A niekedy pristál aj tam, kde nemal. V žihľave, na schodoch či na hlave úbohého vtáka. Na svojom konte má Martina Hrašnová viac presných hodov. Nimi sa slovenská kladivárka nominovala až do olympijského Ria de Janeiro.
Aké danosti potrebuje mať úspešná kladivárka?
Potrebujeme mať silu, rýchlosť a vytrvalosť.
Po kom ste zdedili silu?
Neviem, ale som z generácie, keď sa viac športovalo. Hrávali sme sa vonku, skákali sme cez gumu, naháňali sme sa. Bavil ma pohyb, vždy som to mala v sebe. Na základnej škole sme mali dobrú telocvikárku, ktorá mala rovnaké priezvisko. Volala sa Dobrá. Práve ona nás viedla k atletickým disciplínam a poslala ma za trénerom šprintérov. Začínala som teda šprintom, ale na banskobystrickom gymnáziu som si chcela vyskúšať sedemboj. Keď som pridala vrhačské disciplíny, bolo rozhodnuté. K behu som sa už nevrátila.
Hádzali ste dobre kameňom?
To som nikdy nevedela. Hod kameňom, oštepom ani kriketkou mi nikdy nešli. Keby som miesto šprintov išla na vrhy, prijímačky na športové gymnázium by som určite neurobila, lebo tam je aj hod kriketkou. Je to pre mňa neprirodzený pohyb.
Kolektívne športy vás nelákali?
Hrávala som basketbal, aj to mi celkom išlo, lepšie sa však cítim v individuálnych športoch. Viac mi vyhovuje makať sama za seba.
Kedy ste začali trénovať s kladivom?
V pätnástich, na športovom gymnáziu, kde som pôvodne nastúpila ako šprintérka. V kladive som však veľmi rýchlo napredovala, preto som so zmenou veľmi neváhala.
Spomínate si na svoj prvý hod?
Vyskúšala som si všetky vrhačské disciplíny okrem oštepu. Hádzala som guľou, diskom a nakoniec prišlo kladivo. Netušila som ani, ako vyzerá. Išla som si ho vyskúšať na vedľajší štadión. Hádzali sme v bojových podmienkach, kde do štyridsať metrov od kladivárskeho kruhu bola veľká žihľava. Ak som sa v nej nechcela zakaždým brodiť, musela som hodiť ešte ďalej. A tak sa mi už v šestnástich podarilo hodiť viac ako päťdesiat metrov.
Vraj kladivári trénujú s metlou?
To sa robieva. Pevná, ľahká metla je vždy poruke. Chytíme ju za rúčku (miesto kladiva je časť, ktorou sa zametá) a trénujeme otočky. Ja odhazujem kladivo na štyri otočky. Samozrejme, metlu pri tréningu neodhadzujeme.
Kde všade dopadlo vaše kladivo?
Často končí v potoku, v blízkosti ktorého trénujeme. Marcel Lomnický raz trafil auto, čo nebol príjemný zážitok, najmä pre jeho majiteľa. Ja som zase trafila vtáka na tréningu v Južnej Afrike. Na poli, pri ktorom sme hádzali, sa zdržiavali veľké hadidy a jeden mi prišiel do rany. Na sústredení v Španielsku som kladivo hodila na schody rodinného domu. Našťastie, nič sa nestalo. A počas tohtoročnej exhibície vo Vroclave sa mi podarilo utopiť kladivo v rieke Odra.
Čo všetko sa môže stať počas hodu?
Stane sa, že praskne drôt. Potom neletí nekontrolovane len kladivo, ale aj ja, pretože počas hodu pôsobí medzi kladivom a atlétom obrovská odstredivá sila.
Máte v zbierke kladív aj to, s ktorým ste hodili osobný rekord 76,90 m v Trnave? Používate ho ešte? Kde sa nachádza?
Zrejme mám, ale už neviem, ktoré to je. Súťažné kladivá väčšinou končia ako tréningové.
Foto: SITA/AP, Lee Jin-man
Keď ste prešli zo šprintu na kladivo, zmenila sa aj vaša postava? Pribudli vám svaly?
Kladivársky tréning jej viac silový, preto som trochu narástla.
