Kratochvílová: Na prvé adidasky z tuzexu sa mi zložila rodina

Čas sa však dá merať aj inak. Jarmila Kratochvílová má dnes skoro dvakrát toľko ako jej fenomenálny, stále platný svetový rekord v behu na 800 metrov 1:53,28 min. Koncom júla uplynie 33 rokov od chvíle, čo ho zabehla.

Vtedy mala na deň presne 32 a pol roka. Legenda československej atletiky, majsterka sveta 1983 na 400 aj 800 m, zavítala v sobotu ako hosť obnoveného mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft do Šamorína.

Neľutujete, že ste sa dali prehovoriť?
Naopak, som veľmi rada. Máte pravdu, museli ma trochu prehovárať, lebo cez víkend som plánovala zájsť na jedny mládežnícke preteky s čáslavskou atletickou mlaďou. Na pôvabnom novom šamorínskom štadióne som však postretávala veľa známych, ktorých som nevidela aj dve-tri desaťročia, a navyše zažila návrat pretekov, na ktoré mám pekné spomienky.

Ktoré z desiatich víťazstiev na „péteeske“ v období 1978 – 1984 vám najväčšmi utkvelo v pamäti?
Dve na šprintérskych tratiach, ktoré som v osemdesiatom prvom dosiahla v rozpätí pol druha hodiny. Najprv som zabehla československý rekord na 100 metrov 11,09 a potom ako tretia na svete dvojstovku pod 22 sekúnd – za 21,97. Všetko do seba ideálne zapadlo: organizácia, podpora divákov aj – vetra. Fúkal do chrbta, ale ešte v norme: 1,7, respektíve 1,9 m/s. V Bratislave sa mi dobre behávalo, obávala som sa len topoľových chuchvalcov, toho bieleho páperia, čo na Pasienkoch často poletovalo…

Oba spomínané časy sú dodnes rekordmi mítingu – nikdy ste dve najkratšie trate rýchlejšie nezabehli. Vašou hlavnou disciplínou však už vtedy bola štyristovka, veď na nej ste na olympiáde 1980 získali striebornú medailu.
Keď som v Moskve dobehla hneď za Kochovou, myslela som si, že je to vrchol mojej kariéry. Marita bola síce o šesť rokov mladšia, ale strieborná medaila vo finálovom súboji s ňou mala pre mňa cenu zlata. Na jej fotku som sa každé ráno dívala z postele. Reku, ešte rok pobehám a skončím. To som však netušila, že na začiatku poolympijského roku 1981 výrazne zlepším československé rekordy na 100 a 200 m, čo mi otvorí cestu k časom hlbšie pod 50 sekúnd na 400 m. Vtedy malo Československo tri kvalitné mítingy, na každom som však nemohla behať štyristovku. V Bratislave som utvorila prvý čs. rekord na 400 m 51,09 a vyhrala v rokoch 1978 – 1980, potom som už štyristovku behávala spravidla na Zlatej tretre v Ostrave.

S Kochovou ste na 400 m prehrali aj na európskom šampionáte 1982 v Aténach, ale o rok na premiérovom svetovom v Helsinkách sa vám prezieravo vyhla – vybrala si 100 a 200 m. Boli ste kamarátky, ešte udržujete kontakt?
Marita žila v Rostocku a bola iná ako väčšina vtedajších elitných bežkýň NDR, čo trénovali v Jene. Prvá podávala ruku, aj keď vyhrala. Dlho sme si písali, ale potom som stratila jej adresu a vznikla pauza. Keď som však oslavovala šesťdesiatku, zatelefonovala mi a pogratulovala. Mala v tom prsty aj televízia, napriek tomu to bolo milé.

Ako sa zrodil šialený nápad kombinovať na MS 1983 štyristovku s osemstovkou?
Príklad dal legendárny Kubánec Alberto Juantorena na montrealskej olympiáde 1976. Vtedy som však mohla len rojčiť, že ho raz napodobním. Osemstovku som prvý raz – aj to skusmo – bežala až na jeseň 1982. Čas 1:56,59 vyznel sľubne, ale definitívne rozhodnutie štartovať na oboch tratiach padlo až po svetovom rekorde 1:53,28 na mítingu v Mníchove dva týždne pred svetovým šampionátom. Ovplyvnilo ho aj Kochovej rozhodnutie nenastúpiť na 400 m. Mala som to o čosi zložitejšie ako Juantorena v Montreale – on bežal každý deň jeden beh, kým ja som v Helsinkách vzhľadom na časovú skladbu programu musela sedem štartov zvládnuť za štyri dni. Kritických bolo 35 minút v tretí deň medzi štartom semifinále štvrtky a finále osemstovky. So svetovým rekordom vo finále štyristovky 47,99 som vôbec nerátala, ale asi vyplynul z toho, že v posledný deň som nič iné nebežala…

Pokus o „double“ na olympiáde vám vtedajšia vrchnosť neumožnila, rozhodla, že Hry 1984 v Los Angeles bude Československo bojkotovať – ako ste to znášali?
Keby som mala dvadsať rokov, hodím rukou a poviem si: počkám na ďalšiu olympiádu. Ale mala som vtedy tridsaťtri… Najhoršie bolo, že odo mňa ako od československej športovkyne roka 1983 žiadali, aby som do pražského denníka Čs. sport napísala článok, aká som rada, že do Los Angeles nepocestujeme. Keď jeho redaktor Jan Popper, zlatý človek, v rokoch 1969 – 1970 aj šéf našej atletiky, videl, aká som nešťastná, ponúkol sa, že článok napíše za mňa. A napísal ho skvostne – kto čítal aj medzi riadkami, ten pochopil, čo si my športovci naozaj o bojkote myslíme.

