Chôdza mi dala všetko. Manželku i deti, vraví Matej Tóth

11.10.2015 14:34
MS v atletike, Peking, Matej Tóth
Zlatý Matej Tóth. Autor: ,

Do plecniaka, ktorý si pred chvíľou položil na lavičku, ponorí ruku. V okamihu sa mu v nej zaligoce striebro i zlato. Cennejšia z medailí je ešte horúca.

Patrí majstrovi sveta v chôdzi na 50 kilometrov. Na krk mu ju zavesili koncom augusta v Pekingu. „Stále ju nosím so sebou. Každý sa s ňou chce odfotiť. Domá však má medzi ostatnými oceneniami čestné miesto,“ vraví Matej Tóth (32). Jediný slovenský atlét v ére samostatnosti, ktorý sa pýši titulom svetového šampióna.

Ako sa z chlapca z Nitry, kde má tradíciu predovšetkým hokej a futbal, stal chodec?
Nebol to komplikovaný proces. Od piateho ročníka som navštevoval Základnú školu Nábrežie mládeže v Nitre, kde bola trieda zameraná na atletiku. Spočiatku som sa venoval všetkým disciplínam, najviac ma však bavili vytrvalostné. V siedmom ročníku som okúsil aj chôdzu. V triede som bol druhý najlepší, a tak som šiel na zopár krajských či okresných kôl. Tréner ma následne odporučil k špecialistovi na chôdzu – Petrovi Mečiarovi. Pridal som sa k jeho tréningovej skupine. Už po roku som bol žiackym majstrom Slovenska. Odvtedy som vedel, že práve chôdza je tým, čomu sa chcem venovať.

Nelákali vás iné, povedzme, atraktívnejšie športy?
Skúšal som aj futbal, na tréningy som chodil do neďalekej telocvične. Keď ju však začali prerábať, vyhnali nás na škvaru, a tak som s futbalom skončil. Na ulici sme hrávali aj hokejbal, väčšinou som bol v bránke. Sníval som o tom, že sa raz stanem hokejovým brankárom. Išlo však o príliš nákladný šport. Napokon sme sa s rodičmi zjednotili, že vyskúšam atletiku.

Neobávala sa mama, že jej syna budú triafať puky?
Samozrejme. Práve ona bola hlavným iniciátorom toho, že hokejovou cestou nepôjdem. Navyše, nikdy som nemal hokejové základy. Najmä preto zostali moje hokejové sny nenaplnené.

Nechýba vám pri chôdzi sila kolektívu, ktorú by vám futbal či hokej dopriali?
Vôbec nie. Na sústredeniach som v kolektíve stále, trénujeme všetci spolu. Sme jedna veľká rodina. V podstate je úplne jedno, či je pokope futbalová jedenástka, alebo chodecká skupina. Navyše, tak ako my, aj futbalista si musí všetko odrobiť sám.

Oľutovali ste niekedy, že ste sa dali na drinu, ktorú vám prináša chôdza?
Nikdy! Každé obdobie, počas ktorého som sa chôdzi venoval, mi dalo niečo. Nikdy zo mňa nebola hviezda. Nepatril som k juniorom, ktorí prišli na majstrovstvá sveta a suverénne získali medailu. Všetko išlo postupne, dozrieval som, zlepšoval sa. Útlm v kariére zatiaľ neprišiel.

Neľutujete ani fakt, že vďaka inému športu – futbalu či hokeju – ste mohli prísť k oveľa väčším peniazom?
Nedívam sa na to tak. Som spokojný so svojím životom, s tým, čo mám, čo som dosiahol. Samozrejme, keby som bol majstrom sveta vo futbale, už by bola moja rodina zabezpečená na dve generácie vopred. Viem, že v chôdzi to tak nie je. Deťom môžeme akurát pomôcť s niečím na štart, to je všetko. Zabezpečiť ich natrvalo, tak ako kolektívni športovci, s manželkou nevieme. Hlavu si však o stôl nebúcham. Nie sme rozšafní, obaja pochádzame zo skromných, povedzme štandardných pomerov. Na luxus si nepotrpíme. Náš život sa vyvíja dobre a nič by som na ňom nemenil.

