Žiaru reflektorov a lesklých kovov vymenila za rodinné bohatstvo. Krištáľová vodná hladina ju sprevádza celým životom. Jej tajomstvá odovzdáva každoročne talentovaným slovenským plavcom.
Plavkyňa Martina Moravcová sa po výnimočnej kariére zaradila medzi legendy slovenského športu. Úspechy a víťazstvá ju nezmenili. Hoci už dlhodobo žije v Amerike, nestratila milé piešťanské nárečie. Vo vode plávala vždy s noblesou a podobne pôsobí aj na súši. Rozpráva uvoľnene, vtipne a pútavo.
Choroby ju tiahli pod vodu, ale neutopila sa
Jej dvadsaťročná vrcholná športová činnosť mala vzostupy i pády. Už viackrát sa zdalo, že plavky zavesí na klinec. „Azda prvýkrát som pomyslela, že to zabalím v osemnástich, keď som dokončila strednú školu. Výkonnostne som stagnovala a uvažovala, či má plávanie zmysel alebo sa vrhnem na štúdium. Napokon som zabila dve muchy jednou ranou. Odišla som do Dallasu, kde som študovala i plávala,“ konštatuje rodáčka z Piešťan.
V roku 1999 získala na majstrovstvách sveta v Hongkongu tri zlaté medaily. Vystúpala na vrchol. Onedlho jej lekári zistili zvýšenú činnosť štítnej žľazy. „Dosť som schudla, mala vysoký pulz a už pri rozplavbe som sa zadýchala. Stratila som svalovú hmotu a myslela si, že som vyčerpala celú energiu. Cítila som sa ako troska,“ priznáva.
Hoci bol jej návrat do bazéna bolestivý, už o rok získala na olympiáde v Sydney dve strieborné medaily – na 100 m motýlik a 200 m voľný spôsob. „Narazila som na dno, ale rýchlo som sa z neho vyhrabala. Možno trochu ľutujem, že som nevybojovala aspoň jedno zlato, ale po všetkých patáliách som vďačná aj za dve striebra,“ dodáva Moravcová.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Na prelome rokov 2007, 2008 jej diagnostikovali celiakiu. Bola v poslednom štádiu tohto ochorenia. Metabolická porucha ju nevedomky brzdila, bola konštantne unavená a letargická. „Cítila som, akoby ma niekto vypol. A podávajte takto špičkové výkony. Nabehla som na prísnu bezlepkovú diétu. Avšak vysvetlite čínskemu kuchárovi, že sójovú omáčku vám nemá dávať do jedla.“
Po svetovom šampionáte v Ríme 2009 ju zo súťažných bazénov vyplavilo tehotenstvo. Narodila sa jej dcéra Karolína. „Dva roky som si dala menšiu výluku. Dvierka som si nechala pootvorené kvôli olympiáde v Londýne. Túžila som po šiestej účasti pod piatimi kruhmi. Popri materskej som tréningy výrazne obmedzila. Celú prípravu som si financovala z rodinného rozpočtu. Chýbali mi sústredenia,“ doplnila. Do Londýna sa napokon vo svojej doplnkovej disciplíne – 50 m voľný spôsob nekvalifikovala.
Plavecký egocentrizmus nahradili plienky
Po tomto varovaní sa rozhodla ukončiť kariéru naplnenú úspechmi a triumfmi. Jej posledným reprezentačným štartom ostali majstrovstvá Európy v Debrecíne 2012. „V ostatných rokoch ma plávanie ubíjalo, bola som neustále unavená a neprinášalo mi toľko radosti. Asi to spôsobili aj zdravotné ťažkosti. Vedela som, že vrchol mám dávno za sebou a spokojne som sa mohla posunúť v živote ďalej,“ prezrádza plavecká diva.
Po dlhých rokoch driny a odriekania vystúpila zo súťažného kolotoča. Už nemusela byť ráno o šiestej v bazéne, neriešila, koľko čoho skonzumuje a kedy musí byť v posteli. Šport jej kontroloval celý život. A zrazu sa to zmenilo.
„Život sa mi upokojil a mala som viac energie. Dovtedy sa egocentricky všetko točilo okolo mňa, mojich potrieb a výkonov. Odkedy prišli deti, sú na prvom mieste a ja som niekde až na konci. Myslíte si, že mám viac voľného času? Omyl. Starostlivosť o jedného a neskôr aj druhého ,plienkača' vám ho ukradne. Predtým som mala naplánované sústredenia, súťaže a tréningy, teraz mám voľnejší režim. Nemám sa kam ponáhľať. Užívam si rodinnú pohodu,“ tvrdí.
