Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
„V streľbe som sa našla, asi mám na ňu nejaké vrodené vlohy. Inak som športové nemehlo. Tenis alebo stolný tenis by som hrať nemohla. Skúšala som aj lyžovanie, ale na západnom Slovensku naň nie sú vhodné podmienky. V tom čase sa ešte nechodievalo niekam do zahraničia na sústredenia,“ vysvetľuje 32-ročná puškárka.
V minulej sezóne potvrdila príslušnosť k absolútnej svetovej špičke. Z dvadsaťjeden štartov na pretekoch Svetového pohára získala 18 medailí – osemkrát sa tešila zo zlatej, päťkrát zo striebornej a päťkrát z bronzovej. „Bol to náročný, ale zároveň najúspešnejší rok v mojej sedemnásťročnej kariére. Strieľali sme v USA, Austrálii, Nemecku, Poľsku, Turecku i Anglicku,“ prezrádza.
Športovať vo voľnom čase už nestačí
Od roku 2008 sa môže plne sústreďovať na svoju športovú kariéru. Zobrali ju do Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR, vlani sa premenovalo na Športové centrum polície. Pôsobí v ňom ako civilný zamestnanec. Jej jedinou povinnosťou je čo najlepšie reprezentovať Slovensko vo svete.
„Ostatní športujú popri práci, ja mám utvorené ideálne možnosti na prípravu. Navyše sa nemusím starať o svoje finančné zabezpečenie. Tak by to vo vrcholovom športe malo byť. Aj u paralympionikov to už dávno nie je o tom, že si človek robí šport len vo voľnom čase. Naopak, je to tvrdá drina. Dennodenne trénujem, aby som sa vedela vyrovnať svetovej špičke,“ približuje Vadovičová.
Minulý rok menila zbrane, a tak trénovala ešte viac než predtým. „Zväčša od rána až do večera s výnimkou obeda. Potrebovali sme nájsť ideálne nastavenie zbraní, vozíka i oblečenia. Vzduchovku môžem pilovať doma, priateľ mi prerobil vrchné poschodie na domácu strelnicu. S malokalibrovkou chodím do Jaroviec, ale aj rôzne inde,“ hovorí. Keď k hodinám tréningu pripočítala množstvo súťaží, ktoré absolvovala, nezostalo jej veľa času na žiadne doplnkové cvičenia či športy. Na fyzičke sa preto snaží popracovať najmä teraz v zime.
Medzi medailami nerobí rozdiely
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Miestenku na paralympijské hry do Ria si vybojovala už pred dvoma rokmi v lete. Budú pre ňu už piate v kariére. Premiéru zažila v roku 2000 v Sydney. Z Pekingu má zlatú a z Londýna bronzovú medailu. V Brazílii by rada získala ďalšiu.
„Neviem posúdiť, či sú pre mňa medaily z paralympiády najcennejšie. Každý jeden cenný kov je pre mňa vzácny. Či ho vystrelím na majstrovstvách sveta, podujatí Svetového pohára alebo na majstrovstvách Slovenska. Za každým úspechom je kus roboty,“ hovorí.
Momentálne jej patrí jeden svetový rekord, no vysvetľuje, že ich držitelia sa v streľbe telesne postihnutých menia veľmi často. „Rekordov som vytvorila už viacero. Vždy je to pre mňa výzva. Keď nejaký urobím, so slabším výsledkom už nie som spokojná. Vo všetkých disciplínach sa dá zlepšiť, všade mám ešte rezervy,“ tvrdí. Dodáva, že športové vzory nemá. Z každého sa snaží zobrať si niečo dobré, ale nikoho nekopíruje.
Popri strieľaní už začala aj s trénovaním detí. Momentálne si dáva pauzu, ale po Riu sa chce k práci so streleckými talentmi vrátiť. „Baví ma to a môže mi to aj pomôcť. Chystám sa pracovať s deťmi so zdravotným postihnutím, ale možno budú medzi nimi aj zdravé. Chcem si vychovať nejakých nasledovníkov,“ priznáva s úsmevom.
Dokedy si trúfa súťažne strieľať?
„Kým sa budem držať medzi najlepšími. U nás máme aj sedemdesiatročných strelcov, tak uvidíme. No náš šport sa stále vyvíja a mladší sú čoraz lepší a lepší,“ reaguje.
Podmienky na Slovensku sa zlepšujú
O hendikepovaných športovcoch sa na Slovensku stále veľa nepíše, do popredia sa dostanú azda len počas paralympiád, keď získajú pre Slovensko medaily. Aj tak si však Vadovičová pochvaľuje pokrok, ktorý urobila spoločnosť pri akceptovaní telesne postihnutých športovcov.
