S mužmi zdieľa jednu šatnu, nebojí sa ich úderov, doma rúbe drevo a zvláda bežné opravy v baráku. Dvadsaťpäťročná Viktória Spevárová z Levíc študuje žurnalistiku a sníva, že sa presadí vo svojom obľúbenom športe v jeho mekke – Amerike.
Ako ste v Leviciach objavili americký futbal?
Najskôr som sa venovala sedem rokov basketbalu, skúšala som aj futbal. Hrávala som ho odmalička s chalanmi. Mám dve staršie sestry a jedna z nich vzbudila vo mne záujem o americký futbal. Neviem presne, akú mala motiváciu, kde sa inšpirovala, ale napísala z jeho prostredia knihu, ktorá však zostala len v rukopise. Vymyslela si príbeh dievčaťa, ktoré hralo v mužskom tíme. Zaujal ma a chcela som to skúsiť v praxi.
Narazili ste asi na problém, lebo tento šport nie je na Slovensku známy a rozšírený…
Zistila som, že ženský tím vôbec neexistuje, objavila som nejaké len v Česku a Maďarsku. Až nedávno sa začal formovať prvý v Bratislave – Lady Monarchs, som jeho súčasťou, zatiaľ len trénujeme. Ešte nám chýbajú nejaké posty, neskôr budeme možno pôsobiť v českej súťaži. Tam majú momentálne tri ženské výbery.
Ako ste sa dostali do mužského tímu?
Keď som začala študovať v Nitre žurnalistiku, všimla som si, že v meste pôsobí klub Nitra Knights, ktorý hráva v SFL. S malou dušičkou som sa išla spýtať, či by ma nevzali. Nedávno uplynuli dva roky, čo ma pripísali na súpisku.
Povoľujú pravidlá, aby žena hrala súťažné zápasy v mužskom tíme?
U nás áno, ale keďže som jediná žena, tak to platí v podstate len na mňa. V iných krajinách to pravidlá nedovoľujú, ani v Amerike. Možno sa to niekde dá, ale ja podobný prípad nepoznám. Vzory mám však medzi ženami – Lisu Hortonovú z Pittsburgu Passion a Jennifer Welterovú, ktorá už s aktívnou kariérou skončila a stala sa trénerkou.
Čo ste vedeli o tomto športe, keď ste sa mu začínali venovať?
Dosť, ale len teoreticky. Poznala som pravidlá, sledovala som zápasy v televízii, ale bolo to úplne iné, keď som sa postavila na ihrisko. Platí, že v tréningu, v hre sa všetko rýchlejšie učí.
Čo je pre vás na americkom futbale najpríťažlivejšie?
Je to podobné ako aj v iných kolektívnych športoch, ale predsa by som vyzdvihla veľkú súdržnosť, tímovosť, každý je závislý od každého. Pred zápasom bývam nervózna, ale keď sa oblečiem do výstroja, nervozita zo mňa spadne, som okamžite motivovaná, všetci sa navzájom burcujeme.
Na akých postoch hrávate?
Americký futbal je plný anglických výrazov a terminológie – hrávam na ofenzívnych postoch, najmä ako wide receiver, ale vyskúšala som si už aj quarterbacka, ktorý rozohráva akciu a vzdialene sa dá porovnať s pozíciou tvorivého stredopoliara vo futbale.
V Amerike je tento šport mimoriadne populárny, keď sa hrá Super Bowl, finálový zápas, krajina je na nohách. Čo táto udalosť robí s vami?
Aj pre nás je to sviatok, sledujeme ho spolu celý tím.
Koľko hráčov je v nitrianskom kádri?
Asi štyridsať. Od sedemnásť rokov až do päťdesiat. Keď som sa hlásila do klubu, spočiatku v ňom boli prekvapení, možno niektorí aj trochu nedôverčiví, ale keď videli, že môj záujem je naozaj veľký, rýchlo ma medzi seba prijali. Pomáhali mi, vysvetľovali nové veci. Je to výborná partia, mám ju veľmi rada.
Foto: ARCHÍV VIKTÓRIE SPEVÁROVEJ
Robíte fyzicky náročný šport. A ešte s chlapmi. Nepôsobíte dojmom, že máte silu, aby ste sa im vyrovnali…
Nie je to len o sile. Dôležitá je aj technika a rýchlosť. Záleží od toho, ako hráč stojí, ako prijíme úder. Niektoré sú zakázané, nemôžete atakovať súpera akýmkoľvek spôsobom. Musíte sa naučiť, ako do neho naraziť, aby nedošlo k zraneniu. Fyzickému kontaktu sa nedá vyhnúť.
Nemali ste s tým problém?
Najmä v začiatkoch sa stalo, že pri zrážke som odletela na dva metre. S výškou 180 cm mám 55 kg… Schytala som toho už dosť, ale keď sa začne hra, mám v sebe takú dávku adrenalínu, že necítim bolesť. Výhodou je, že v tomto športe si nájde uplatnenie každý. Vysoký i nízky, chudý i tlstý. Nemusí byť hromotĺk. Postov je v tomto športe asi desať.
Boli ste už zranená?
