Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Namiesto zlata držal fľašu whisky. Komunistom to nikdy neodpustil

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk doznie, príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život. Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania vlastných fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa dali na inú profesijnú dráhu a čo v nej dosiahli, približujeme v seriáli Život po kariére.

13.12.2015 09:00
Imrich Bugár Foto:
Imrich Bugár.
debata (92)

Silového atléta v sebe nezaprie. Aj v dôchodcovskom veku je obrovský chlap plný života. Množstvom zábavných historiek dáva tušiť, že vždy bol a stále je veselá kopa. Takmer dvojhodinovým rozprávaním o svojom živote presviedča, že srdce má na správnom mieste. Legendárny diskár Imrich Bugár je na svoje úspechy oprávnene hrdý. Ale to, čo mu priniesol život po kariére, by nevymenil za nič na svete.

Železiar, truhlár, elektrikár

Po maďarsky – tak, ako ho naučili rodičia – vyprevádzal návštevu zo svojej kancelárie v centre Prahy. „Bol to známy ešte z detských čias. Slovíčka pomaly zabúdam, maďarčinu pravidelne nepoužívam už viac ako štyridsať rokov. Ale keď si dám dve dvojky, ústa mi už nik nezavrie,“ rozhovorí sa rodák z dedinky Ohrady pri Dunajskej Strede.

„Po slovensky som vlastne ani nikdy dobre nevedel, iba po maďarsky. A neskôr po česky. Na učilišti v Slovnafte sme boli samí Maďari, takže sme skôr naučili tých piatich Slovákov v triede po našom,“ smeje sa čerstvý šesťdesiatnik. „V Prahe ma potom hodili do vody. Po maďarsky nevedel nik, Slovákov tu tiež veľa nebolo. Ale tréner ma vždy upokojoval, že tu nie som preto, aby som kecal, ale aby som makal,“ zaspomína si na svoje začiatky v metropole Česka.

Na Slovensko často nechodí, v rodných Ohradách nebol už tri roky. „Rodičia mi umreli, a tak vlastne ani nemám dôvod. Spomienkami som tam však stále. Nedávno sa mi snívalo o otcovi,“ povzdychne si. „Z každého syna chcel mať majstra, starší bol železiar, mladší zasa truhlár. Zo mňa mal byť elektrikár, ale nikdy som sa vyučenému remeslu nevenoval. Hádam som mu splnil jeho sen aspoň tým, že som sa stal majstrom sveta v hode diskom,“ povie a na chvíľu sa zahľadí von oknom.

Práve otec stál na počiatku jeho veľkých športových úspechov. „Chodil som s ním v zime na drevo a v lete na seno. Kázal mi pásť kravy, dlhé chvíle som si krátil hádzaním kameňov. Bol zo mňa i kostolník, každé ráno som musel rozkývať ťažké zvony. Aj s kosou som bol kamarát. A vlastne ma sprevádza po celý život, aj dnes na chalupe. Dostanete sa s ňou všade, nič lepšie zatiaľ nevymysleli,“ rozpráva s iskrami v očiach o svojom detstve a silnej väzbe k rodičom.

Lámač sŕdc? Nie, kostí

Tí mu dali do vienka fyzické predpoklady. „Bugárovci boli vždy veľkí. Mamka mala 178 centimetrov, otec 187, bratia sa vyšvihli tiež. Keď som narukoval, mal som 192, za necelý mesiac mi pribudli posledné štyri centimetre,“ priznáva chlap ako hora, ktorému váha v najlepších časoch ukazovala približne 130 kilogramov.

Bugárovcov vraj bolo v Ohradách veľa. Slávny diskár priznáva, že neraz si ho mýlia aj s politikom strany Most-Híd. „Pozor, nie je to ani môj brat. Známi, ktorí sa vracajú zo Slovenska, ma neustále upozorňujú, že môj súrodenec je všade na plagátoch,“ zdôraznil s veľkým úsmevom.

„Ale poznáme sa. Raz sme účinkovali v zábavnom programe Milana Markoviča. Ten sa ma opýtal na rozdiel medzi Slovákom a Maďarom. Odpovedal som pohotovo: keď sa na vás tak pozerám, napadá ma len, že Slovák je asi tak o hlavu menší. V zákulisí to následne glosoval aj prezident Gašparovič. Vraj som si to mohol odpustiť,“ zaspomína.