Slovenský reprezentant v chôdzi Matej Tóth.
Slovenský reprezentant v chôdzi Matej Tóth. Autor: SITA, Jozef Jakubčo

Dali by ste na chôdzu aj jedno zo svojich detí?
Určite by som v tom ani jednej z dcér nebránil. Ak by mali záujem, prečo nie. Myslím si, že nejaké gény zdedili, aj vzor majú dobrý (smiech). Nahovárať ich však sám od seba nebudem. Viem, aká je to krutá drina, obzvlášť pre dievčatá.

Netúžite po dvoch dcérach aj po synovi, ktorý by raz mohol byť vaším nástupcom?
Som spokojný. S manželkou máme doma dve baby. Uvedomujeme si však, že ešte nie sme takí starí, aby sme nemohli mať aj tretie dieťa. Možno sa nám v budúcnosti ešte „zadarí“. Ak by sme mali tretie dievča, bol by zo mňa už kompletný kráľ s tromi princeznami. Ak by to bol chlapec, potešilo by ma, že predsa len budeme mať následníka rodu. Aj brat má totiž dcéru. Preto by som bol rád, keby rod Tóthovcov pokračoval aj po meči.

Vráťme sa k chôdzi. Koľkou v poradí bola pre vás zlatá päťdesiatka z Pekingu?
Desiata, deviata dokončená.

Pamätáte si ešte na prvú?
Samozrejme. Absolvoval som ju pred šiestimi rokmi v Dudinciach. Išlo o prelom v mojej kariére. Už dávnejšie vo mne všetci videli päťdesiatkara, no ja som tlaku odolával. Maratónsku trať som chcel čo najviac oddialiť. Potenciál som chcel využiť najmä na dvadsiatke. Mal som obavy, že ak začnem s päťdesiatkou príliš skoro, bude náročnejšie dopracovať sa k svetovým výkonom. Chcel som byť stopercentne pripravený a ihneď dosiahnuť hviezdny čas.

To sa vám napokon aj podarilo.
Presne. Po 27 rokoch som zašiel slovenský rekord. Časom som sa dostal do svetovej špičky. Viete, žiadny chodec nemôže počas kariéry absolvovať kvantá päťdesiatok, počítame ich skôr na prstoch dvoch rúk. Kto ich má desať, je už skúseným päťdesiatkarom.

Nemali ste pred premiérovou päťdesiatkou obavy? Predsa len, nevedeli ste, do čoho idete…
Vedel som, že mám natrénované. Nemal som čo stratiť, nik odo mňa nič neočakával. Nebol som preto pod tlakom. Počas pretekov ma skôr ovládla eufória. Keď som sa v jednom okamihu pozrel na hodinky, nemohol som uveriť, aký na nich svieti čas. Záver však bol poriadne náročný. Nechal som sa strhnúť a atakoval čas svetovej extratriedy.

Nakoľko dôležitá je pre chodca psychika?
Nielen chôdza, ale vytrvalostný šport ako taký je z päťdesiatich percent o hlave. Je dôležité, aby som bol na každé preteky dokonale koncentrovaný, nič nepodcenil a sústredil sa len na výkon. Nerozptyľoval sa. Sú však aj fázy, keď potrebujem myslieť na niečo iné. Najmä keď na mňa dolieha kríza. Najradšej mám euforické okamihy. Tie prichádzajú v závere. Vtedy myslím predovšetkým na rodinu, blízkych.

Pomáha vám v príprave na preteky mentálny tréner?
So psychológom nespolupracujem. V minulosti som akurát prešiel testami osobnosti. Spolieham sa predovšetkým na realizačný tím – trénera, doktora či fyzioterapeuta. Ide o ľudí, ktorí vedia, ako ma majú nastaviť. V správnych momentoch mi povedia správne slová.

