Počas rozhovoru pôsobil trochu unavene. Stále veľa cestuje, najradšej do Spojených štátov amerických, odkiaľ sa prednedávnom vrátil.
Čo vás na Miami tak veľmi láka?
Je to jednoduché. Každý z nás túži po nejakom mieste na svete, kde by chcel zapustiť korene. Ak raz vyhrám v športke, určite sa tam presťahujem.
Bolo by asi na škodu schovávať vaše svaly pod zimnou bundou…
Nie, s tým to nemá nič spoločné. Sú dovolenky, ktoré ľudia trávia iba za bránami rezortu obklopení bezpečnostnými službami s kalašnikovmi v ruke. Obľubujem slobodu, miesta, kde keď vyjdem von, nikto si ma nevšimne. A najmä mám rád civilizáciu.
Za domovom sa vám vôbec necnelo?
Pokojne by som tam zostal aj do konca života. V Olomouci ma drží jedine práca, tunajšie námestie som videl naposledy veľmi dávno. V jednom rozhovore som raz povedal, že ak by som mal odísť, nevyroním ani slzu. Domáci mi tento výrok dlho vyčítali (smiech).
A čo Záhorie a Borský Mikuláš, odkiaľ pochádzate?
Nuž, chodím tam maximálne na jeden deň na návštevu k rodičom. Život na dedine si dnes už neviem ani len predstaviť. Ľudia sú tam šťastní, neriešia utečencov, ani iné svetové problémy. Ale opakujem, nie je to nič pre mňa.
Ale detstvo na vidieku bolo asi pekné…
Áno. Skončilo sa však rýchlo, od pätnástich rokov som už nebol doma, keďže som šiel na vojenskú školu do Prešova. Vtedy som chodil domov tak jedenkrát za polrok.
Boli činky už vtedy súčasťou vášho života?
Kdeže, ani náhodou. Ale vždy som mal blízko k silovým športom. Napríklad k takému dedinskému futbalu (smiech).
Myslíte si, že by ste boli úspešný aj vo futbalovom drese?
Hádam aj áno. Keď som bol na vojenskej škole, prišli ma lámať na prestup do senickej juniorky. Dokonca aj peniaze na cestovanie mi núkali. Ale nič z toho nebolo, vojna je vojna.
Znie to, akoby vás roky v uniforme dodnes mátali…
Bolo to niečo strašné a veľmi kruté. Človek nemusel myslieť, ani mať vlastný rozum. Práve nedávno mi poslali z Prešova žiadosť o pár podpísaných plagátov, ale neodpísal som. Na tie štyri roky nespomínam rád.
Vraj ste chceli byť pilotom…
Áno, bol to môj detský sen. Už vtedy som uvažoval inak, väčšina mojich kamarátov z dediny skončila v družstve na traktore, ja som chcel dosiahnuť niečo viac. Síce sa mi to nakoniec nepodarilo, ale okolo lietadiel som sa nakoniec predsalen motal.
Vymenili by ste dnes kariéru profesionálneho kulturistu za povolanie pilota?
Bez váhania poviem, že áno. Vrcholový šport predsa nie je nič pekné, je to veľa driny a odriekania. Ja som síce niečo dosiahol, ale za mnou sú tisícky ďalších, ktorí sa o to pokúšali, ale nevyšlo im to.
Kde ste prvýkrát privoňali k činke?
Keď som začal pracovať na letisku v Hradci Králové. Nebola to žiadna posilňovňa, skôr na kope nahádzané železo. Vstával som o pol piatej ráno, chodil som tam peši, neraz v obrovských mrazoch. Ani neviem, prečo som to vlastne robil.
Aby vás raz mohli veľké svaly uživiť?
Kdeže. Na to som vtedy ani nepomyslel. Bude to skôr preto, že som sa v tej partii ľudí cítil dobre. Kamaráti z kasárne šli po šichte do krčmy, ja zasa cvičiť.
Povedal vám vtedy niekto, že máte na kulturistiku talent?
Vždy sa ma pýtali, či cvičím. Dokonca aj predtým, ako som vôbec prvýkrát dvihol činku. Mal som šťastie, boh mi do vienka nadelil veľké predpoklady pre tento šport.
