Foto: Robert Hüttner, Pravda
Profesionálnou kariérou prepádloval v kanoe. Fungoval v športovej bubline, ktorá časom spľasla. Juraj Minčík začal nadobudnuté skúsenosti s divokou vodou odovzdávať mladším. Popritom si vyskúšal reálny život v podnikateľskej sfére a v budúcnosti nevylučuje ani prácu policajného vyšetrovateľa.
Do pamätníčka mu nakreslil vodáka
Športový príbeh úspešného vodného slalomára odštartoval na Pieninách, kde sa každoročne konal Medzinárodný pieninský slalom. „Chodili sme sledovať, ako sa na vrtuľníku premáva Vasil Biľak. Poprední politici sa čudovali, že na kanoistických pretekoch chýba domáci klub, a tak dali prostriedky na jeho založenie,“ prezrádza 38-ročný rodák zo Spišskej Starej Vsi.
V detstve sa venoval športovej streľbe, stolnému tenisu, automodelárstvu i bikrosu. Keď na základnej škole otvárali športovú triedu vodného slalomu, prihlásil sa spoločne s ďalšími 34 deťmi.
„V mestečku, ktoré malo zhruba 2500 obyvateľov, napokon vychovali sedem slovenských reprezentantov. Dôležitú rolu zohral môj sused Richard Galovič, ktorý už jazdil na kanoe. Povedal mi, aby som to vyskúšal a nakreslil mi do pamätníčka vodáka. Z Bratislavy nás vtedy prišli testovať bratia Vajdovci,“ dodal.
Už v začiatkoch mu pomohol neskorší významný vodnoslalomársky manažér a bratia, ktorí v súčasnosti stavajú lode aj pre jeho zverencov. Do kanoe si premiérovo zakľakol v jedenástich. Jeho prvým trénerom bol Karol Rozmuš, ktorého syna donedávna koučoval. „Bola to určitá generačná reciprocita,“ tvrdí a ďalej spomína.
„Mal som obrovský strach. Keď som sa prvý raz prevrátil, chcel som skončiť. Tréner len mávol rukou. Vraj sa prevrátim toľkokrát, že to prestanem počítať. Prvé žiacke preteky som absolvoval na Rajčianke a skončil tretí. Zvíťazil o dva roky mladší Mišo Martikán. Odvtedy sme sa začali ťahať a súperiť,“ konštatuje Minčík.
Do Sydney ho vrátili futbalové chorály
Za kvalitnejšími podmienkami sa neskôr presťahoval do Bratislavy, viedol ho Peter Hochschorner starší. Pri olympijskej premiére v Atlante 1996 obsadil 15. miesto. Vrchol kariéry zažil o štyri roky v Sydney, kde získal bronz.
„Prvá olympiáda bol obrovský emočný zážitok. Možno až príliš som nasával atmosféru, a preto mi nevyšla. Fandil som Mišovi. Všetci vedeli, že je výborný, ale zvíťaziť v šestnástich bolo takmer nedosiahnuteľné. On to dokázal. V Sydney som sa sústredil na výsledok a snažil sa už nevnímať bočné vplyvy. Už som neriešil, akú hviezdu stretnem alebo s kým raňajkujem,“ vraví.
Foto: SITA, Gabriel Lipták
Zážitok z austrálskeho dobrodružstva mu nedávno pripomenul futbalový zápas na Britských ostrovoch medzi londýnskym West Hamom a Newcastlom. „Bolo to úchvatné. Vypredaný štadión spieval chorály; vrátilo ma to do Sydney. Diváci tam pri každom pretekárovi jasali. Pred jazdou som sa pomodlil, pobozkal pádlo a pustil sa dolu kanálom. V cieli som ihneď cítil, že som dosiahol niečo výnimočné. Mať na hrudi medailu bolo slovami neopísateľné,“ spomína s hrdosťou.
Kanoistiky sa presýtil, tak beháva
Po deviatich rokoch od životného úspechu ukončil kariéru. Dohnali ho k tomu viaceré okolnosti.
„Keď som končil, vo svetovom rebríčku som figuroval na 8. mieste, čo je celkom solídne. Dobiehala ma mladšia generácia, výkonnostne som sa už neposúval. Čo preteky, to sklamanie. Navyše som nemal trénera. Povedal som si: máš splnený sen – olympijskú medailu. Ďalšia olympiáda bola nereálna. Tušil som, že Miša v internej kvalifikácii nezdolám. Mohol som sa voziť ďalej, ale to som nechcel. Takmer zo dňa na deň som sa stal reprezentačným trénerom kanoistov,“ tvrdí úspešný vodný slalomár.
V čom mu koniec kariéry zmenil život?
