Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Pomôcť súperom? Zastavíme pri hocikom, aj na úkor vlastného umiestnenia

Dakar je pre neho droga, relax i zábava. Na štart slávneho púštneho dobrodružstva sa postaví už po piaty raz. Navigátor Jaroslav Miškolci (51) z českého tímu Bonver Dakar Project by sa spolu s vodičom Tomášom Vrátným a mechanikom Milanom Holáňom rád čo najviac priblížil prvej desiatke (v predošlých troch ročníkoch skončili 20., 17. a 14.).

02.01.2016 12:00
Jaroslav Miškolci Foto:
Navigátor Jaroslav Miškolci s Japoncom Jošimasom Sugawarom, najstarším účastníkom Dakaru medzi kamionistami.
debata

Priznáva, že najprestížnejšia rely pre neho nie je len o konečnom výsledku. „Dakar je nesmierne chytľavý. Skončiť s ním sa síce dá, ale musíte si to nejakým spôsobom dostatočne zdôvodniť. Keď s ním raz začnete, už vás to bude veľmi dlho držať. Dávajte si na to pozor,“ smeje sa 51-ročný Martinčan.

Čím si vás Dakar tak získal?
Ťažko sa to vysvetľuje. Treba to zažiť. Keď sa vám podarí prísť do cieľa a obzriete sa, vidíte dielčie úspechy. Uvedomíte si, že vás pribrzdilo sedem defektov, zapadli ste a keby ste si odrátali straty, mohli ste skončiť lepšie. Na keby sa síce nejazdí, ale chcete to skúsiť znova a zlepšiť sa. Dakar je samozrejme o šťastí, úžasných ľuďoch a siahaní si hlboko na dno svojich síl. Úžasná emócia. Ako navigátor robím len jednu činnosť, ale pre mňa je to neuveriteľný relax.

Neláka vás sadnúť si za volant?
Počas rýchlostných skúšok sa to síce nerobí, len keby nastali nejaké mimoriadne situácie, ale povolené to je. No ja si to neviem predstaviť. Robím, čo ma baví a za volant ma to neláka.

Premiéru ste zažili v roku 2010 po boku Aleša Lopraisa. Aké na to máte spomienky?
Škoda, že sme preteky nedokončili. V jednej zákrute sme boli sakramentsky rýchli, značne sme poškodili prednú nápravu a museli sme odstúpiť. Neboli sme schopní opraviť vozidlo v stanovenom čase, hoci sme robili, čo sa dalo. Potrebovali sme vymeniť celú prednú nápravu, čo nebolo technicky možné. Z krásneho druhého miesta za Rusom Čaginom sme sa porúčali domov. Mali sme niekoľkodňovú prestávku v Argentíne v dedinke Villa de Soto, užili sme si miestny folklór a malo to svoje čaro. Samozrejme, neboli sme radi, že sa to tak skončilo.

Vyčítajú si v takej situácii niečo vodič a navigátor?
Treba zachovať pokoj a okamžite vyhodnotiť stav – či je auto a posádka schopné pokračovať alebo nie. Všetci vedia, že stať sa to môže, s tým si sadáte do auta. Urobíte 150 zákrut, ktoré majú rovnaký tvar, a pri ďalšej to príde. Je v nej kaluž vody alebo väčšia skala, dostanete šmyk či defekt a pokazíte auto. Vodič sa rozhoduje v milisekundách, musíte to akceptovať. On za nás zodpovedá, musíme mu dôverovať. Ja navigujem a keď poviem, že za horizontom pôjdeme jemne doprava a trať sa tam točí doľava, je to prúser. Ak to tak bolo napísané v roadbooku, môžem sa ísť sťažovať, ale už nám to v ničom nepomôže. Aj tí, čo robia roadbook, sú len ľudia a môžu sa pomýliť.

Jaroslav Miškolci. Foto: Archív Jaroslava Miškolciho
Jaroslav Miškolci Jaroslav Miškolci.

Ostatné tri roky pravidelne jazdíte s Tomášom Vrátným. Aké máte ambície?
S Tomášom je to úplne iné. Nejazdíme na hrane. Keď v roku 2012 začínal, prišiel do cieľa v prvej dvadsiatke, čo je na nováčika výnimočný výsledok. Od ďalšieho roka jazdíme spolu. Zatiaľ vždy sme položili Tatru na niektorý bok. Prvý raz na moju stranu a ďalšie dva roky na Tomášovu. Je to v podstate zábavné, že stratíte hodinu času, ale vôbec to neriešite. Snažíte sa auto čo najrýchlejšie postaviť na kolesá. Vždy je to neuveriteľná skúsenosť. Niekto sa zastaví a pomôže vám. Dúfam, že sme si už vybrali všetky extrémne položenia na bok, teraz sa tomu vyhneme a bezpečne dôjdeme do cieľa. Vždy máme najväčšiu radosť, keď prídu do cieľa všetky tri naše autá. Bolo príjemné pričuchnúť si k prvej desiatke, ale aby ste tam aj skončili, potrebujete kus šťastia a veľa, veľa jazdiť.