Aj vďaka tomu sa vám otvoril svet, ktorý bol pre ostatných v Československu nedostupný…
Už ako junior som cestoval vlakom na majstrovstvá sveta do Lugana vo Švajčiarsku. To bol ale šok. Predsalen, na vojenskej škole nám roky vštepovali poučky o hnijúcom kapitalizme a ja som zrazu nevedel, ako spláchnuť záchod. Prvýkrát v živote som videl, ako vyzerá poriadna telocvičňa. Doma sa ma potom všetci pýtali, aký je svet za oponou. A ja som im to ani nedokázal opísať, to bolo treba jednoducho vidieť.
Futbalisti, či hokejisti hovoria o socializme neraz s nostalgiou v hlase. Podmienky pre šport boli podľa nich lepšie, ako sú dnes. Platilo to aj o kulturistike?
Vôbec nie. Ja som podľa nich robil kapitalistický šport. Zatiaľ čo Američania mali vždy pekné teplákové súpravy s logom Team USA a okolo seba veľký štáb ľudí, mňa na šampionát do Austrálie poslali s čestným predsedom zväzu, ktorý azda v živote nedržal činku v ruke. Panovali tam horúčavy a ja som z lietadla vystúpil vo svetri, vo vaku som mal zasa len šuštiaky.
Asi ste sa pred konkurenciou necítili príjemne.
Trošku som všetkým závidel. Ale nezosypal som sa z toho, vedel som, že to nie je niečo, čo rozhodne o prípadnom úspechu. O tom sa predsa rozhoduje v plavkách na pódiu.
Tie ste si vraj vtedy zabudli v hotelovej izbe. Je to pravda?
Áno. Sú to situácie, s ktorými sa športovec, ktorý chce vyhrať, musí vyrovnať. Poprosil som talianskeho kolegu, ktorý práve schádzal z pódia, aby si ich vyzliekol. Medzi kulturistami vždy panovala súdržnosť. Každý vedel, že je to drina, nikto nikoho nezhadzoval.
Boli ste dobrá partia?
Myslím si, že áno. Tie vzťahy boli podľa mňa korektnejšie, ako v iných športoch. Netvrdím, že som si vybudoval priateľstvá na život a na smrť, ale aj dnes, keď sa stretneme, máme sa o čom porozprávať.
Bolo by na čo aj zaspomínať?
Isteže. Napríklad na to, ako sme na súťaži v Amerike vbehli do čínskej reštaurácie a nakúpili tam plno jedla. Potom sme na izbe mäso prali pod vodou, aby bolo čisté. Vždy sme si vedeli poradiť. Oproti stovkám hodín strávených pri činkách boli toto iba drobnosti.
Precestovali ste veľa. Uvažovali ste aj nad emigráciou?
Napadlo mi to viackrát, aj príležitostí bolo niekoľko. Keď som letel do Austrálie, mal som už dve deti. Nechcem byť prehnane dojemný, ale vždy, keď sa ma dcéra cez telefón pýtala, že kedy sa vrátim domov, myšlienky na útek sa rozplynuli.
Foto: Paul Martinka
Spomenuli ste rodinu. Boli náročné skĺbiť kulturistiku s domácimi povinnosťami?
Nebolo to jednoduché. Po osemnástich rokoch som sa rozviedol. Manželka nikdy nešportovala, dokonca si neobula ani tenisky. Zatiaľ, čo ja som si budoval kariéru, ona prešľapovala na mieste a starala sa o deti. Jedného dňa to však prasklo. Ale rozišli sme sa v dobrom, dokonca aj na rozvodové konanie sme šli spolu v jednom aute. Po osemnástich rokoch by aj tak mal človek dostať medailu za to, že to tak dlho vydržal (smiech).
Čo je pri kulturistike okrem veľkých svalov dôležité?
Sebavedomie. Na MS v Austrálii, kde som vyhral, som bol zo všetkých suverénne najmenší. Mal som dve možnosti, buď sa zosypem, alebo začnem bojovať. Vystúpil som na pódium, hlava mi začala pracovať, potreboval som na seba upozorniť rozhodcov. A tak som vystúpil z radu a spravil ešte jeden krok vpred.
Mal to kulturista z východného bloku, kde sa akékoľvek vytŕčanie z davu nenosilo, náročnejšie?
Asi áno. Američania to mali vždy v sebe, pózovať na pódiu sa nemuseli učiť, tak ako ja. Boli to šoumeni, ja som sa to postupne snažil od nich naučiť.
