Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.
Skúšal plávať a párkrát zamieril aj na futbalový tréning, ale to pravé orechové našiel až v kajaku. Osemročnému šarvancovi z Komárna sa pádlovanie po priezračnej hladine okamžite zapáčilo a keď na prvých pretekoch skončil druhý či tretí (presne si už nespomína), za čo dostal prvý pohár, bolo rozhodnuté. Z Michala Riszdorfera bude rýchlostný kanoista. Kajakár. A nie hocaký.
„Tak ma to nakoplo, že som hneď každého, vrátane mladšieho brata Ričiho, ťahal k vode. Vtedy nás bolo v Komárne do tridsať malých chalanov v približne rovnakom veku. Okrem čoraz obľúbenejšieho kajakovania ma v lodenici držal aj parádny kolektív,“ spomína osemnásobný majster sveta a dvojnásobný olympijský medailista.
Najviac ho škrie, že pykal aj Riči
Milovanému športu zasvätil veľkú časť života. Na vode bol denno-denne úctyhodných 27 rokov. Pred troma rokmi v lete však nedobrovoľne vysadol z vlajkovej lode slovenskej rýchlostnej kanoistiky – výnimočne úspešného štvorkajaka – a do komárňanskej lodenice odvtedy chodí len sporadicky.
Ani s odstupom času sa mu o vlastnej rozlúčke nehovorí ľahko. Má ťažké srdce na bývalých parťákov z lode – a najviac ho mrzí, že spolu s ním tesne pred londýnskou olympiádou skončil aj o štyri roky mladší brat Richard.
„Keby som skončil sám od seba, bolo by to iné. K odchodu ma však dotlačili. Najhoršie bolo, že som so sebou stiahol aj brata. Úplne nás zlomili, nemali sme chuť ešte o niečo bojovať. Spätne to aj trochu ľutujem, lebo Riči mohol ešte stále jazdiť. Ja už nie, nemám toľko energie ako on, ale Riči mohol robiť háčika pokojne doteraz,“ tvrdí starší z úspešnej bratskej dvojice.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Štvorkajak Richard Riszdorfer, Michal Riszdorfer, Erik Vlček a Juraj Tarr vyjazdil v roku 2011 na MS v Szegede štvrtým miestom miestenky do Londýna. Vzťahy v lodi však už v tom čase neboli ideálne.
„Nesúhlasil som, aby Erik jazdil aj K2 s Peťom Gellem. Na svetovom šampionáte však vyhrali zlato a Erik sa dostal na koňa. Potom sa urobili nezmyselné kvalifikačné kritériá na základe výsledkov v singlových disciplínach. Do lode sa nakoniec dostali dvaja chalani z Dukly (Gelle a Jankovec) a my sme sledovali olympijské hry len v televízii. V Londýne neurobili výsledok v kádvojke ani káštvorke a potvrdili sa moje slová, že zmenami narýchlo nikto nič nezískal. Keby boli vymenili len mňa, mohla tá štvorka úspešne fungovať možno ešte aj teraz,“ hovorí.
Podnikanie rozbehli popri kariére
Obaja bratia Riszdorferovci boli zvyknutí sedieť v lodi vpredu, preto jazda v spoločnej kádvojke nemala zmysel. A návrat späť do štvorkajaka už neprichádzal do úvahy. Preto obaja zo dňa na deň s profesionálnym športom skončili.
„Nebolo veľmi čo skúšať. Súťažiť len preto, aby som šiel na majstrovstvá Slovenska a skončil tam trebárs druhý, to by ma neuspokojilo a ani nebavilo. Zvykli sme si na víťazstvá. Tak sme sa museli vybrať vlastnou cestou,“ poznamená Michal.
„Navonok to celkom zvládal, aj keď vnútorne ho to veľmi zožieralo, najmä kvôli mne. Ja som nikdy nechcel robiť trénera, neťahalo ma to. O to ľahšie som sa s novou situáciou vyrovnával. Bral som to ako kolobeh života – niečo sa skončí a niečo iné začína. Mišo však mal všetky predpoklady vrhnúť sa na trénerstvo,“ doplní brat Richard.
Akonáhle obaja prestali s vrcholovým športom, vrhli sa do podnikania. Už skôr mali hotel s reštauráciou a bytovú jednotku s 32 nájomnými bytmi. V roku 2012 začali stavať vlastné fitnescentrum a o rok ho slávnostne otvorili.