V pätnástich sa však dievčatá zaoberajú svojimi postavami a držia diéty. Túžba po športovom úspechu bola väčšia?
Zo začiatku mi trochu prekážalo, že by som mala byť takou veľkou ženou. Darilo sa mi však, a pocit, že budem v športe môcť niečo dosiahnuť, ma veľmi lákal. Nikdy predtým som také úspechy nezažívala. Chcela som vyhrávať.
Máte rada svoje svaly?
Mám ich rada, pretože ma živia a dávajú môjmu životu zmysel.
Váš mladší brat Branislav tiež trénoval hod kladivom. Venuje sa mu ešte?
Študoval na americkej univerzite, kde sa aktívne venoval kladivu. Nebol úspešný tak ako ja, ale je dobré, že ako súrodenci sme sa venovali tomu istému a mladosť sme mohli tráviť spoločnou aktivitou. Dnes sa už kladivu nevenuje, pracuje v ekonomickej oblasti.
Boli ste jeho príkladom?
Raz som ho zobrala na tréning. Zaujalo ho to a začal trénovať. Mali sme k sebe veľmi blízko, dokonca so mnou chodil aj na rande. Bola to však skôr mamina iniciatíva a poistka.
Nikdy vás nelákalo trénovať v zahraničí?
Chodievala som za bratom, dosť času som trávila v USA. Chodili sme tam často aj po tom, čo sa mi narodila dcéra Rebeka. Malá ani nevedela, kde má domov. Pre také dieťa je najdôležitejšie, že je pri mame, takže je vlastne jedno, kde je.
Je rozdiel medzi tréningom na Slovensku a v Amerike?
Vysokoškoláci majú v USA určite lepšie tréningové podmienky, dobre zladené so štúdiom. Je to neporovnateľné so slovenskými podmienkami. Majú lepšie technické vybavenie, my zase dobre prepracovaný a menej nákladný systém regenerácie. Mne by však v Amerike chýbala rodina.
Ako vyzerá váš deň?
Je to rôzne, aj podľa ročného obdobia. Príprava v zime je veľmi náročná a objemová, zaberá veľa času. Program si musím zladiť s Rebekou. Začínam o ôsmej ráno, hneď po tom, čo dám dieťa do škôlky. Trénujem v posilňovni dve až tri hodiny, potom mám krátku pauzu a od jednej do štvrtej mám druhú fázku tréningu, kde trénujem techniku. Kladivo je veľmi náročné na koordináciu. Aby som sa naučila ovládať svoje telo a zjemnila svoje pohyby, istý čas som sa venovala aj tancu a s bývalým manželom sme navštevovali kurz spoločenských tancov.
Trénujete len vonku?
Tréningy v chlade a vo vlhku veľmi nechutia. Dá sa trénovať aj vo vnútri. Máme k dispozícii priestor bývalej jedálne VŠC Dukla asi pre sedemsto ľudí. Je úplne prázdna a my v nej môžeme trénovať. Kladivo odhadzujeme do sietí natiahnutých dokola.
Čo všetko bolí kladivárku?
Všetko. A čím je staršia, tým je to horšie. V poslednom čase mám problém s kolenom, bolia ma kríže, potrápil ma už aj členok a rameno. Tento rok som si nepríjemne pri tréningu v posilňovni vykĺbila zápästie, keď som zle chytila činku.
Dá sa výbušnosť podporiť aj stravou? Jete veľa mäsa?
Snažím sa stravovať zdravo. Jem veľa zeleniny a ovocia. V istom období života som bola vegetariánka, čo nebolo zlé. Myslím, že po dlhšom čase by mi však živočíšne bielkoviny začali chýbať. Pre silových športovcov sú veľmi dôležité.
Na čo myslievate pred hodom?
Pred hodom sa koncentrujem na techniku. Viem, v ktorých častiach hodu robievam chyby, sústredím sa na to, aby som hodila správne. A keď to nejde, poviem si: „Bojuj!“
Púšťate si úspešné či neúspešné hody zo záznamu? Analyzujete ich?
Takmer každý tréning sa nakrúca a pozeráme si, ako napredujeme, aké chyby robíme.
Poznáte aj súperky, viete, čo na ktorú platí?