„Enormne som si oddýchol. S pribúdajúcim vekom ma organizmus čoraz viac neposlúchal. Mal som oslabenú imunitu a býval často chorý. Hlava chcela, ale telo nestíhalo. Keď som postupne pribral osem kilogramov, začal som sa vracať k športovaniu. Na prekvapenie ma viac baví behanie ako pádlovanie,“ vraví Minčík.
Rodák zo Zamaguria si určil vlani cieľ, že mesačne zabehne aspoň sto kilometrov. V tomto roku už zvládol polmaratón a nasledujúci plánuje zvládnuť aj maratón. „Jedno ráno som sa cítil výborne a zaumienil si, že polmaratón dám do dvoch hodín. Podarilo sa a zvyšok dňa som normálne pracoval. Budúci rok chcem zabehnúť Košický maratón. Už teraz, keď som sledoval priamy prenos v televízii, ma trhalo, že som to nešiel skúsiť,“ doplnil odhodlane.
Počas kariéry sa aktívnej kanoistiky presýtil. „Sezóna sa mi začína a končí v Austrálii, kde na jar chodíme na sústredenia. Tam mám viac času a trochu sa povozím. Doma chodím na kanál len sporadicky. Stačí mi, keď som desať minút na vode. Od konca kariéry som ani raz neštartoval na žiadnych pretekoch. Nemal som chuť. Nevylučujem však, že v budúcnosti si so svojimi rovesníkmi ešte zasúťažím.“
Radil sa so psychológom
Pod svoje trénerské krídla zobral Mateja Beňuša i deblkanoistov Ladislava a Petra Škantárovcov, s ktorými predtým jazdieval.
„Spočiatku som nevedel, či mám byť tvrdý alebo kamarátsky. Radil som sa dokonca aj so psychológom. Uvedomil som si, že sú to hotoví kanoisti, majú vlastnú hlavu a nemá zmysel ich učiť, ako držať pádlo a robiť zábery. Nikdy som nechcel byť autoritatívny. Skôr som im nadhodil určitú myšlienku, aby sa postupne s ňou stotožnili. Vediem ich k samostatnosti. Oni sú hlavné hviezdy, ja som len pomocná osoba. Počas kariéry som videl pretekárov, ktorí keď na tréningu nemali trénera, nepustili sa brehu,“ dodal.
Foto: SITA, Gabriel Lipták
Jeho demokratický a možno aj liberálny prístup prináša zaslúžené ovocie. Matej Beňuš sa premiérovo kvalifikoval na olympiádu do Ria de Janeiro a prerušil päťnásobnú olympijskú hegemóniu Michala Martikána.
„Bol to môj trénerský sen dostať svojho pretekára na olympiádu. Druhým je, aby bol úspešnejší ako ja. Na jednej strane ma to neprekvapilo, lebo poznám Maťove kvality, na druhej som nechcel uveriť, že sme zdolali Miša. Pod piatimi kruhmi nás čaká zodpovedná úloha. Slováci sú nasýtení úspechmi a nič iné ako medaila sa nepočíta,“ pripúšťa.
Podnikanie s Martikánom ukončil
Obrovskú vášeň pre vodné športy potvrdil aj na podnikateľskom poli. Spolu s veľkým rivalom Michalom Martikánom založili v roku 2004 spoločnosť ProRaft. Ponúkali možnosť raftingu, učili jazdu na kajakoch a organizovali detské tábory.
„Mali sme svojich sponzorov, chceli sme im poskytnúť nový zážitok. Posadiť ich do lode a previezť divokou vodou. Bol som skôr výkonný človek, Mišo mal úspešné meno. Firma si často zaplatila, aby záujemcov previezol, podpísal kartičky a ponúkol motivačný rozhovor. Situácia na Slovensku sa postupne zhoršovala. Firmy v čase krízy zrušili ako prvé bonusy pre zamestnancov. Aktívnych ľudí je málo, tých, čo sa neboja vody ešte menej a tých, čo naberú odvahu najmenej. Všetkých, ktorých to lákalo, to už vyskúšali,“ uviedol Minčík.
Vlani po desiatich rokoch firmu opustil. „Nikdy nás to extrémne neživilo, v ostatných rokoch sme si zarobili akurát na kávu. Bola to skôr srdcovka. Spoznal som však reálny život. Robil faktúry, komunikoval s ľuďmi a priučil sa mnohým veciam. Bola to škola zadarmo. Minulý rok som dostal ponuku robiť profesionálneho policajta, ktorú som prijal. Centrum športovej polície mi dlhodobo dôverovalo a nadišiel čas, aby som to vrátil. Prišlo mi to ako povinnosť a nový impulz. Som nadporučík,“ dodáva otec 5-ročného syna Mateja, ktorého všetci volajú Nino. Bude aj z neho vodný slalomár?