Foto: SITA, Dušan Hein
„Chvalabohu, podnikať sme začali už počas kariéry. Zo dňa na deň by to nešlo. Otec nás k tomu vždy viedol a obaja sme tak popri kajaku niečo robili. Rýchlostná kanoistika je profesionálny šport, ale nezabezpečí vás do konca života. Zo športových úspechov sme i tak vyťažili. Čosi sme zarobili a pri rôznych vybavovačkách hralo veľkú úlohu aj meno. Úvery, ktoré sme si pobrali, by sme bez športových úspechov istotne nedostali,“ prezradí Michal.
Priznáva, že až po ukončení kariéry pochopil, o čom mu viackrát hovorili jeho športoví predchodcovia. „Prechod z profesionálneho športu do bežného života je nesmierne náročný. Najmä, ak sa na to aspoň nejakým spôsobom nepripravíte. Ak vám aj niekto podá pomocnú ruku, zamestná vás niekde, váš príjem zväčša rapídne klesne. Ani my s Ričim ešte nie sme s prechodom úplne vyrovnaní. Najviac vám v ťažkých chvíľach pomôže rodina. Pri nej nemáte toľko času rozmýšľať, čo vám z predošlého života najviac chýba. Našou najväčšou výhodou je navyše to, že sme v práci sami sebe pánmi.“
Chýba mu cestovanie a príroda
Väčšinu času trávia obaja v Olymp Centre, kde vedú individuálne tréningy a zároveň si manažujú chod celého centra. Okrem toho sa obaja venujú najmä deťom. Michal má dvoch synov – prváčika Miška a štrnásťmesačného Riška.
„V hoteli nám ešte stále veľmi pomáhajú rodičia. Oni tomu šéfujú a fyzicky sa tam zdržujú, my na to len zdiaľky dohliadame. Prenájom bytov funguje viac-menej sám. Niečo zarobia, no zároveň do nich či okolia treba stále niečo vrážať. Extra z nich neprofitujeme, ale tento biznis má budúcnosť. Žijeme najmä z prevádzky Olymp Centra. Vo fitku robíme obaja kondičných trénerov. Fyzickej príprave sme sa venovali celý život. Takže teraz len odovzdávame získané skúsenosti. Chodia k nám bežní ľudia, ale aj miestni športovci – napríklad boxeri,“ približuje Riszdorfer.
V čase našej návštevy sa akurát venoval telesne postihnutému športovcovi Gáborovi Nagyovi.
„Pripravuje sa u nás už druhý rok. Chce sa dostať na paralympiádu v parakajaku. Minulý týždeň si bol po prvý raz vyskúšať pretekársku loď, dovtedy na vode trénoval v turistickom kajaku,“ prezradí Riszdorfer.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ako často sa on posadí do kajaka?
„Občas si ideme zajazdiť, ale kanoistika šla úplne bokom. Teraz žijeme prácou v našom centre a keď máme voľný čas, trávime ho primárne s rodinou. V lodenici máme stále svoje kajaky aj pádla, no chodíme tam len občas. Tak, aby sme sa tam nestretli s Ďurom, Erikom či jeho rodičmi. Starší syn Miško sa ma tiež sem-tam spýta, kedy ho vezmem do lodenice. Je športový typ, má v sebe čosi zo mňa. Iste to v lodi vyskúša,“ hovorí.
Vo fyzickej kondícii sa vďaka práci udržuje, chýba mu však voda, príroda a aj cestovanie.
„Práca ma baví, ale obrovský rozdiel je v cestovaní. Počas kariéry sme boli nonstop niekde v zahraničí. Mesiac sme boli doma, druhý na bežkách a tretí niekde na sústredení. Teraz ideme na dva-tri týždne na dovolenku, inak som len doma. Chýba mi pestrosť, ktorú prinášal profesionálny šport. Teraz je to najmä o stereotype.“
Je rozhodnutý, že sa raz stane trénerom. Zatiaľ však neprišiel správny čas, aby sa napevno vrátil do lodenice. Necíti sa tam totiž dobre. Narušené vzťahy s bývalými kamarátmi sa už nikdy nenapravia a nevrátia do starých koľají.