Sledujem súperky a porovnávam techniku. Na špekulácie a vymýšľanie taktiky, čo by na ktorú platilo, však nie je priestor.
Ktorá kladivárka vzbudzuje na súťažiach rešpekt?
V mužskom aj ženskom kladive v súčasnosti veľmi dominujú Poliaci. Poľka Anita Wlodarczyková hodila v tomto roku aj svetový rekord 81,08 metra. Od nej sa dá veľa naučiť, pretože má takmer dokonalú techniku. Pre kladivo sa skrátka narodila. Podobne ako kedysi Jan Železný pre oštep. Niekedy to vyzerá tak, že súťaží vo vlastnej lige. Len ťažko sa k jej výkonu niekto priblíži. Podobne je na tom u mužov Pawel Fajdek. Poľskí kladivári predvádzajú technické majstrovstvo. Zdolať sa budú dať len vtedy, ak urobia nejakú chybu.
Ste profesionálna športovkyňa. Nie ste pod veľkým tlakom priveľkých očakávaní?
Robím to už sedemnásť rokov. Je samozrejmé, že sa odo mňa očakávajú výsledky. Treba si reálne nastaviť ciele, nehovoriť o nereálnych ambíciách, aby som ten tlak ešte nezhoršovala.
Ako vyzerá deň pred súťažou? Čo môžete robiť, piť a jesť?
Deň pred súťažou mávam väčšinou voľný. Oddychujem, robím bežné domáce práce, jesť môžem takmer všetko. Keď som doma, urobíme si pekný deň s Rebekou.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Nosíte si so sebou nejaký talizman?
Nie. Malá mi vždy niečo nakreslí a to nosím ako záložku v knihe.
Cestuje s vami alebo sa o ňu niekto doma postará?
Keď sa dá, ide na sústredenie alebo súťaž so mnou. Ak na to nie sú podmienky, snažím sa čo najviac skrátiť čas, ktorý som mimo domu. Vtedy je s tatinom alebo s babkou.
Aké sú lúčenia dcérou?
Ako kedy. Niekedy to býva ťažké. Občas plače ona, občas si tajne poplačem aj ja. Keď som odchádzala prvýkrát od dcérky na preteky, celý let do Paríža som preplakala. Mala som výčitky, že som zlá matka, lebo opúšťam malé dieťa.
Pritom ste si ho presne naplánovali…
Presne tak. Dieťa sme naplánovali tak, aby sa narodilo po sezóne. V roku 2011 neboli majstrovstvá sveta, ale majstrovstvá Európy, ktoré som mohla vynechať. Až takmer do pôrodu som sa hýbala, držala som sa v kondícii. Samozrejme, kladivom som nehádzala.
Čo bolo po materskej najťažšie?
Začala som trénovať, keď mala dcérka dva mesiace. Bolo náročné zladiť to s dojčením, na tréningy som chodila nevyspatá, chýbala mi fáza oddychu a regenerácia. Vždy bolo najťažšie odísť od dieťaťa.
Na materskej bol váš bývalý manžel. Ako to zvládal?
Na materskej bol dva roky. Nebolo to však typická materská, kedy by k malej vstával v noci alebo s ňou trávil celé dni. Ja som mu ráno nachystala Rebeku na prechádzku a išla som na tréning. Po tréningu bolo všetko na mne.
S manželom ste sa rozišli. Zaujíma ho vaša športová kariéra ďalej?
Áno, pýta sa na výsledky. Normálne komunikujeme. Len už nie sme spolu. Dieťa nás spája, aj keď rozchod nikdy nie je jednoduchý.
Mali ste niekedy chuť hodiť kladivo do kúta a venovať sa niečomu celkom inému?
Keď som bola mladšia. Po väčších sklamaniach som pomýšľala na to, že by som robila niečo iné, možno aj nešportové. V detstve som chcela byť baletka, to nevyšlo, tak možno ako môj dedko, veterinárka. Neskôr, keď som si športom začala zarábať a keď som získala isté skúsenosti, pochopila som, že to netreba nijako tragicky prežívať. Každý atlét prechádza počas prípravy nejakými krízami. Raz sa trápi fyzicky, inokedy s technikou.
Čo poviete dcére, keď sa bude chcieť venovať atletike?