Už štrnásť rokov je vydatá za Martina Valka, s ktorým sa zoznámila na univerzite v Dallase. Majú spolu dve deti – päťročnú dcéru Karolínu a čoskoro dvojročného syna Miška. „Rodina znamená pre mňa všetko. Možno aj preto, lebo deti prišli neskôr, veď onedlho mám na krku štyridsiatku. Dlho som rodinu odkladala, lebo som ju nechcela miešať s profesionálnym športom. O to viac si to teraz užívam. Mám šťastie, že sa nemusím ponáhľať do práce, môžem ich vidieť vyrastať a prežívať s nimi každodenné radosti. Som matka na plný úväzok,“ konštatuje.
Nechýba vám každodenný pohyb vo vode?
„Komu by chýbalo, že je permanentne unavený (smiech). Nesedím však osem hodín za počítačom. Stále som na nohách – varím, upratujem, nakupujem, hrám sa s deťmi. Raz by som si mala spočítať, koľko urobím denne kilometrov. Dlhodobo sa odhodlávam, že nabehnem na pravidelný športový režim, ale raz je chorý syn, inokedy dcéra a stále sa niečo zomelie. Už som si aj kúpila DVD s cvičením, ale zatiaľ som si ho nepustila. Potrebujem kolektív, ktorý bude spolupatrične drieť so mnou,“ dodáva s úsmevom.
Američanov zaujme olympiádou a medailami
Väčšiu časť roka žije s rodinou v Dallase. Na Slovensko prichádza vždy v lete, keď v Piešťanoch organizuje vlastný plavecký kemp. „Puto s plávaním neostalo pretrhnuté. Tým, že som dlhé roky plávala, môžem mladým športovcom odovzdať skúsenosti. Dlhodobú trénerskú činnosť alebo presun na Slovensko zatiaľ nevidím reálne. Manžel je úspešný právnik, v Amerike má rozbehnutú kariéru a je tam dosť zakorenený,“ prezrádza najúspešnejšia slovenská plavkyňa.
V Texase žije už dvadsať rokov. Za toto obdobie si na americký spôsob života zvykla a vyhovuje jej. „Amerika mi pomohla hlavne psychicky. Dodala mi sebavedomie. Športová kultúra je tam odlišná v porovnaní so Slovenskom. Američania sú spolupatriční so svojím klubom, školami či hviezdami. Chodia povzbudzovať na bejzbal, americký futbal, hokej či basketbal. Ak žiadny profesionálny tím v meste nemajú, idú podporiť univerzitný alebo stredoškolský kolektív. V podobnom duchu vychovávajú aj mládež. V Amerike sú aj úskalia a silná byrokracia, ale páči sa mi, že vie oceniť snahu a výnimočnosť. U nás šikovným ľuďom skôr podlomíme nohy, aby príliš nevynikali.“
Na univerzite v Dallase vyštudovala manažment informačných systémov a neskôr aj aplikovanú ekonómiu. Na univerzitných šampionátoch získala pre svoju alma mater množstvo cenných kovov, čím sa veľkými písmenami zapísala do jej historických análov. Uviedli ju aj do siene slávy.
„Po futbalistoch som bola prvá športovkyňa z iného športu, ktorej sa dostalo tejto pocty. Niektorí členovia univerzity ma spoznávajú aj v súčasnosti. Nie som však populárna ako americkí futbalisti, hokejisti či basketbalisti. Američanov zaujíma len olympiáda. Keď zistia, že som na nej štartovala a získala dve medaily, hneď v ich očiach stúpnem,“ vraví.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Počas kariéry si splnila plavecké ciele. Aké má ambície momentálne?
„Hoci som vyštudovala ekonomický smer, biznis ma príliš neláka. Navyše pracovať v Amerike je otročina. Kariéru som ukončila len pred pár rokmi a nemám pocit, že sa musím niekam ponáhľať. Pre mňa je zadosťučinením vidieť svoje deti rásť. V budúcnosti chcem robiť niečo na polovičný úväzok. Za kariérou sa hnať nemienim. Túžim byť naďalej čo najviac pri deťoch,“ doplnila.
Výsledok nie je zadarmo, bolesť je nevyhnutná
Žiadny slovenský plavec nezanechal vo svetových bazénoch takú výraznú stopu ako Martina Moravcová. Štartovala na piatich olympiádach, je držiteľkou dvoch strieborných medailí zo Sydney. Z vrcholných šampionátov má 65 cenných kovov, je sedemnásobnou majsterkou sveta. Prekonala tri svetové, 16 európskych a 207 slovenských rekordov.