Viete odhadnúť, koľko kilometrov ste už nachodili počas kariéry?
Vlani som to počítal. Vtedy som skončil pri čísle 82-tisíc. Tento rok som pridal ďalších 5-tisíc a tak už pomaly atakujem 90-tisícovú hranicu.

Musíte mať značnú spotrebu tenisiek…
Neviem presne, koľko som ich už zničil. Závisí to od počasia, podmienok i tenisiek, ktoré práve používam. Rádovo však pri chôdzi zoderiem približne desať párov za sezónu.

Voľný čas teda prechádzkami zrejme netrávite.
Prečo nie? Keď mám voľné chvíle, venujem ich predovšetkým rodine. Ak sa chcú ísť moji najbližší prejsť, nemám s tým problém. Aj nedávno sme boli na Pustom hrade vo Zvolene.

Nestáva sa, že vás musí manželka pri prechádzkach brzdiť?
Stáva. A veľmi často. Najmä, keď ideme po nákupoch (smiech).

Ako sa po návrate z Pekingu zmenil váš život?
Verím, že nijako. Aj keď toto obdobie je extrémne hektické. Ani sám som nečakal, že o mňa bude taký obrovský záujem. Na jednej strane je príjemné, že môj úspech zanechal výrazný efekt, na druhej dúfam, že bublina už čoskoro spľasne a vrátim sa do bežných koľají.

Z nich vás môže opäť vyhodiť olympijský úspech. Myslíte už na Rio de Janeiro 2016?
Samozrejme, už ho mám niekde v hlave. Najmä teraz, keď všetci navôkol skloňujú v súvislosti so mnou veľké ciele a očakávania. Faktom však je, že do olympiády je ešte ďaleko. Kým sa vydám na trať, prejdem ešte veľa kilometrov a v riekach pretečie veľa vody.

Do Brazílie pocestujete ako jeden z topfavoritov, ako majster sveta. Neuplietli ste si na seba bič?
Tak nad tým neuvažujem. Úspech odo mňa očakávali zainteresovaní už dávno. Na vlaňajších majstrovstvách Európy v Zürichu mi verilo predovšetkým erudované atletické publikum. Na majstrovstvách sveta v Pekingu už viacerí fanúšikovia vedeli, že patrím medzi favoritov. Uvedomujem si, že v Riu to bude ešte výraznejší tlak. Medailu už bude očakávať celá spoločnosť na Slovensku.

Dokážete sa s veľkými očakávaniami vyrovnať?
Opakujem si jedno: ak sa dobre pripravím, odtrénujem to, čo mám, a budem zdravý, nebudem pod tlakom. Mám pred sebou ďalší cieľ, a preto dúfam, že sa v príprave na Rio nič neskomplikuje.

Môže byť Rio vrcholom vašej kariéry?
Vnímam to tak. Športovať budem aj po olympiáde, no už budem častejšie prehodnocovať, v akej som výkonnosti, ako je na tom moje telo. Či budem schopný zvládať kvantá kilometrov. Nikde nie je napísané, že to nepotiahnem aj do Tokia 2020, no tam už moja výkonnosť pravdepodobne nebude taká dobrá. Teraz som na vrchole síl, a tak by som to mal využiť.

Príprava na Rio vás opäť oberie o čas s rodinou. Neľutujete to?
Ľutujem každú chvíľu, ktorú nemôžem venovať manželke s deťmi. Znamenajú pre mňa všetko. Šport je len prostriedkom na to, aby sme boli šťastní. Mojím životným cieľom je, aby sme s manželkou vychovali dve šťastné, úspešné a spokojné deti. Odmalička som totiž vyrastal v prostredí, kde vládlo silné rodinné puto. K rovnakým hodnotám vedieme s manželkou aj naše deti.