Budem veľmi rada, lebo jej môžem odovzdať veľa skúseností a poznatkov. Rada by som sa jej venovala, keď o to bude stáť. Vediem ju k pohybu – chodí tancovať, ale najviac ju baví kreslenie. Zdá sa, že nebude športový typ, pretože nie je veľmi aktívna. Je veľmi citlivá a po každom odretí príde plač. Uvidíme. Je pravda, že ani o mne by v jej veku by nikto nepovedal, že budem atlétka.
Aké dieťa ste boli?
Aktívne. Veľa som sa hýbala, málo som spávala. Bola som taký chlapec. S bratom sme robili vylomeniny a ja som bola vodcom. Lozili sme po strechách, preskakovali sme ploty. Vtedy to bolo voľnejšie ako dnes. Neviem si predstaviť, že by som nevedela, kde je moja dcéra alebo že by niekam odišla bez mobilu.
Okrem prestávky kvôli materstvu vás v roku 2003 v kariére na dva roky zastavil aj pozitívny dopingový nález. Ako k tomu došlo?
Keď mi tréner povedal, že mám pozitívny dopingový nález, neverila som mu ani slovo. Bola som presvedčená, že je to len zlý pokus o vtip. Vravela som si, že to je chyba a ľahko sa dokáže pravý opak. Veľa som si o nandrolone, anabolickom steroide bez farby, chuti a zápachu študovala, ale nebolo mi to na nič. Dostala som dištanc na dvadsaťštyri mesiacov. Musela som skloniť hlavu a tento trest prijať.
Foto: SITA/AP, Matt Dunham
Športovci zvyčajne argumentujú, že netušili, ako sa im zakázaná látka dostala do tela. Vy to tušíte?
Nedovolená látka môže vzniknúť ako zlúčenina z iných látok, ktoré prijíma naše telo. Kontaminované môžu byť aj výživové doplnky. To sa stáva, ale ťažko dokazuje. Nie je v mojich silách dávať kontrolovať vzorku každého doplnku, ktorý užívam. Za rok by som musela dať testovať vzorku zo štyridsiatich škatúľ. Aj keby som preukázala prítomnosť zakázanej látky, nemuseli by mi to uznať, pretože som to mala predvídať. Navyše, celé testovanie je finančne nákladné.
Bolo to ťažké obdobie?
Musela som sa s tým zmieriť, dva roky nejako prežiť a potom sa k športu vrátiť. Podržala ma banskobystrická Dukla. Ponúkli mi možnosť zamestnať sa ako masérka. Najväčšie pozitívum tohto obdobia bolo, že som si našla manžela, ktorý učí masérstvo na strednej zdravotníckej škole. A tiež fakt, že máme spolu Rebeku.
Ste dnes opatrnejšia?
Nemám byť ako. Snažím sa užívať len certifikované výživové doplnky, čo som robila aj predtým.
Dokedy sa dá robiť kladivárska disciplína?
Je to individuálne. Pokiaľ mi to pôjde a pokiaľ ma zdravotné problémy nebudú obmedzovať. Celkom by ma lákalo vyskúšať, či vydržím na súčasnej úrovni až do olympiády v roku 2020 a potom sa uvidí. Bolo by fajn, keby som mohla odovzdávať svoje skúsenosti na trénerskej pozícii. Je to však práca veľmi náročná na čas, treba sa prispôsobovať deťom aj dospelým, cez víkendy sú sústredenia. Preto trénerov robia väčšinou muži. Najlepšie by bolo, keby som trénovala dcéru.
Martina Hrašnová
Slovenská rekordérka v hode kladivom (76,90 m) sa narodila 21. marca 1983 v Bratislave. Je atlétka VŠC Dukla Banská Bystrica. V súčasnosti trénuje pod vedením Jiřího Koukala st. a Jozefa Páričku. Svojimi výkonmi si zabezpečila účasť na augustovom svetovom šampionáte v Pekingu aj na olympiáde 2016 v Riu de Janeiro. K jej posledným úspechom patrí titul vicemajsterky Európy z Helsínk 2012 a Zürichu 2014. Je rozvedená, s päťročnou dcérou Rebekou žije v Banskej Bystrici.