„Keď zahlásim, že ideme pádlovať, nechce sa mu. Keď však priviažeme za loďku bodyboard a ideme zbierať kamene, pádluje. Vodu má rád, nedávno sa naučil plávať. Teraz ho skôr baví šerm. Je učenlivý a vnímavý. Vidím, ako trénerku počúva. Nemusím mať z neho profesionálneho kanoistu, ale chcem, aby aspoň vedel pádlovať a splaviť rieku, keď už mal otca kanoistu,“ konštatuje.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Svoju budúcnosť Minčík naďalej spája so športom. Nebráni sa ani novým výzvam. „Budúci rok plánujem vyštudovať policajnú akadémiu. Som zameraný na šport, ale život môže priniesť rôzne novinky. Možno, keď skončím s trénerstvom, pôjdem robiť dopravného policajta alebo vyšetrovateľa. Stále cítim, že môžem byť prospešný na divokej vode. Olympiáda v Tokiu je síce až o päť rokov, ale v Japonsku som ešte nebol,“ podotkol.
Nevyšiel z Martikánovho tieňa. Michala zdolal ako tréner
Odmalička ich spojila divoká voda. Navzájom sa ťahali a motivovali. Juraj Minčík a Michal Martikán – vodnoslalomárske duo, ktoré spolu prežilo vzostupy aj pády.
„V detských časoch sme sa často navštevovali a spolu trénovali. Chodil som na kanál do Liptovského Mikuláša a u nás na Pieninách sme zas splavovali Dunajec. V juniorskom veku sa naše vzťahy naštrbili. Mohla za to aj prílišná ambicióznosť našich rodičov. V seniorskej kategórii sme boli na vode konkurenti, ale na brehu sme spolu nemali problém. Doteraz to tak ostalo. Nechodíme spolu na pivo, ale vieme sa porozprávať o rodine či firme. Taktiež vieme, že ktoré témy otvárať nemáme,“ prezrádza úprimne Minčík.
Rodák zo Spišskej Starej Vsi bol takmer po celú svoju kariéru v tieni päťnásobného olympijského medailistu. „Síce som ťahal za kratší koniec povrazu, ale najmä vďaka nemu som toľko dokázal. Keby nebolo Miša, možno by som bol slovenskou jednotkou, ale nie s takýmito výsledkami. Bol som druhý, ale pre mňa je víťazstvo, že som sa ho dokázal držať,“ dodáva s pokorou.
Okrem bronzovej olympijskej medaily získal individuálne striebro na európskom šampionáte a sedem zlatých kovov z vrcholných podujatí v hliadkach. Vo Svetovom pohári zvíťazil trikrát, sedemnásťkrát bol na stupni víťazov.
„Vždy som vedel, že pri Mišovi budem hrať druhé husle. Aspoň raz som ho túžil zdolať na vrcholnej akcii. Nebol som geniálny vodák, ale vedel som zajazdiť čisto. Na olympiáde v Sydney som k tomu nemal ďaleko. Keby sa mi to podarilo, bol by som absolútne spokojný,“ tvrdí 38-ročný bývalý kanoista.
Vo svojich najlepších rokoch 2000 až 2002 dokázal Martikána zdolávať v pretekoch Svetového pohára i v domácich súťažiach. Najprestížnejšie preteky mu vždy unikali.
„Mišo sa na najdôležitejších vrcholoch vedel neskutočne vyburcovať. Vyhľadával stresové situácie, nezvykol v nich kaziť. Ja som bol možno až príliš svedomitý, Mišo bol viac drzý, čo mu pomáhalo. Potvrdilo sa to aj v poslednom kole SP 2001 v Amerike, kde som si nešťastne ťukol prilbou. Stálo ma to prvenstvo v celkovom poradí. Skončil som druhý za Mišom,“ konštatuje.
Počas kariéry mu veľkú porážku nepripravil. Vynahradil si to ako tréner. Jeho zverenec Matej Beňuš totiž zdolal fenomenálneho Martikána v súboji o olympijské Rio.
„Po pretekoch sme sa rozprávali medzi štyrmi očami. Vyhľadal som ho a povedal mu zopár slov. Myslím si, že to pochopil a bol na tom lepšie ako ja. Vážim si u Miša skutočnosť, že hoci s niektorými vecami nesúhlasí a nemá s každým ideálny vzťah, pri hliadkach ide všetko bokom a bojuje za Slovensko,“ doplnil.
Dvadsaťpäťročnú rivalitu medzi oboma kanoistami si pochvaľuje aj Martikán. „Naše súboje na vode ma vždy nútili k lepším výkonom a motivovali v tréningu. Stáli sme spolu mnohokrát na stupni víťazov a tieto zážitky mi ostanú na celý život. Teší ma, že hoci sme celú športovú kariéru súperili, nepoznačilo to náš vzťah mimo vody. Juraj už má olympijskú medailu a verím, že aj jeho zásluhou príde na Slovensko ďalšia z budúcoročného Ria,“ uviedol päťnásobný olympijský medailista.