Kde dnes žijete?
Tam, kde som sa narodila a kde trávim celý život – v dvaapoltisícovom mestečku Golčův Jeníkov na Vysočine. Dokonca v tom istom dome, ibaže už švagrom trochu prerobenom. Blízko je rybník, v ktorom sme sa ako deti kúpavali, a kopec, ktorý sme si polievali, aby sme sa po ňom mohli po zadku šmýkať. Ale to len vtedy, keď nás naši nezapriahli do roboty na malom hospodárstve či okolo domu.

Ako sa odtiaľ dalo dostať do veľkej atletiky?
Cez Čáslav, kde je gymnázium, na ktoré som chodila, ale aj atletický oddiel. Ako druháčka som na telocviku predbehla najrýchlejšiu spolužiačku, ktorá už vtedy trénovala pod vedením Miroslava Kváča. Ty by si mala prísť medzi nás, povedala mi. Tak som na jar 1967 prvý raz vkročila na škvarovú dráhu areálu Vodranty. Dnes už je na nej umelý povrch, ale ja som celú kariéru trénovala na škvare. Keď sme sa prvý raz chystali na tartan do Ostravy, museli sme si spíliť klince na tretrách, lebo na ňom sú povolené len šesťmilimetrové…

Celú kariéru ste ostali verná jednému trénerovi. Kváč bol fanatik do atletiky, ale nemal skúsenosti, boli ste jeho prvou významnou zverenkou – ako to, že napriek tomu ste sa spolu dopracovali až tak vysoko?
Učili sme sa za pochodu jeden od druhého. Kváč bol dobrovoľný tréner. Povolaním vojak, hodnosťou podplukovník. Po auguste 1968 ho však vyhodili z armády, lebo odmietol ruským vojakom vydať muničný sklad, ktorý jeho pluk strážil. Pravda, vojenské maniere mu ostali, mal drsnejší štýl, potrpel si na presnosť a na plnenie príkazov. Sprvu som sa ho bála, ale on rýchlo pochopil, že ja som typ, ktorý sa večer doma vyplače a ráno znova príde, nech by mi aj hneď deň predtým vynadal. Vedel, že som sa naučila mať atletiku rada. Navyše som bola tzv. trénovateľný typ. Vždy som skôr uvažovala, či si nepridať, než ubrať. Mátala ma predstava, že práve dnes Kochová bežala o tri úseky viac ako ja, a to nabudúce môže rozhodnúť. Kváč však našťastie v tréningu nevolil skoky, ale postupné kroky. A pochopil, že keď ja poviem, že už nevládzem, tak naozaj nevládzem.

Ako ste na tom dnes zdravotne?
Nedávno som sa ocitla vo veselej partii hokejistov okolo Jirku Holíka. Podpichovali ma: dočítali sme sa, že máš umelé oba bedrové kĺby. Chlapi neblbnite, operovali mi len achilovku, a to ešte v roku 1986, odvtedy nič, odvetila som im. Nechceli mi veriť.

Aký je na to recept?
Mala som rada atletiku, bola som zdravá, lebo som vyrastala na vidieku a už ako decko som si zvykla na fyzickú námahu, no a žila som medzi ľuďmi, ktorí síce o atletike veľa nevedeli, ale ohromne mi fandili a podporovali ma. Na prvé adidasky kúpené v tuzexe sa mi zložila rodina. Dovtedy som behávala v botaskách. Spomínam si, že pribehla aj susedka so stokorunáčkou v ruke: Aj ja ti prispejem… Chvalabohu, nikto z nich nevedel, čo obnášajú atletické tréningy. Ako občas trpím. Ako mi je ľúto, že musím odmietnuť ísť sa s nimi kúpať, či s deťmi sestier zájsť do kina, lebo buď som nemala čas, alebo som sa vystríhala rizika nákazy, ktoré hrozilo či možno ani nehrozilo…

Stálo to za to?
Určite. Šport mi pomohol nadobudnúť samostatnosť aj sebavedomie. Cesta za úspechom v ňom je však dlhá, oveľa dlhšia ako radosť z úspechu. A logicky vyžaduje aj kopu odriekania a prekonávania bolesti. To platilo včera a platí aj dnes. Žiaľ, podstúpiť ju je ochotných oveľa menej mladých ako voľakedy.