Je pre vás rodina motiváciou?
Pamätám si, ako v Pekingu kričal môj ocino: Ninka s Emmkou na teba myslia! Hnalo ma to vpred, jeho slová mi dodávali silu. Myšlienky na manželku a dcérky ma však nepovzbudzujú len počas pretekov, ale aj v príprave, keď mám pred sebou množstvo kilometrov. Vtedy myslím na to, že doma je všetko v poriadku. Najmä vďaka manželke.

Zrejme je veľmi tolerantná.
Určite. Všade ju vychvaľujem. V Banskej Bystrici nemáme nikoho, kto by sa postaral o deti, keď sa vyskytne nejaký problém. Všetko musí stíhať sama – chodiť do práce, starať sa o chod domácnosti, venovať sa deťom. Keď nie som doma, snaží sa im všetko zabezpečiť tak, aby nemali pocit, že pri nich nie som. Má veľký podiel na každom mojom úspechu.

Ako často sa nevidíte?
Boli časy, keď som bol preč z domu šesť mesiacov v roku. Teraz, keď už som starší, mám nachodené a nepotrebujem toľko sústredení. Momentálne som bez rodiny v priemere štyri mesiace v roku.

Ste s dcérkami aspoň v telefonickom kontakte?
Samozrejme. Informujú ma o všetkých známkach, ktoré pozbierali v škole. Emmka je vo veku, keď už má vlastný telefón a sama mi napíše. Pamätám si aj na obdobie, keď boli dievčatá urazené a nechceli sa so mnou počas celého sústredenia rozprávať. Teraz je to už inak, uvedomujú si, prečo to všetko robím.

Tešíte sa na obdobie, keď s atletikou skončíte a budete mať na rodinu viac času?
Veľmi. Najmä preto som nikdy netúžil po trénerskej kariére. V budúcnosti síce chcem pomáhať talentom, no nie na profesionálnej báze. Chcem deti každý deň zaniesť do školy, ísť do roboty a večer sa s rodinou stretnúť doma.

V akej profesii by ste sa mohli nájsť o niekoľko rokov?
Vyzerá to tak, že už po Riu sa začnem obzerať po tom, čo by ma bavilo. Prvou alternatívou je športová žurnalistika, ktorú som aj vyštudoval.

Vidíte sa ako televízny či rozhlasový moderátor alebo skôr píšuci redaktor?
Rád by som si prešiel všetkým. Možno ma nejaká televízia bude chcieť na obraz. Zatiaľ mám skúsenosti s písaním, nejaké príspevky som robil do časopisov. Myslím si, že do práce novinára sa viem vcítiť. Aj preto s vami robím rozhovory tak, aby ste po mne nemuseli všetko preštylizovať (smiech).

Znamená to, že ak raz bude Matej Tóth písať autobiografiu, zaobíde sa bez pomoci skúseného novinára?
Predovšetkým dúfam, že raz bude o čom písať. A najmä pre koho. Nevnímam sa ako celebrita, možno až časom si uvedomím, čo všetko som dosiahol.

Môžu na veľké úspechy nadviazať vaši mladší kolegovia?
Myslím si, že mám dobrých nasledovníkov. Najmä medzi juniormi. Spomeniem predovšetkým Miroslava Úradníka, ktorý sa v osemnástich rokoch pýši na desiatke kvalitnejším časom, ako som mal v jeho veku ja. Je to veľký talent. Pracovitý, zodpovedný, niečo z neho môže vyrásť. Musí však zostať trpezlivý.

Slovenský chodec Matej Tóth po návrate z MS v...
Slovenský chodec Matej Tóth po návrate z MS v Pekingu. Autor: SITA, Marko Erd

Ste takým v bežnom živote aj vy?
Myslím si, že áno. Aj keď od prvej triedy na základnej škole som chcel byť všade prvý. Vždy som spoza lavice vykrikoval ja, ja, ja. Nie som konfliktný, zvykne ma vystresovať hádam len nedochvíľnosť a to, keď niekto nesplní to, na čom sme sa dohodli.