Foto: Štartfoto
„Pár ľudí už za mnou prišlo, či im pomôžem. No momentálne by to nešlo ani kvôli nášmu centru. Práca vo fitku nás oboch natoľko zamestnáva, že by som tu Ričiho nemohol nechať samého. Kanoistiku však stále pozorne sledujeme a aj rozoberáme. Už ako keby sme boli tréneri. Na majstrovstvách sveta šiel nový štvorkajak vynikajúco a môže uspieť aj v Riu. Aj pri tomto zložení sa však potvrdili moje slová, že nie štyria najlepší kajakári robia najlepšiu posádku,“ dodáva starší z bratov Riszdorferovcov.
Z olympiád sa vracal sklamaný. Spätne si medaily veľmi váži
Blenová pachuť z vynúteného konca kariéry sa nikdy nevytratí, napriek tomu si Michal Riszdorfer rád zaspomína na to, čo s bývalými parťákmi z káštvorky dokázal.
„Krásne spomienky sa nedajú vymazať. Rozpad posádky nemôže pokaziť všetko to dobré, čo bolo predtým. Dlhodobo sme fungovali na vynikajúcej úrovni. Na vrchole sme sa držali desať rokov. Boli to krásne chvíle,“ zamyslí sa niekdajší líder komárňanského štvorkajaka.
Prvé seniorské medaily začal zbierať v debli s Jurajom Bačom. Prvý titul majstra sveta si vybojovali v Szegede v roku 1998 v K2 na 500 m. O rok v Miláne brali zlato na kilometrovej trati. Na olympiáde v Sydney skončili šiesti.
„V Austrálii to bolo špecifické. Zažívali sme premiéru, Slovensko tam malo tri kolektívne športy, a tak aj najväčšiu výpravu v histórii. Nebyť Ďurovho nešťastného zranenia, asi by sme ďalej jazdili debla. Všetko zlé je však na niečo dobré. Po olympiáde sme poskladali silnú štvorku s Erikom a Ričim,“ spomína.
Slovenský štvorkajak bol medzi olympiádami v Sydney a Aténach takmer bezchybný. V rokoch 2002 a 2003 vyhral na MS na 500 aj 1000 m trati. Dlho si udržiaval neporazenosť, vyhrával každé preteky od rozjázd až po finále. Na gréckych hrách mal jednoznačný cieľ – vyloviť z kanála zlato.
„Sklamanie bolo obrovské. Mali sme vysoké očakávania, no potvrdilo sa, ako enormne náročná je olympiáda po fyzickej aj psychickej stránke. Výnimočné bolo, že sa na nás s bratom boli pozrieť aj rodičia,“ prezrádza.
Po Aténach 2004 vymenil Baču Róbert Erban a toho o dva roky Juraj Tarr. Do Pekingu šiel štvorkajak opäť v pozícii topfavorita, úradujúcich majstrov sveta, i keď len z 500 m trate. „Aj tam nás prehra s Bielorusmi strašne bolela. Celý rok sme ich zdolávali, no na najdôležitejších pretekoch nám prvenstvo vyfúkli. Keď sa na to pozerám spätne, tak je striebro naším najväčším úspechom. Čerešničkou na torte. Teraz si obe olympijské medaily veľmi vážim,“ dodáva.
V ktorom zložení fungoval štvorkajak najlepšie?
„To sa nedá porovnávať. Každá posádka mala svoje plusy i mínusy. Ešte s Ďurom Bačom to bolo ozaj skvelé, s Ďurom Tarrom sme zas vylepšili olympijský bronz na striebro,“ rekapituluje.
Pri spomienkach na krásne roky nezabudne na dvoch azda najdôležitejších ľudí, ktorí okrem samotných kajakárov najviac prispeli k úspešným rokom štvorkajaka.
„Paľo Blaho aj Tibor Soós boli obrovskí profesionáli. Rýchlostnej kanoistike sa venovali úplne na maximum. Škoda, že sa Tibor rozhodol odísť – Paľo skončil ešte o dva roky skôr – potom nastalo v lodi bezvládie, ktoré sa skončilo rozpadom. Tibor nám písal tréningové plány a Paľo nám zasa organizoval pobyty po celom svete a vybavil pre nás úplne všetko,“ usmeje sa Michal Riszdorfer.