Športový duch v ňom driemal odmalička. Obrovská sila, ktorou disponoval, mu však vždy nebola iba na osoh, ale občas aj na príťaž. „Hral som hádzanú. Tá ma veru bavila. Raz sme vyhrali v Jahodnej 32:3 a ja som dal 27 gólov. Neskôr, po jednej z mojich tvrdých striel, zaprašťalo brankárovi v členku. Druhému som zasa zlomil dva prsty. Tie úrazy ma zastavili, dostal som blok,“ hovorí o svojich športových začiatkoch.

Dvakrát nešťastne trafil aj diskom. „V Amerike jednu dievčinu do ruky. Ako ospravedlnenie som jej kúpil kyticu. Tým to bolo vybavené. V Prahe na Juliske to však bolo horšie. Odniesol si to kolega guliar. A priamo na tom najcitlivejšom mieste. Jeho žena sa aj po dvoch mesiacoch sťažovala, že sa ho nemôže ani dotknúť. Ale bola to jeho chyba, dopadajúci disk chcel preskočiť. Odrazil sa však príliš skoro,“ pridáva veselšiu historku.

Imrich Bugár počas rozhovoru v Prahe. Foto: Adam Zelinka, Pravda
Imrich Bugár Imrich Bugár počas rozhovoru v Prahe.

Disk držal prvý raz v ruke až keď mal pätnásť rokov. „Na okresných majstrovstvách. Počas súťaže som niečo odkukal a tretím pokusom vyhral celú súťaž. O technike nemohlo byť ani reči, žiadna otočka. Len som mávol rukou. A disk letel za 31 metrov. Medailu mám dodnes,“ vyťahuje jednu z prvých športových spomienok.

Kriketkou až do kukurice

Všetko, čo sa dalo hodiť, letelo vždy z jeho ruky mimoriadne ďaleko. „Kriketkou som na základnej škole prehodil celé hádzanárske ihrisko, našli ju až na streche telocvične. Zmerali mi teda až druhý pokus. Deti poslali do kukuričného poľa, aby určili, kde presne dopadla. Bolo to 108 metrov,“ pochváli sa.

V Ohradách boli na Bugára všetci pyšní. Najväčšiu slávu si v rodnej dedine užil po titule majstra sveta v roku 1983 v Helsinkách. „Chlapci vybetónovali kruh a chceli so mnou súťažiť. Vo veľmi veselej nálade som hodil 69,60 metra. Výkon, ktorý dokonca zaznamenali aj do historických tabuliek. Keď som mal fazónu, darilo sa mi v akomkoľvek stave,“ zasmeje sa a ihneď ťahá zo spomienok ďalší úsmevný príbeh.

„Najradšej som súťažil v Škandinávii. Tešil som sa, že vyhrám a zavolajú ma na dopingovú skúšku. Pivo bolo drahé, na kontrole som si ho užil do sýtosti. Párkrát som sa tam poriadne zmordoval, bol som na prasknutie, ale nevyšla zo mňa ani kvapka. A tak na tácke priniesli ďalší pohár,“ približuje dianie na niekoľkých severských pretekoch. „Ale počas súťaže som frčal na víne. Dve deci bieleho boli mojim práškom na spanie,“ prezrádza trochu potmehúdsky jeden zo svojich rituálov.

S pivom ho viaže ešte jeden zábavný príbeh. „V Nymburku som robil svojim kolegom, atlétom, pri pretekoch, kto vypije viac veľkých pív, rozhodcu. Sám som ich počas tejto súťaže stiahol sedemnásť. Na rozdiel od nich som však ani raz nerozopínal zips na nohaviciach. Až potom na ceste domov. Stál som hádam pri každom strome,“ zasmeje sa. Dnes ho však už nepije. "V každom pohári je vraj sedem kociek cukru a doktori mi to neodporúčajú,“ skonštatuje.

Na perách legendárneho atléta nechýba ani na okamih úsmev. Až kým sa reč nezvrtne na rok 1984. Atletický šampión zvážnie, a tak nie je pochýb, že práve dostáva úder, ktorý ho bolí aj dnes.

„Zlomili ma. Odišiel som psychicky. Aj keď rok na to som si spravil osobný rekord, na súťažiach som viac nežiaril,“ rozhovorí sa o olympiáde v Los Angeles, na ktorú športovci z Československa z politických dôvodov nemohli vycestovať.

„Cítil som obrovskú krivdu. Bol som majstrom Európy i majstrom sveta. Bol by to môj absolútny vrchol. A keď som to mal potvrdiť, zasiahla vyššia moc. Najslabší výkon, ktorý som v tom roku hodil, by v Los Angeles pohodlne stačil na bronz. S víťazom Dannebergom som sa v ten rok stretol na súťaži jedenásťkrát, nezdolal ma ani raz,“ poznamená sebavedomo.

Životný hod? Narodenie dcéry

Súťaž diskárov na OH 1984 nakoniec sledoval v televízii. „S fľašou whisky v ruke. Na balkón som dotrepal matrac a podarilo sa mi chytiť signál ARD. Ráno o pol štvrtej sa začali preteky diskárov, o šiestej, keď víťazovi odovzdávali medailu, som fľašu dopil. Veľmi som sa hneval na režim,“ priznáva.

Imrich Bugár počas aktívnej kariéry. Foto: Archív Imricha Bugára
Imrich Bugár Imrich Bugár počas aktívnej kariéry.

S komunistami priateľské vzťahy nemal, na rozdiel od svojich kolegov vyhlásenie o podpore bojkotu Hier nikomu nedal. „A verte mi, že chodili za mnou stále. Po otázke, či napíšu to, čo poviem, sa vždy obrátili a odišli. V Los Angeles som bol na jar 1984 tri týždne, prešiel som celé mesto a nič protisovietskeho som tam nevidel. Iba reklamu na ruskú vodku,“ zasmeje sa. „Ale to odo mňa počuť nechceli,“ dodáva.

S komunistami bol na nože už oveľa skôr. „Pohnevali sme sa už po európskom šampionáte 1982, keď mi dávali za zlato iba 10-tisíc korún. Ohradil som sa a poukázal na to, že futbalisti dostali za titul z Belehradu po 30-tisíc. Obálku s peniazmi som im tak posunul späť. O týždeň si ma zavolali a prihodili ďalší desať papierov. Boli však aj takí, ktorí poza chrbát hundrali, ale keď prišlo na lámanie chleba, ďakovali strane a vláde za podporu,“ zdôrazňuje.

Napriek podrazu, na ktorý si neraz spomenie aj dnes, z Československa odísť nechcel. „S manželkou ma nikam nepustili. Možností na emigráciu som mal veľa. Nikdy som nad tým ale neuvažoval. Po pretekoch som sa vždy tešil domov. Som rodinný typ a nerád by som svojim blízkym takto ublížil.“

Jeho kariéra trvala ešte ďalších jedenásť rokov. Najväčšie športové úspechy mal už dávno za sebou, ale životný hod sa mu podaril až na úplný záver. Po pätnástich rokoch čakania sa dozvedel, že bude otcom. „A v tej chvíli som skončil. Bolo to viac než moje vysnívané olympijské zlato,“ dodáva.

Pri tanci som objavil svaly, ktoré som dovtedy nepoznal

Na krku mu visela štyridsiatka, od svadby s manželkou uplynulo už pätnásť rokov. K šťastiu mu chýbalo jediné – potomok. „Keď už sme si mysleli, že sa nedočkáme, predsa len prišiel vytúžený deň. Žena zostala tehotná a ja som sa rozhodol. Končím s kariérou diskára,“ vraví Imrich Bugár.

Nevedel hádam zladiť život športovca so želanou úlohou otca?

„V tom čase som už bol hrajúcim trénerom. Do módy sa dostali dlhodobé sústredenia. Dcéra mala prísť na svet okolo Vianoc a ja som mal s družstvom odcestovať do Juhoafrickej republiky. Na celé tri mesiace. Predstavte si to, také niečo neprichádzalo do úvahy. Povedal som si: tak dlho si čakal na dieťa a teraz pôjdeš preč? V žiadnom prípade! V pražskej Dukle sa uvoľnilo miesto na odbore pre športový zahraničný styk. Neváhal som ani minútu, ihneď som ho vzal a tým aj definitívne ukončil kariéru,“ popisuje premiérový diskársky majster sveta vstup do sveta bežných ľudí.

Betónový kruh vymenil za pohodlie kancelárie. Dres, trenírky a tenisky nahradil oblekmi, elegantnou košeľou a topánkami. „Na odbore sme traja. Vybavujeme zahraničné cesty, sústredenia, pobyty pre armádnych športovcov. V skratke: musíme vedieť o každom, kto vytiahne päty za hranice republiky,“ hovorí o svojej práci Bugár. Po narodení dcéry nešportoval tri roky. Jeho náplňou sa stalo kočíkovanie.

Imrich Bugár v tanečnej súťaži Star Dance. Foto: Archív Imricha Bugára
Imrich Bugár Imrich Bugár v tanečnej súťaži Star Dance.

„Zrazu som sa na seba pozrel v zrkadle a hovorím si: čo to je? Priberám, tam ma bolí, tam ma pichá. Na lekárskej prehliadke mám vyšší cukor, vysoký tlak, v poriadku nie je ani cholesterol. Vtedy pani doktorka zdvihla prst a vraví mi: Takto to veru ďalej nepôjde,“ usmieva sa desiaty muž historických diskárskych tabuliek.

Odvtedy pravidelne beháva. Zo 130 kilogramov schudol na 120, v súčasnosti váži ešte o štyri menej. K zdravšiemu zdravotnému štýlu mu pomohla aj tanečná súťaž Star Dance, v ktorej hviezdy z rôznych odvetví tancujú s profesionálmi. Zúčastnil sa jej pred dvoma rokmi. „V Star Dance som objavil aj také svaly, aké som dovtedy nepoznal. Ja – netancujúci človek – som bol zrazu na parkete tri hodiny denne. To veru boli naháňačky. Vždy, keď som prišiel po tréningu domov, som si len ľahol, manželka ma prikryla a spal som až do rána,“ tvrdí Bugár.

V súťaži sa mu prekvapujúco darilo. Napriek tomu, že český bulvár ho nazýval tancujúcim medveďom, získal si sympatie národa, ktorý ho hlasmi pretlačil až na 3. miesto. „Myslel som si, že vypadnem hneď na začiatku. Bol som z toho veľmi nervózny. Viac ako pred veľkými diskárskymi pretekmi. Postupne som však získaval sebavedomie. Navyše, pred sebou som mal veľký cieľ. Súťažila totiž aj Šárka Kašpárková. Jej niekdajší tréner Michal Pogány neustále tvrdil, že Šárka je skvelá tanečníčka. Nedal som sa a uzatvoril som s ním stávku, že so súťažou sa rozlúči skôr ako ja. Tak sa aj stalo. Keď Šárka vypadla, môj cieľ bol splnený,“ zasmeje sa.

Šou z neho urobila v Česku miláčika más. „Jej tvorcovia ma pritom prehovárali poriadne dlho. Vyvolávali mi hádam mesiac. Napokon som privolil. Aj so súhlasom manželky, ktorá však najprv pochybovala. Počúval som aj takéto vety: naozaj chceš do toho ísť? Ty si blázon. Ale veď choď, bude to tvoja hanba. Napokon však bola hrdá. A nielen ona, ale potešil som aj babky. V metre ma viackrát púšťali na svoje miesta. Vraj, aby som si pred sobotou dobre oddýchol,“ prezrádza.

Najmä vďaka podpore rodiny zvládal Bugár náročné tréningy. Napokon, tá pre neho znamená všetko. Počas kariéry si totiž manželku príliš neužil. „Mal som aj obdobia, keď som bol častejšie s kolegom z reprezentácie Gejzom Valentom ako s vlastnou ženou. Z domu som bol niekedy aj 220 dní v roku. Niet divu, že jej to občas prekážalo,“ uvedomuje si niekdajší diskár.

Imrich Bugár v tanečnej súťaži so svojou... Foto: Archív Imricha Bugára
Imrich Bugár Imrich Bugár v tanečnej súťaži so svojou partnerkou.

Teraz má však na svoju nežnejšiu polovičku dostatok času. Rovnako ako na dcéru Olgu, ktorá začína študovať na vysokej škole ekonómiu. „Je to môj poklad. Ani sa jej nečudujem, že sa jej nechce z domu. Tatko predsa všetko zariadi, vybaví. Pokúšal som sa ju priviesť k atletike. Skúšala skoky do výšky či prekážky, no pre problémy s kolenom sa vrcholovému športu venovať nemôže. Nedovolilo by jej totiž brzdiť. A bez toho môžete akurát tak plávať, hrať šach alebo sa venovať lukostreľbe. Na tú sa aj bola pozrieť, ale skonštatovala, že by pri nej zaspala.“

Z Bugára mohol byť pred deviatimi rokmi aj politik. Mal kandidovať na flek senátora. „Ľudia, ktorí ma chceli k tomu dotlačiť, však rýchlo zistili, že na to nie som. Vraj neviem klamať. Poviem to asi takto: privoňal som k prahu politiky, ale to mi stačilo. Teraz už viem, že žiadny politik by nedostal cenu za fair play,“ zakončil s úsmevom.

© Autorské práva vyhradené

92 debata chyba
Viac na túto tému: #Život po kariére #Imrich Bugár