Aký bol pre vás prechod od amatérov k profesionálom?
Veľmi náročný. Porovnal by som to s tým, že na strednej škole môžete byť kráľ, prechádzate s vyznamenaniami, samými jednotkami. Potom prídete na vysokú školu do Prahy a stane sa vám, že patríte k najslabším. Alebo iný príklad. Viacerým hokejistom, ktorí na Slovensku alebo v Čechách vynikali, sa stalo, že prišli do NHL a zrazu zistili, že na to nemajú.
Prichádzali ste medzi profesionálov s pocitom kráľa?
Nevedel som, ako sa mám správať. Predtým som všetkých mojich súperov videl len na plagátoch. Zrazu sa všetci vyzliekli a ja som si povedal, že to hádam ani nie je možné. Pre mňa to boli ako ľudia z inej planéty.
Museli ste niečo zmeniť?
Všetko. Najmä v hlave. Začal som inak myslieť. Vedel som, že sa potrebujem zlepšiť. A najmä nadobudnúť viac sebavedomia. Veľmi mi pomohla prvá súťaž medzi profíkmi. Bolo nás tridsať a ja som obsadil deviate miesto. Vtedy som si pomyslel, že to so mnou asi nebude také márne. Horšie by bolo, keby som skončil dvadsiaty. Vtedy by som si mohol pobaliť všetky veci a vrátiť sa, odkiaľ som prišiel. Bol to očistec, po ktorom som si potvrdil, že na to mám.
Nebolo pre vás lepšie nepozerať sa na svojich nových konkurentov?
Určite, časom som sa to naučil. Je to psychická záležitosť. Keď prídete do šatne, mali by ste sa sústrediť len na seba. Keď sa totiž všetci okolo vás vyzležú, pripadajú vám neuveriteľne dobrí. V hlave sa vám ihneď objavia pochybnosti, či ste v príprave neurobili chybu a pôsobíte rovnako dobre. Od istého okamihu som dokonca pred súťažou ani nechcel vedieť, kto na nej bude štartovať.
Sú v kulturistike obrovské svaly zárukou úspechu?
Kdeže, objem vám ešte nič nezaručí. Raz so mnou cestovala na súťaž priateľka a hotelovou halou prechádzal chlap ako hora. Jej reakcia bola logická: ten ale vyzerá, to hádam ani nie je možné. Odvetil som, že pokoj, ten si ani neškrtne. A tak aj bolo. Nie je výnimkou, keď 85 kilogramový chlap strčí do vrecka aj o päťdesiat kilogramov ťažších borcov.
Pre kulturistu je alfou a omegou strava. Mali ste niekedy nutkanie v tomto smere poľaviť?
Základom je motivácia. Akákoľvek. Mám kamaráta, ktorý všetkých navôkol presviedčal, že bude držať diétu. Nikdy svoj sľub nesplnil. Jedného dňa sa zamiloval do dievčaťa a dokázal kvôli nej schnudnúť dvadsať kilogramov. Skrátka vedel, prečo a pre koho to robí. Aj ja som vedel, že ak pravidlá stravovania poruším, budem tým klamať len samého seba.
Predsalen, podľahli ste niekedy silnej túžbe po čokoláde či iných dobrotách?
Uvediem vám príklad. V Amerike som bol niekoľkokrát a nikdy som si tam nedal hamburger. Najhoršie pre mňa bolo, že som musel vylúčiť chlieb a rožky. To ma hnevalo najviac. Zakaždým mi pomohla motivácia.
Kto vás motivoval?
Nikto. Motioval som sa sám. Moja túžba po úspechu bola zakaždým väčšia ako zopár zahryznutí do pečiva. Dospel som totiž do štádia, keď som si vravel, že takúto možnosť nesmiem zahodiť. Veril som tomu, že môže byť jediná v živote. Išlo najmä o obdobie, keď som mohol cestovať na majstrovstvá sveta. Keď som potom zvíťazil, cítil som pocit zadosťučinenia. Predsalen, ten pocit, keď ste na prvom mieste, je na nezaplatenie. Zrazu máte niečo, o čom snívajú milióny ľudí po celom svete. Je to lepšie ako orgazmus.