Nebolo to také hrozné. Mala som už slabší otras mozgu, nejaký zlomený prst. Modriny sú bežné. Naplno musíte ísť aj v tréningu, aby som vydržala zápasy.
Čo rodičia? Nemajú o vás obavy?
Podporujú ma, vedia, že keby mi bránili, bolo by to aj tak zbytočné. Vedia, že ma to baví. Napokon zraniť sa môžete aj v iných športoch. Majú trochu obavy, to je prirodzené, vždy keď odchádzam mi povedia tradičné „daj si pozor“ a keď sa vrátim, prvé sa optýtajú „stalo sa ti niečo?“
Berú spoluhráči ohľad na to, že ste žena?
Správajú sa ku mne ako k svojmu spoluhráčovi, úplne rovnocenne. V tomto neberú do úvahy, že som žena. Mám rovnaký tréning, rovnakú záťaž, rovnaké povinnosti ako ostatní, neprispôsobujú ani svoj slovník, keď sme v šatni. Verím, že som platným členom tímu a muži ma neberú len do počtu.
Máte spoločnú šatňu?
V Nitre, keď sme doma, mám privilégium, mám svoju šatňu. Keď však hráme u súpera a nie sú špeciálne podmienky, lebo nerátali s tým, že súper má v tíme ženu, vtedy máme šatňu spoločnú.
Foto: Michal Zeman, Pravda
Americký futbal má špeciálny výstroj. Čo všetko do neho patrí?
Je toho dosť, najmä maska s prilbou, chránič na zuby, rukavice, vystužené nohavice… Celý výstroj váži do desať kilogramov, na to si zvyknete, kondičku musí mať každý. Najviac váži prilba, preto je dôležité sa pred tréningom a zápasom dobre rozcvičiť. Špeciálne oblečenie je povinné, rozhodca ho kontroluje.
Koľko stojí kompletná výbava? Dá sa kúpiť v obchode?
Ťažko povedať, ceny sú rôzne, podľa značky. Asi šesto-sedemsto eur. U nás sa to nedá kúpiť. Objednávame to zo zahraničia, špeciálny obchod je napríklad v Budapešti. Niečo máme v klube, sú to časti oblečenia, ktoré zostalo po bývalých hráčoch. Ja som ho zdedila po jednom juniorovi, mám najmenšie veľkosti v tíme, hoci nie som najnižšia, ale najchudšia určite.
Koľko času venujete svojho športu?
Maximum, čo sa dá. Teraz je prestávka medzi sezónami. V nej trénujeme trikrát do týždňa.
Popritom študujete. Čomu by ste sa v budúcnosti chceli venovať?
Tento rok to bude náročnejšie, lebo ma čakajú bakalárske štátnice na žurnalistike, rada by som niekedy pracovala ako športová komentátorka. Už predtým som absolvovala aj bakalárske štúdium na českej súkromnej škole Bankový inštitút, venovala som sa právnej administratíve v podnikateľskej sfére. Takže mám aj iné možnosti uplatnenia.
Na Slovensku asi nie je americký futbal lukratívny šport…
U nás sa robí vyslovene v amatérskych pomeroch, všetko si financujeme sami. Vo svete sú však aj kluby a súťaže, kde sa dá z tohto športu žiť. Trochu by ma to aj lákalo, ale zároveň mám strach, že ak by som robila šport profesionálne, už by to nebola taká vášeň, už by mi nespôsoboval takú radosť.
Ako sa udržiavate v kondícii najmä v období medzi sezónami?
Chodím do posilňovne, cvičím. Dobré sú aj domáce práce. Bývame v rodinnom dome, tam sa vždy niečo nájde.
Čo zvládnete?
Väčšinu roka je dosť práce v záhrade. Pravidelne rúbem drevo, v tom sa vyžívam. Nerobí mi problém vŕtanie, bežné majstrovanie, opravy, zvládam úlohy, ktoré inak robia chlapi. Do eletriky sa neberiem, ale prerábali sme nejaké časti v dome a sama som zmontovala novú kuchynskú linku.
Máte aj iné záľuby, ako iné ženy vo vašom veku?
Veľmi rada čítam. Mám svoje obľúbené autorky, možno všetko, čo robím, kompenzujem literatúrou, lebo mám rada romantický román. Ale ideálne je, keď sú hlavné hrdinky drsnejšie typy, trochu sa v nich potom vidím.
Foto: ARCHÍV VIKTÓRIE SPEVÁROVEJ
Kam by ste to chceli dotiahnuť vo svojom obľúbenom športe?
Mám sen, len neviem, či sa mi ešte splní. Americký futbal sa hrá v mnohých krajinách, ale v USA má najvyššiu úroveň, tam je to národný šport. Rada by som si zahrala v ženskom profesionálnom tíme Pittsburgh Passion, ktorý predstavuje absolútnu špičku. Robí pravidelne nábory. Nevzdávam sa vopred, doteraz som dosiahla v športe, čo som chcela, uvidím, či sa dostanem na takú úroveň, aby som sa mohla presadiť aj v poprednom zahraničnom tíme. Venujem sa tomuto športu stále len krátko a musím sa ešte veľa učiť.