Vy ste však boli úspešná aj ako trénerka – čáslavská rodáčka Ludmila Formanová sa pod vaším vedením stala letnou i halovou majsterkou sveta 1999. Podobne ako po vás, aj po nej v meste pomenovali ulicu. Cenné medaily získala aj Hana Benešová…
Áno, ale obe začínali ešte v inej dobe, dobe iných hodnôt, prešli inou výchovou. Obrazne aj doslova vyrástli na škvarovej dráhe – tak ako ja. My sme nič nemali, len vidinu športového úspechu a množstva zážitkov. Dnes je hlavnou túžbou mladých mať lepší mobil, výkonnejší počítač či rýchlejšie auto. Je čoraz ťažšie nájsť deti, ktoré sa túžia venovať atletike naozaj poctivo, dlhodobo a systematicky. Z tréningu sa ponáhľajú a aj na sústredeniach sa v každej voľnej chvíli so slúchadlami na ušiach uzavrú do seba a svojho mobilu či notebooku.

Foto: Profimedia

jarmila kratochvílová Bývalá bežkyňa Jarmila Kratochvílová.

Prečo ste – s ospravedlnením za výraz – stvrdli na Vysočine?
Nechcela som a nechcem opustiť Golčův Jeníkov. Dostala som ponuky ako atlétka aj ako trénerka. Z Prahy aj z iných miest. Rodičia mi už, žiaľ, nežijú, ale my sme veľká a súdržná rodina. Aj teraz v Šamoríne ma sprevádza jedna zo sestier. Nepôjdeš predsa na takú dlhú cestu sama, povedala mi.

Z čoho žijete?
Dnes už kľúčovo z dôchodku. Nie som náročná. Jediné, čo raz za iks rokov potrebujem, ako vlani, je nové auto, keď sa mi staré cestami na tréningy do Čáslavi a na preteky zničí. Kúpila som ho na lízing. Keby to bolo nevyhnutné, rodina mi pri jeho splácaní pomôže.

Svetovému rekordu predĺžili život peniaze

Dokedy vydrží Kratochvílovej svetový rekord na 800 m? Keby do atletiky nevstúpili veľké peniaze, možno by už neplatil, myslí si jeho držiteľka. Jarmila Kratochvílová ho časom 1:53,28 min. utvorila 26. júla 1983 na Olympijskom štadióne v Mníchove. Na poslednom mítingu pred premiérou majstrovstiev sveta v Helsinkách.

„Vtedy som bola presvedčená, že bude mať krátke trvanie. Až neskôr som si uvedomila, že veľké peniaze, ktoré v ďalších rokoch začali vyplácať organizátori mítingov atlétom, vlastne predlžujú životnosť môjho svetového rekordu,“ konštatuje. „Ja som zaň od vtedajšieho šéfa československej telovýchovy Antonína Himla dostala 3¤000 korún. Medzičasom sa prémia za renomovaný svetový rekord vyšplhala na 100-tisíc dolárov. Ibaže rovnakú, ba vyššiu sumu si špičkoví atléti zarobili aj bez neho častými štartmi na mítingoch. Keď som raz na ktoromsi z nich sprevádzala Formanovú, natrafila som na jednu ruskú bežkyňu, ktorá bola tradičnou vodičkou mozambickej osemstovkárskej hviezdy Marie Mutolovej, a tá mi otvorila oči. Už nevládzem, toto sú dvadsiate piate preteky sezóny, v ktorých jej udávam tempo, posťažovala sa. Položila som si otázku, kedy stihla Mutolová trénovať. No nestihla, nezvýšil jej na to čas. Naša generácia mala opačný prístup: viac tréningov, menej štartov. Ja som v roku 1983 bežala len štyri osemstovky – okrem rekordnej ešte tri na MS a dosť. Bez tréningu a časovania formy sa nedajú prekonávať svetové rekordy.“ Mutolová, olympijská šampiónka 2000 a trojnásobná majsterka sveta (1993, 2001, 2003), mala predpoklady zlepšiť Kratochvílovej svetový rekord, ale z honby naň bola napokon honba za peniazmi. Dovedna 31-krát v kariére bežala osemstovku pod 1:57, v jej historických análoch však osobným rekordom 1:55,19 figuruje až na ôsmom mieste. Na prvom je stále Jarmila, hoci pod 1:57 bežala len osemkrát.

„Prekonať by ma možno mohla Juhoafričanka Caster Semenyová, hoci osobný rekord má tiež „len“ 1:55,45 – ak by osemstovku bežala naplno od úvodu. Ona má tohto roku dobré závery, z ktorých usudzujem na značné rezervy,“ uvažuje Kratochvílová. Ste si istá, že je to ona a nie on? zaznie logická otázka, lebo Juhoafričankina diskutabilná rodová príslušnosť pred časom viedla k jej suspendácii aj liečbe a po tohtoročnom suverénnom, zjavne brzdenom návrate (dvakrát 1:56,64) vyvoláva nové pochybnosti. „To nechám na odborníkov,“ korektne zareaguje Jarmila.