Pre mnoho ľudí je symbolom atléta vypracovaný, svalnatý chlap. Chodci sú však vyslovene chudí. Ako sa stravujete?
Chôdza i ďalšie vytrvalostné disciplíny sú špecifické v tom, že počas tréningu spálime nesmierne veľa kalórií. Nemusíme sa preto obmedzovať v stravovaní. Počas posledných rokov som však pristúpil k vylepšeniu aj tých najmenších detailov. S trénerom sme našli spôsob stravovania, ktorý mi vyhovuje. Obmedzili sme cukor, nejem žiadne sladkosti. Takmer úplne som vylúčil aj uhľohydráty – konzumujem ich len pred náročnými tréningami. Správnosť tohto kroku sa potvrdila aj v Pekingu.

Môžete na sebe ešte niečo vylepšiť?
Samozrejme. Až do Ria budem spolupracovať s fyzioterapeutom Denisom Freudenfeldom, ktorý mi pomôže s technikou. Cieľom je, aby bol pre mňa každý milimetrík pohybu čo najefektívnejší.

Nechýbajú vám počas prípravy bežné veci? Napríklad sladkosti…
Nie, odvykol som si od nich. Navyše, po Pekingu som musel trošku nabrať na hmotnosti. Vrátil som sa totiž absolútne vyrysovaný, priam dokonale načipovaný. Bolo by preto nebezpečné držať telo v takom stave. Zároveň to však s uvoľnením sa pri stravovaní nepreháňam, všetko naďalej držím v norme.

Znamená to, že ani počas Vianoc neochutnáte koláče od manželky?
Minulý rok som urobil výnimku a ochutnal som, čo napiekli rodičia, svokra i manželka. Neurobilo mi to však dobre. Preto nešpekulujem. Z času na čas si dám radšej niečo vyprážané. Aj vtedy však ide len o drobné hriechy.

Nevnímate to tak, že vás práve milovaná chôdza oberá o pôžitky, ktoré si bežní ľudia kedykoľvek doprajú?
Nie. Vždy vravím: chôdza mi nevzala nič, dala mi všetko. To, čo sa mi v živote stalo, malo svoju príčinu. Nezažil som väčšie tragédie a nemám sa na čo sťažovať. Keď sa ma niekto pýta, čo by som si prial, odpovedám jednoducho: nič, len nech všetko zostane tak, ako je. Keby nebolo chôdze, nestretol by som manželku a nemali by sme spolu dve krásne deti. Zoznámili sme sa totiž cez Petra Korčoka, bývalého chodeckého kolegu, ktorý je teraz mojím švagrom. Navyše, chôdza urobila z bežného chalana človeka, ktorý má možnosť stretávať sa s výnimočnými ľuď­mi.

Matej Tóth

Slovenský chodec sa narodil 10. februára 1983 v Nitre. Je členom VŠC Dukla Banská Bystrica. Jeho súčasným trénerom je Matej Spišiak. Je majstrom sveta (Peking 2015) i vicemajstrom Európy (Zürich 2014) na 50-kilometrovej trati. Na olympijských hrách v Londýne 2012 dokráčal do cieľa na siedmej priečke. Jeho osobným maximom na päťdesiatke je čas 3:34:38, ide o tretí najlepší výkon histórie. Pýši sa titulom Atléta roka na Slovensku (2006, 2013, 2014), je členom komisie športovcov Medzinárodnej atletickej federácie. Jeho vzormi sú Jozef Pribilinec a Robert Korzeniowski. S manželkou Lenkou má dve deti – osemročnú Emmu a šesťročnú Ninu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Matej Tóth #chôdza
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet rose hypericum red

Sweet rose hypericum red

37,99
Amore Ruža Sunny

Amore Ruža Sunny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk