Foto: Pravda, Robert Hüttner
Snívala o tom, že vynájde nový liek a významne pomôže ľuďom. „Na farmáciu som šla z presvedčenia, že urobím dieru do sveta liečiv. Nik však o to nestál,“ schuti sa Katarína Ráczová-Lokšová zasmeje pri spomienke na náročné vysokoškolské štúdium. Vážnejšie než farmácia jej zasiahol do života i srdca – šerm. Stal sa najdôležitejšou prioritou i vášňou.
Presvedčila ju slávnosť
K šermu prilákal rodáčku z Košíc starší brat.
„Najprv som skúšala krasokorčuľovanie, potom plávanie i iné športy. Brat začal šermovať. Rodičia usúdili, že vodiť dve deti na rôzne miesta je náročné, a tak sme obaja chodili jedným smerom. Spočiatku sa mi to nepáčilo, cítila som sa nešťastná,“ priznáva. Až dovtedy, kým nevidela tradičnú šermiarsku slávnosť. Organizoval ju raz ročne profesor Samuel Pačenovský, veľká trénerská osobnosť i uznávaná autorita.
„Profesor bol vysoký starší pán s majestátnou bradou, pristrihnutými fúzikmi a elegantným držaním tela. Na bielom oblečení mu svietila červená šerpa, na vankúšiku mal starodávny meč, ktorým nádejných adeptov symbolicky pasoval do šermiarskeho stavu. Išla som na tom oči nechať. Povedala som si, že to predsa skúsim. Mohla som mať jedenásť-dvanásť rokov. Dnes je to neskoro, šesťročné deti sa už špecializujú, čo nepovažujem za vhodné. Vďaka všestrannosti som mala solídne pohybové základy. Zo skúsenosti viem, že dnes šesť-sedemročné deti nevedia urobiť kotrmelec. Patrí to k pohybovej inteligencii. Je užitočné, keď dieťa vie plávať, korčuľovať, chytiť loptu. Nehovorím, že na špičkovej úrovni, no na bežnej určite,“ povie na aktuálnu tému bývalá úspešná fleuretistka.
Na fleuret nedá dopustiť. „Keď som začínala, ženy súťažili len vo fleurete. Potrebujete pri ňom i určité rozumové schopnosti v kombinácii so silou. Núti uvažovať, ako prekabátiť súpera. Vytušiť skôr, čo urobí, než to spraví. Preto sa prirovnáva k šachu,“ zdôrazní.
Trénovali aj na Štedrý deň
Nádejnú šermiarku, ktorá už vážne koketovala s reprezentáciou, lákali do Prahy, vraj si môže vybrať vysokú školu, akú chce. Na radu profesora Pačenovského uprednostnila Bratislavu.
„Poznali sme príklady z Košíc, keď šikovná baba šla do Prahy – a mala problém uplatniť sa v konkurenčnom prostredí. Medzi Prahou, Bratislavou a Košicami vládla až prehnaná rivalita, vzťahy medzi oddielmi boli dosť vyhrotené. Už vtedy som bola jednotka, no obávala som sa, aby ma v Prahe neodsunuli na vedľajšiu koľaj.“
Ani v Bratislave však nemala ľahký život. Farmácia sa s vrcholovým športom veľmi neráči.
„Začiatky boli veľmi ťažké, mali sme nekonečne dlhé laboratórne cvičenia. Denne som pod dohľadom Aladára Koglera trénovala štyri-päť hodín. Keď v Prahe v našich plánoch čítali, že sme trénovali na Štedrý deň i na Silvestra, chceli nás predvolať na disciplinárku – vraj si robíme žarty. Koglerovi doniesla mamička pred Vianocami všakovaké dobroty. Usúdil, že priberá, a tak sme na Štedrý deň predpoludním naozaj trénovali. Nie z donútenia, z presvedčenia, lebo nám bolo dobre. A keď telocvičňu v škole na Dunajskej ulici maľovali, trénovali sme na chodbe,“ rozohní sa, akoby sa to udialo včera.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„Keď skončíte školu, pacienta nezaujíma, či ste reprezentovali na olympiáde, ak neviete, na čo je aspirín alebo že nemôžete predpísať istý liek, lebo má problémy so srdcom. Škola mi vychádzala v ústrety, mala som individuálny študijný plán. Zvládla som ju, ba štátnice som urobila za jedna,“ podotkne hrdo.
Po sklamaní pozlátila index
Popri známkach do indexu pribúdali i ocenenia z planšu. S indexom súvisí aj jeden z najväčších úspechov – zlato z Univerziády zo Sofie 1977.
„Vážim si ho rovnako ako striebro z majstrovstiev sveta. Vtedy totiž štartovali na univerziáde aj športovci, ktorí neštudovali na vysokej škole, ba niektorí nemali ani maturitu. Aj u nás sa takí našli. Stopercentne viem, že niektoré šermiarky z bývalých socialistických štátov ani nevedeli, čo je index. Konkurencia sa dala porovnať so svetovým šampionátom.“
Veľkej zlatej univerziádnej radosti však predchádzalo ešte väčšie sklamanie z neúčasti na svetovom šampionáte v Buenos Aires.
„Pred univerziádou sa konali majstrovstvá sveta v Argentíne. Trénovali sme ako diví, mala som veľmi dobrú formu, ale vedenie vtedajšej telovýchovy mi štart neumožnilo. Zo zákulisia sa ku mne dostalo, vraj by tam cestovala len Ráczová s Koglerom a nik z Prahy, a tak nám cestu škrtli,“ škrie ju aj po rokoch. Vzápätí povie, že všetko zlé je na niečo dobré.
Výkon si žiada čistú hlavu
„Namiesto do Buenos Aires som si šla boľavú dušu a nespravodlivosť, ktorú som pociťovala, liečiť domov do Košíc. Tri dni som pobudla s najbližšími. A počas návštevy rodičov som sa na kúpalisku zoznámila so svojím terajším manželom. Nešla som na majstrovstvá sveta, no našla som si manžela. A krátko na to som v Sofii, už s pozitívnou motiváciou, čerstvo zamilovaná, vyprášila všetky súperky. Zišla sa tam takmer tá istá konkurencia ako v Argentíne. A funkcionári z vedenia telovýchovy, ktorí mi tam nedovolili vycestovať, ma pokrytecky potľapkávali po ramenách, že pre nich som majsterka sveta ja. Mali to lacnejšie.“
V súvislosti so zamilovanosťou prezradí aj negatívnu skúsenosť. „Na besedách deťom prízvukujem, že najhorší pocit, aký v športe poznám, je, keď viete, že ste mohli dosiahnuť viac, no premárnite šancu. Mne sa to prihodilo na olympiáde v Montreale 1976. Nemala som hlavu ani srdce na správnom mieste. Bola som nešťastne zaľúbená – a odrazilo sa to aj na mojom výkone,“ prizná. „Hoci som krátko predtým podstúpila operáciu členku a mala veľký tréningový výpadok, trúfala som si na viac. Dodnes mi je to ľúto.“
Nevedela, čo ústav skúmal…
Kedy pani Katka začala myslieť, čo bude po šermiarskej kariére? Prišlo na rad hľadanie vysnívaného lieku?
„Neprišlo. Po skončení vysokoškolského štúdia som začala pracovať na Farmaceutickej fakulte. Na štyri hodiny – a aj to som nemala čo robiť. Viete si predstaviť štyri hodiny nič nerobiť? Ani šéf nebol dvakrát nadšený, čo mi aj dával najavo. A to ma ešte z Prahy vyzývali, aby som si rozmyslela, či chcem ešte reprezentovať, alebo pracovať. Ja som však mala ukončenú farmáciu, nie telovýchovnú fakultu. Vedela som, že ak vypadnem z odboru, nik ma v ňom nezamestná, a preto som chcela skĺbiť oboje,“ zmieňuje sa o období, na ktoré nespomína rada.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„Neskôr som si našla prácu v jednom výskumnom ústave. Do dnešného dňa neviem, čo vlastne skúmal. Trápilo ma to. Vtedy som si povedala, že keď takýto ústav môže zamestnávať ľudí, tak tu niečo nesedí. Sedela som pri písacom stole, čítala som zahraničné časopisy – a z nich som navrhovala, čo by sme mohli skúmať. Lebo pán profesor vo výskume to nevie a ja za písacím stolom áno. Po nežnej revolúcii ústav skrachoval. Dovtedy som závidela manželovi, že denno-denne chodí do práce a robota ho baví. Ja som nevedela, načo do nej tam chodím.“
Veľvyslankyňa fair play trénuje deti
Z nekomfortného stavu vyslobodil Katarínu Ráczovú-Lokšovú odchod za manželom-gynekológom do rakúskeho Hainburgu, kde sa rodina usadila. „Prišli deti, s nimi iné, no milé povinnosti,“ naznačí s úľavou. Zo športovej scény však nevycúvala. Zmysluplnú aktivitu našla v hnutí fair play. Vlastne – ono si našlo ju. Po novembri 1989 sa aj v športe formovali nové inštitúcie. V Československu fungoval Klub fair play, podobný zakladali na Slovensku.
