„Mám kanoistiku veľmi rada, ľudí okolo nej a všetko, čo s ňou súvisí. Venujem sa jej už dvadsiatu sezónu, a teraz prišla prvá individuálna medaila. Nič krajšie som si nemohla vysnívať,“ tvrdí bronzová medailistka v olympijskej disciplíne K1 na 200 m.
Čo pre vás zisk bronzu znamená?
Je to pre mňa veľké zadosťučinenie po rokoch, ktoré venujem rýchlostnej kanoistike. V minulosti som túžila dosiahnuť oveľa lepšie výsledky, často som sa z veľkých pretekov vracala nešťastná. Výsledok z Moskvy ma veľmi milo prekvapil. Dlhodobo som jazdila singla dobre, ale vždy sme sa sústreďovali najmä na debla s Martinou Kohlovou a v singli som sa nevedela výraznejšie presadiť. Ozaj som veľmi šťastná, že to konečne vyšlo.
V tejto sezóne ste si chceli vybojovať olympijskú miestenku, no nedostali ste sa ani na európsku kvalifikáciu v Duisburu. Bola ťažké preniesť sa cez to?
Rozhodne som nečakala, že kvalifikáč dopadne tak, ako dopadol. Svojmu cieľu – dostať sa do Ria – som obetovala maximum v zime i predtým na jeseň. Čakala som, že pôjdem výrazne lepšie. Ukázalo sa, že teraz som mala oveľa lepšiu formu ako na začiatku sezóny. Maťa (Kohlová) bola v rozhodujúcom okamihu veľmi rýchla. Verím, že jej to vydrží až do olympiády. Zaslúži si tiež dosiahnuť dobrý výsledok. Úspech v Moskve vnímam ako náplasť za to, ako mi vychádzala celá sezóna.
Cítili ste na ME dobrú formu?
Už na sveťákoch to nebolo zlé. Vo veľmi silnej konkurencii som jazdila dobre, ale nie a nie sa prebojovať do A-finále. V Račiciach mi napríklad ušlo finále na 200 aj 500 m o jediné miesto. Veľmi ma hnevalo, že som sa tam nevedela pretlačiť. Tu to vyšlo na 200-ke a nakoniec takto úspešne.
Je to vaša najcennejšia medaila?
Teraz to tak cítim. Doteraz som za najcennejšiu považovala striebornú z ME 2009 v Brandenburgu z olympijskej trate K2 500. Vždy sme si s Maťou vážili všetky naše výsledky z ME, aj v neolympijských disciplínach, ale keď sa vypichnú olympijské, tak sú tieto dve najvážnejšie. Pred siedmimi rokmi sme mali obrovskú radosť, ale zatiaľ čo vtedy sme pravidelne bojovali o cenné kovy, teraz bol môj bronz veľké prekvapenie. Radosť mám ešte o to väčšiu, že v minulosti nám neraz chýbali na vážnu medailu len centimetre, teraz taký drobný rozdiel hral v môj prospech.
Naznačovali ste, že si chcete založiť rodinu. Boli ME vašou poslednou veľkou akciou v kariére?
Zatiaľ je isté len to, že to bol koniec medzinárodnej sezóny. Doma ešte pôjdem novácku päťstovku a majstrovstvá Slovenska. Mám svoj vek a chcem rodinu. To sa však nedá len tak naplánovať, rozkázať. Uvidíme, čo život prinesie. Ak sa nám to nepodarí, budem v kanoistike pokračovať.
Viete si predstaviť kariéru ďalšie štyri roky až do olympiády v Tokiu?
Štyri roky sú pre mňa príliš dlhá doba. Hovoriť o tom, že chcem ísť do Tokia, by bola blbosť. Aj keď budem pokračovať, skôr to vidím na jednu sezónu než štyri. Nechcem čakať na prvé dieťa do štyridsiatky. Cítim, že kariéra sa blíži ku koncu, ale zatiaľ nič neuzatváram. V Tokiu by som mala 35 rokov a neviem, či sa chcem ešte v takom veku zdierať.
Ako budete prežívať olympiádu pred televízorom?
Veľmi rada sledujem aj iné preteky, nielen v rýchlostnej kanoistike. Mám celkom dobrý prehľad o slovenskom aj svetovom športe. Rada si preto pozriem prenosy z Ria. Najviac budem držať palce slovenským posádkam – káštvorke, Peťovi Gellemu a Martine. Verím, že získajú pekné umiestnenia.
Bude to s vami trhať počas jázd dlhoročnej parťáčky?
Trhať nie, ale dá sa povedať, že jej v dobrom závidím. Práve v utorok mi hovorila, že mi v dobrom závidí medailu z Moskvy. Rozdelili sme si to (smiech).
Ako dopadne Kohlová v Riu?
Chcela by som, aby sa dostala do finále. Myslím si, že ju nič iné neuspokojí. Bola by iste sklamaná, keby jej to nevyšlo. Bude to veľmi náročné, ale myslím si, že má na to. Výkonnostne sa posunula a budeme jej všetci držať palce, aby jej vyšla na olympiádu ideálna forma.