Stále platí, že pretekári si na Dakare ochotne pomáhajú?
V starých dakarákoch je to hlboko zakorenené. Akonáhle niekto vidí zapadnuté auto a človeka čakajúceho s lanom, zastaví a potiahne ho. Je však pravda, že medzi úplne najlepšími na to príliš nie je čas. Oni sa musia spoľahnúť viac-menej len na svojich tímových kolegov, ktorí iste pomôžu. Preto sú väčšinou v každom tíme tri alebo štyri automobily. Dvaja idú, čo to dá a ďalší sú pripravení im pomáhať. My zastavíme pri hocikom, aj na úkor vlastného času a umiestnenia. Je pekné, keď niekomu pomôžete a oni potom večer prídu za vami a ďakujú za pomoc – niekedy aj s fľaškou v ruke.

Priblížte váš najkrajší zážitok z ciest po Južnej Amerike…
Zážitkov mám veľmi veľa. Každý Dakar mal svoje čaro. Najkrajšie je pre mňa, keď prejdem etapu tak ako treba – chytím všetky waypointy a mám dobrý pocit z odvedenej práce. Za sedem či osem hodín prelistujem niekoľko desiatok strán roadbooku, je tam nesmierne veľa informácií a nie je jednoduché to zvládnuť bezchybne. Vždy je fajn, keď vyriešite nejaký chyták na trati. Či keď idú autá oproti a ukazujú vám, že idete zle, no vy ste stopercentne presvedčený, že idete dobre a nakoniec sa ukáže, že ste mali pravdu. V Argentíne sú neuveriteľne pohodoví ľudia, takmer stále usmiati.

Ktoré momenty boli najviac nepríjemné?
Dosť to závisí od toho, ako si nastavíte latku, s čím na Dakare počítate. Na nepríjemné veci treba rýchlo zabudnúť a nevracať sa k nim. Takže nemám žiadne extra negatívne zážitky. Vždy sa snažím aj v nevydarených veciach hľadať pozitíva. Ak ste pripútaný a máte prilbu na hlave, je to bezpečné. Nesmiete s nárazom bojovať. Ak navyše padnete do piesku, je to ako do perinky. V roku 2014 sme pochopili, že nemá zmysel skracovať si trať. Boli pred nami dve zákruty – jedna doľava a druhá doprava. Vzali sme to, ako všetci pred nami, najkratšou cestu. Lenže prach, čo tam ostal po aute idúcom pred nami, zakryl poriadny kráter…

Jaroslav Miškolci nastupuje do svojho kamiónu. Foto: Archív Jaroslava Miškolciho
Jaroslav Miškolci Jaroslav Miškolci nastupuje do svojho kamiónu.

Ako ste sa dostali k Dakaru?
Počas študentských čias v Bratislave som jazdil rely a preteky do vrchu, predtým na branno-orientačných automobilových súťažiach. Po absolvovaní vysokej školy som sa už k tomuto hobby nedostal. Založil som si firmu a devätnásť rokov som predával nissany. Vďaka tomu som sa dostal ku Karlovi Lopraisovi. Pred Dakarom 2007 dostal tip na našu firmu, že by sme mu mohli urobiť novinárske vozidlo. Auto sme urobili a o dva roky som šiel do Argentíny ako turista, pričom som bol rozhodnutý, že postavím vlastný tím. Vrátil som sa však s tým, že toľko peňazí asi nezoženiem. Na to prišla ponuky od Lopraisovcov na konzultanta pri stavbe nového auta. Po dvoch mesiacoch sa ma spýtali, či by som to nechcel vidieť zvnútra – robiť im navigátora. To som nedokázal odmietnuť. Aleša som navigoval trikrát – v roku 2009 sme skončili v Rusku tretí, na ďalší rok sme na Dakare vypadli a opäť v roku 2010 v Rusku sme boli štvrtí. Dva roky som pauzoval a potom prišla ponuka z Bonver Dakar Projectu, tam prešiel šéf konštruktérov od Lopraisovcov Milan Holáň. Je pre mňa česť byť súčasťou českého tímu. Škoda, že na Slovensku nemáme žiaden. No stojí to veľmi veľa peňazí a nie je tu ani taká tradícia. S Tomášom Vrátným sme tento rok jazdili rely aj v Poľsku, Španielsku a Maroku. Teší ma, že robím, čo ma bavi.

Ste počas pretekov v kontakte so slovenskými motocyklistami Štefanom Svitkom a Ivanom Jakešom?
Štefana vídam len na Dakare, s Ivanom sme si bližší. Minimálne raz týždenne sme spolu. Keby čosi ktorýkoľvek z nich potreboval, iste im pomôžeme.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Rely Dakar #Jaroslav Miškolci