„Dostala som to na starosť. Funkcionári hľadali bývalých úspešných športovcov takpovediac s čistým štítom. S pár nadšencami sme založili v roku 1993 Klub fair play Slovenského olympijského výboru,“ približuje. Zažila tam pekné aj turbulentné časy. „Pretože som v podstate vždy pozitívne naladená, rada spomínam len na pekné chvíle. Som hrdá na to, že sme rozbehli činnosť klubu tak intenzívne, že už v roku 1999 nám Európske hnutie fair play udelilo ako vôbec prvému národnému klubu fair play v Európe Čestné uznanie,“ podotkne.
Medzičasom ministri krajín Európskej únie zodpovední pre šport prišli s návrhom na funkciu národných ambasádorov pre šport, toleranciu a fair play. Sú nimi bývalí športovci, ktorí idú príkladom aj v súkromnom živote a blízke sú im olympijské ideály. „Mal ním byť Miloš Mečíř, no tenisové zaneprázdnenie mu to nedovoľovalo, a tak voľba padla na mňa.“ Slovenskú veľvyslankyňu fair play Slovenský olympijský výbor navrhol do Európskeho hnutia fair play. „V roku 2000 ma zvolili do výkonného výboru. Som jeho pokladníčkou – a som na kolegov prísna,“ tvrdí. A láskovo-prísna je aj na deti, ktoré dlhoročne trénuje a odovzdáva bohaté skúsenosti.
Súperka si kúpila zápas za zlaté hodinky. Doplatila som na to
Zo zaujatia, s akým Katarína Ráczová-Lokšová rozpráva o fair play, vidieť, že jej na čistote športu bytostne záleží.
„Aj preto veľa akcií pripravujeme pre deti. Princípy fair play sa snažíme dostávať do povedomia mladých športovcov. Aby pochopili – víťazstvo je krásna vec, stojíte na stupni, hrajú hymnu pre vás a vašu krajinu, ale musí to byť víťazstvo čisté. Inak je to podvod,“ prízvukuje.
„Robili sme anketu medzi deťmi – od koho si berú príklady, čo považujú za dôležité. Čím sú staršie, všímajú si aj zlé veci. Aha, ten fajčí pred pretekmi, tak môžem aj ja. Vie, že je to zlé, ale možno to skúsi. Preto je veľmi dôležité mať pozitívne vzory. Mladú generáciu najviac oslovia športovci. Herec môže byť hocijako slávny, ale športovci sú tí, ktorí najviac upútajú verejnosť. Mali by si uvedomiť, že ak malý Janko povie – obdivujem Petra Sagana alebo Mariána Hossu, je to jeho rozhodnutie. Chce sa podobať na svoje idoly, a tak idoly by ho nemali sklamať, či sa im to páči alebo nie.“
Dobre vie, že to nie je vždy ľahké. "Nemohli sa futbalisti Slovenska po nedávnom historickom postupe na európsky šampionát niekde sa zašiť a nebyť na očiach verejnosti, keď už chceli úspech bujaro osláviť? – pripomenie ich prešľap bez nejakého moralizovania. Oveľa radšej však hovorí o nasledovaniahodných príkladoch. Aké najpamätnejšie gesto fair play jej utkvelo v pamäti z bohatej praxe?
„Takých je veľa. Spomeniem najčerstvejšie: na nedávnom kongrese Európskeho výboru fair play sme ocenili rakúsku skokanku na lyžiach. V pretekoch Svetového pohára v Tokiu požičala svoje lyže súperke zo Slovinska. Slovinka vyhrala, Rakúšanka skončila tretia. Keby víťazke lyže nepožičala, bola by druhá a Slovinka nevyhrá.“
Brnkáme na citlivú strunu – praje súčasná doba fair play?
„Môžeme o tom debatovať donekonečna. Mám právo taktizovať a vybrať si súpera, prípadne sa mu vyhnúť? Spomeňte si na škandál v bedmintone na londýnskej olympiáde, keď ani jeden zo súperov nechcel vyhrať. Je to taktizovanie alebo neférová hra? Na takéto prípady som nesmierne háklivá. Zažila som ich ikskrát na vlastnej koži – aj doma, aj v zahraničí. V šesťčlennom finále som mala päť súperiek z Prahy. Akonáhle som raz prehrala, Pražanky si začali vychádzať v ústrety. Aj z majstrovstiev sveta mám podobnú skúsenosť: súperka si kúpila zápas za zlaté hodinky – a doplatila som na to ja. Tak som sa naučila, že keď chcem vyhrať, musím zdolať každého. To je najlepší recept!“
Čo si vzala pani Katka zo športu do civilného života? „Poznanie, že keď odhodlane pôjdem za svojím cieľom, dosiahnem ho. Keď počujem, ako niekto tvrdí, toto sa nedá, opýtam sa: Už ste to skúsili?“