Navyše, odmenou sú aj zaujímavé peniaze…
Presne tak. Okrem pocitu hrdosti či trofeje, máte zrazu v rukách aj lákavý šek. Vďaka nemu viete, že máte financie na ďalšiu prípravu či slušný život. Peniaze však nie sú to najdôležitejšie. Napokon, aj Cristiano Ronaldo ich už zarobil toľko, že zabezpečil ďalších desať generácií. Napriek tomu má stále túžbu po úspechu. Tú by športovec nemal nikdy stratiť.
Foto: Paul Martinka
Špičkoví futbalisti si dnes zarobia kráľovsky. Je to podobné aj v kulturistike?
Kdeže. Je to o niečom inom. Víťaz Olympie môže podpísať kontrakt na jeden či dva milióny amerických dolárov. Privyrobiť si niečo na reklame. So svetovými futbalistami či hokejistami sa však príjmy kulturistov nedajú porovnať.
Otvárajú vám kulturistické úspechy aspoň dvere k vplyvným ľuďom?
Keď niekam prídem, všetci ma potľapkávajú po ramene, zdravia ma, ale to je všetko. Napokon, ja okolo seba ani nepotrebujem rozruch. Rád sa vraciam do svojej telocvične, zacvičím si a je mi dobre. Navyše, som Slovák – Záhorák, ktorý jedná s ľuďmi na rovinu a to sa mnohým nepáči.
Ako by ste charakterizovali kulturistu? Musí byť narcis?
Hm (po krátkom premýšľaní). Musí! Keď chcete mať svaly, musíte sa častejšie pozrieť do zrkadla, bez toho to nejde.
Povedali ste si niekedy počas kariéry, že po nej si budete život užívať, jesť, čo sa vám zachce, žiť oveľa slobodnejšie?
Určite nie. S kulturistikou som nezačal preto, aby som chodil po súťažiach. S cvičením som začal zo zábavy. Keď som po prvý raz dostal ponuku, aby som som šiel na súťaž, moja reakcia bola prekvapujúca. Pozrel som sa na toho človeka a uvažoval, čo to vraví. Nebudem predsa stáť na pódiu v plavkách a ako hlupák nafukovať svaly. Keď sa mám priznať, teraz sa mi cviči lepšie, nie som v strese.
Ako často dnes na sebe pracujete?
Každý deň. Samozrejme, keď som na dovolenke, tak činka pre mňa neexistuje. V bežné dni si však zakaždým zacvičím. Zdvíham dokonca rovnaké váhy, ako v časoch, keď som súťažil s profesionálmi. Zatiaľ dokonca nemám ani zdravotné problémy.
Ako vás vnímajú vaši klienti?
Chalani majú predomnou rešpekt, často sa aj hanbia. Robím reklamu vlastnému fitku. V Olomouci sú štyri. Samozrejme, že si vyberiete to, kde trénuje majster sveta. Nie je to však len o tom. Ku mne si klienti prídu odpočinúť po psychickej stránke. Porozprávame sa o bežných veciach, zacvičíme si a všetci sme spokojní.
Mysleli ste niekedy na to, že raz dospejete do štádia, keď vaše telo bude ochabovať a aj napriek cvičeniu už nebude vyzerať tak, ako by ste si predstavovali?
Každý dospeje do takého štádia. Približne v päťdesiatke. To je zrejme najhoršia depresia, aká existuje. Samozrejme, nejdem sa z toho zblázniť, ale rozhodne to zamrzí. Vravím si, že sa mi v živote podarilo toho toľko, že sa nemám na čo sťažovať. Mal som nesmierne veľa šťastia.
Čo ešte očakávate od života?
Chcel by som toho ešte veľa precestovať. Cestoval som síce celý život, no zároveň som toho ešte veľa nevidel.
Pavol Jablonický
Prvý profesionálny kulturista z niekdajšieho Československa sa narodil 24. januára 1963 v Senici, vyrastal v Borskom Mikuláši. Z amatérskej kategórie sa pýši dvomi titulmi majstra sveta (v kategórii do 90 z Madridu 1987 a v kategórii nad 90 kilogramov z Brisbane 1988). V roku 1990 prestúpil k profesionálom, je niekoľkonásobným účastníkom najprestížnejších kulturistických podujatí ako Mr. Olympia či Noc šampiónov, kde v roku 1999 získal druhé miesto. Je rozvedený, z manželstva má dcéru a syna. V súčasnosti žije v Olomouci so svojou priateľkou. Je majiteľom úspešného fitness centra.