„Štát nás berie ako zdravých, máme oveľa lepšie podmienky. No zároveň sa rapídne zvýšila konkurencia vo svete. Všetko je vysoko profesionálne, dôležitú úlohu hrá technika aj taktika. Na Slovensku sa hýbeme veľkými krokmi, ale oproti svetu sú ešte stále malé,“ poznamená.
Streľba je všeobecne drahý šport a u hendikepovaných sa výdaje ešte znásobujú. Potrebujú špeciálne upravený vozík, nikam nemôžu ísť sami. Vždy potrebujú na súťažiach asistenta, ktorým je zväčša tréner. Toho treba tiež zaplatiť.
Vďaka svojim úspechom je Vadovičová prirodzeným vzorom pre mladších telesne postihnutých športovcov.
„Zo začiatku som bola pri styku s médiami veľmi hanblivá. Mala som problém dostať zo seba súvislú vetu. No postupne som nabrala sebavedomie. Športovci si odo mňa príliš rady nepýtajú, skôr sa snažím zdravým ukazovať, že my so zdravotným postihnutím sme normálni ľudia, ktorých sa nemusia báť. My totiž svoj hendikep nevnímame tak, ako ho berie okolitý svet,“ vysvetľuje rodáčka z Trnavy.
Narodila sa s rázštepom chrbtice, na pohyb využíva invalidný vozík. Doma ho však zväčša odloží do kúta a na krátke vzdialenosti chodí. „Prejsť viac ako sto metrov je už problematické. Peši sa rýchlo unavím, som pomalá a párkrát spadnem. Na vozíku môžem fungovať zarovno so zdravými a cítim sa prirodzenejšie.“
Foto: www.spv.sk/Roman Benický
Streľba jej veľa dala a výrazne ju zmenila. „Vždy som bola malé zakríknuté mamičkine dievčatko, taký prívesok. Šport mi však dodal sebavedomie. Mama ma vždy učila, že prekážky sú na to, aby sa prekonávali. Mne sa podarilo nielen zdolať pár schodov, ale aj dostať sa do celého sveta. Spoznala som množstvo zaujímavých ľudí v rôznych jeho kútoch, videla som, ako oni prekonávajú svoje prekážky,“ poznamenáva.
Medzi hviezdami sa nestratí
Zaujímavosťou je, že v základnej škole – navštevovala ju v Bohdanovciach nad Trnavou a na toto obdobie má len pekné spomienky – nechodila ani na telesnú výchovu. Po presune do Bratislavy na gymnázium na Mokrohájskej sa však oddala športu.
„Šli sme na lyžiarsky, no vychytili sme zlé počasie, tak sme nelyžovali, ale strieľali. Po návrate sa ma spýtali, či by som nechcela začať strieľať – a tam to celé začalo. Chodila som k pánovi Širokému do Vištuku a rýchlo som si streľbu obľúbila. Bývala som na internáte a potrebovala som nejako zabiť čas.“
Spomína si, že so vzduchovkou sa stretla už doma na dedine. Na dvore z nej strieľali obaja starší bratia a občas dali vystreliť aj Veronike. „Či mi to šlo už vtedy? Plechovku alebo krabicu od džúsu sa predsa nedá netrafiť,“ smeje sa.
Jej prienik medzi elitu bol veľmi rýchly. Trénovať začala v roku 1998 a už ďalší rok si na majstrovstvách Oceánie vystrieľala miestenku na paralympiádu do Sydney. „Od začiatku som z každých pretekov priniesla nejakú medailu či rekord. Desať rokov som to robila najmä pre zábavu – čo samozrejme platí aj teraz – no potom prišiel prechod medzi profesionálov a začala som sa svojím koníčkom aj živiť. Stále je však pre mňa prvoradé prekonávať samú seba a nielen zbierať medaily,“ približuje hlavnú motiváciu.
V mladosti ju lákali hviezdy, učarovala jej astrológia, no vydala sa iným smerom. Popri strieľaní stihla vyštudovať aplikovanú telesnú výchovu v Olomouci a sociálnu prácu v Trnave. Z oboch škôl má bakalára, no aspoň na jednej by si rada dokončila aj magisterské vzdelanie. „Stále mám doma ďalekohľad a občas sa pozriem hore, či sú všetky hviezdičky na svojom mieste. Nepoznám úplne všetko, ale na oblohe sa celkom vyznám. Viem, čo kde hľadať,“ prezradí.