Rýchlostní kanoisti Erik Vlček a Juraj Tarr sa chceli v dôležitom predolympijskom roku plne sústreďovať na K2, v ktorej v roku 2014 získali na svetovom šampionáte v Moskve dve zlaté medaily (na 500 aj 1000 m). Akosi sa však trápili a tak ich kamarát Štefan Viszlay presvedčil, aby si na podujatí Svetového pohára v Duisburgu, kde nebola v programe kratšia trať, sadli aj do štvorkajaka – s mladíkmi Denisom Myšákom a Tiborom Linkom. Výsledkom bola bronzová medaila.
Hoci ostrieľaní Komárňania stále považovali kádvojku za svoju hlavnú disciplínu, dobré pocity zo spoločných jázd a víťazstvo v kvalifikačnom rozstrele s osvedčenou posádkou Krajčovič, Michálek, Jakubík, Demin ich presvedčilo, aby sa viac sústreďovali aj na káštvorku. V Miláne následne potvrdili, že to bolo správne rozhodnutie.
Tarrovi je stále smutno za šprickou
„Že to tak vypálilo, je veľké prekvapenie aj pre nás. Od olympiády v Londýne nám to vo štvorke vôbec nevychádzalo. Neprichádzalo do úvahy opäť to skúšať. Nakoniec sme vďaka ideálnej zhode okolností získali zlato,“ hovorí desaťnásobný majster sveta Vlček.
Šampionát v Miláne bol výnimočný najmä pre mladú dvojicu Myšák, Linka. Obaja totiž zažívali na seniorských MS premiéru. „Rozhodne sme si nepredstavovali, že by to mohlo takto dopadnúť. Bol to najkrajší moment roka. Výborné boli aj oslavy doma, ale najmä priamo v Miláne sme si úspech ohromne užili,“ vraví Linka. „Sú to krásne spomienky, ale ideme ďalej a už sa sústreďujeme na budúci rok. Všetko podriadime olympiáde a dobrému výsledku v Riu,“ dopĺňa háčik Myšák.
Každému z posádky vyčaria spomienky na Miláno úsmev na tvári, no Tarr sa aj trošku posťažuje. „Stratil som tam špricku, s ktorou som získal tri tituly majstra sveta. Stále ju zháňam a som za to nahnevaný,“ prezradí a už so šibalským úsmevom dodáva: „Pred olympijskou kvalifikáciou máme vždy obavy, ako to dopadne. Po nej si zase hovoríme, že to bolo ľahké. Hovorí sa, že majstri sveta z predolympijského roka pod piatimi kruhmi nevyhrávajú. Práve preto som trochu študoval štatistiky a zistil som, že Maďarom sa to v Sydney podarilo. Keď som to vravel Zolimu Kammererovi, tak vravel, že to musíme zopakovať.“
V Riu poteší každá medaila
Pre Vlčeka s Tarrom by mohla byť olympiáda v Riu posledná v kariére. Nie je to však definitívne. Veľa sa bude odvíjať aj od výsledku v Brazílii.
„Dokedy to na vode ešte vydržím? Neviem. No rok ešte určite. Teraz do toho dáme všetko a po Riu sa uvidí. Dôležité slovo bude mať náš výsledok, zdravie, ale aj mnoho iných okolností. Rád by som ešte odovzdával skúsenosti mladším chalanom tak, ako som ich zbieral ja od starších, keď som sa dvadsaťročný posadil do štvorkajaka,“ vysvetľuje Vlček.
Najstarší člen posádky Tarr opäť nezaprie, že rád vtipkuje. „Mladému kajakárovi z Komárna Adamovi Botekovi som vravel, že ak získame v Riu cenný kov, potiahnem až do Tokia. Odpovedal, že by som už mal ísť do dôchodku. V Riu budeme mať najvyššie ciele, ale nik si vopred nedovolí povedať, že berie len zlato. Každá medaila by bola dobrá,“ vysvetľuje. „Pripravíme sa najlepšie, ako to len pôjde,“ dodá Linka.
Všetci štyria si boli s viacerými ďalšími slovenskými reprezentanti v rýchlostnej kanoistike prednedávnom spestriť predvianočné obdobie vodným pólom v rámci podujatia Majstri proti majstrom.
„Vodné pólo je náročnejšie, než sa zdá z brehu. Dobre sme si zašportovali, aj sa zabavili. Som rád, že chalani proti nám nehrali naplno a neskúšali na nás svoje ťahy pod hladinou, lebo nemám rád vodu v nose a v tom prípade by som si jej asi užil dosť,“ glosoval Vlček.
Spolu s parťákom Tarrom nechýbali v Novákoch ani pred rokom. Linka však zažil svoju vodnopólovú premiéru. „Na prvý pokus to nebolo zlé. No je to poriadna drina,“ priznal a doplnil ho aj Myšák: „Bolo to náročné, ale zároveň príjemné. Zabavili sme sa, ale že by som sa teraz vrhol na vodné pólo, to iste nie. Z kanoistov to azda najlepšie šlo babám Mati Kohlovej a Ivane Kmeťovej. Dali tuším najviac gólov.“
Dubaj na dlani
V decembri absolvovali členovia štvorkajaka tréningové sústredenie v Spojených arabských emirátoch. Abú Zabí mali otestované z minulého roka. Vtedy si prostredie i podmienky na prípravu veľmi pochvaľovali a inak tomu nebolo ani tentoraz.
„Máme zabezpečené všetko čo potrebujeme – kajaky, dobrú stravu aj ubytovanie a o počasí netreba ani hovoriť. Najazdili sme množstvo kilometrov, pozbierali nejaké nové zážitky a s chlapcami sme sa cítili ozaj dobre. Keďže vlani sme pochodili všetko najzaujímavejšie, teraz sme vo voľnom čase viac oddychovali,“ prezradil Vlček.
Najväčším zážitkom pre dvojicu Vlček, Tarr doplnenú o trénera Mariána Tesárika bol výstup na najvyššiu budovu na svete Burdž Chalífa v neďalekom Dubaji.
„Parádny zážitok. Našťastie, nemám problém s výškami. Pôvodne chcel ísť s nami aj Denis, ale zistili sme, že na auto potrebujeme európsky vodičák. Nakoniec sme šli iný deň, keď sme mali voľno len poobede. Mladší chalani ostali oddychovať, my sme sadli do taxíka a za hodinu sme boli tam. V Dubaji býva náš kamarát Boris Viszlay, ktorého otec je akoby zakladateľom našej posádky. Chceli sme sa stretnúť a pri tej príležitosti sme využili aj šancu na návštevu svetoznámej Burdž Chalífa. Zvolili sme výrazne drahšie lístky, ale oplatilo sa. Nemuseli sme čakať v dlhočiznom rade, dostali sme sa vyššie, všade sme mali k dispozícii čerstvé ovocie, sladkosti a nejaké nápoje a hore sme mali dokonalý výhľad na celý Dubaj,“ porozprával Tarr.
Už na budúci týždeň sa slovenskí reprezentanti vyberú do hôr v Rakúsku na dvojtýždňové sústredenie na bežkách. V polovici februára zas odídu do Kalifornie, kde ich čaká až sedem náročných týždňov v známom prostredí na vode.