„Keby som podobné úspechy dosiahla v tenise, asi by som bola zahojená. Plavecké úspory sú minimálne. Nemôžem si ísť sadnúť do Monaka s vyloženými nohami. Ešte šťastie, že mám šikovného manžela. Počas kariéry som domácnosť ťahala ja, kým on chodil do školy, aby bol múdry. Teraz prebral štafetu on,“ uvádza s úsmevom.
Plavecká kariéra jej dala vzdelanie, rozhľad i pracovitosť. „Keby som neplávala, neviem čím by som sa živila. Športom som si vypestovala vlastnosti, ktoré človek ľahko nezíska. Stala som sa populárna a asi aj vzorom pre niektoré deti. Som vďačná, že som sa dala na túto cestu, hoci nebola jednoduchá,“ priznáva.
Čomu pripisuje svoje úspechy?
„Je to súzvuk viacerých okolností. Talent je len predpoklad. Dôležitá je tvrdá a systematická práca. Treba to mať zrovnané v hlave a dôležitá bola aj podpora rodiny. Človek musí vedieť prekonávať bolesť, v plávaní je nevyhnutná. Výsledok vám nikto nedá zadarmo a ani nekúpi. Je tam len čas, ktorý vám zmerajú. Musíte si to oddrieť všetko sám. V kolektívnom športe máte horší deň, potiahnu vás iní. Keď sa vyskytne v plávaní, máte smolu,“ uzatvára plavecká ikona.
Šesťnásobnú športovkyňu roka nečakane predbehol Bondra
V detstve nemala príliš na výber. Voda jej bola predurčená, keďže vyrastala v plaveckej rodine. Obaja rodičia Martiny Moravcovej v mladosti aktívne plávali. Mama neskôr trénovala, otec sa stal medzinárodným rozhodcom.
Na bazéne vyrastala odmalička. „Mama ma po práci brala na tréning. Vždy dával niekto na mňa pozor a ja som sa tam čľapotala. Päť rokov som popri plávaní robila aj jachting. V dvanástich som si musela vybrať. Hoci to rodičia veľkodušne nechali na mňa, vedela som, že prijateľná je len jedna voľba,“ spomína piešťanská rodáčka.
Začiatky neboli jednoduché. Detská hravosť sa bila s pravidelným drilom. „V kúte som si dosť poplakala. Mám z toho aj fotky. Hrala som sa pred bytovkou, zavesená na strome a z okna mi zakričali, že musím ísť plávať. Mne sa však nechcelo zliezť zo stromu, túžila som sa hrať,“ konštatuje.
Prvý veľký úspech dosiahla na majstrovstvách Európy v Sheffielde 1993 – sedemnásťročná získala striebornú medailu. „Papierovo som sa nemala dostať ani do finále. Deň pred súťažou som sa cítila akási ťažká a napokon ma zdolala len fenomenálna Franziska Almsicková.“
O dva roky urobila kľúčový krok v športovej kariére. Odišla do Ameriky. „Keby som to vedela, odídem o rok skôr. Na Slovensku som bola bezprizorná. Kvôli môjmu odchodu sme si zaviedli aj internet, čo bolo vtedy výnimočné. Odlúčenie nebolo príjemné, lebo som bola na rodinu naviazaná. V Dallase mi všetko ubiehalo rýchlo. Stále som bola v bazéne alebo v knižkách. Začiatky boli komické. Keď som odovzdala esej, profesori sa poriadne natrápili, kým zistili, čo som tým myslela,“ uviedla vyštudovaná ekonómka.
Prvé zlato z vrcholného podujatia vybojovala na ME v Rostocku 1996. V pamäti jej utkvel svetový šampionát v austrálskom Perthe 1998, na ktorom získala dve strieborné a jednu bronzovú medailu.
„Odvtedy som sa držala šesť rokov vo vrcholnej forme. Z každého podujatia som si odniesla ,placku'. Za životné preteky považujem motýľkársku stovku v olympijskom bazéne v Sydney. Po zdravotných útrapách som vyplávala striebro, čo nikto nečakal. Oplakala som viaceré súťaže. Dosť ma zložilo, keď som sa na olympiáde v Atlante 1996 nedostala na 200 m kraul do finále,“ prezrádza 39-ročná matka dvoch detí.
Cenné kovy a poháre z vrcholných podujatí má zarámované v rodičovskom dome v Piešťanoch. „Odložené mám aj moje prvé celotelové plavky. Nosila som ich asi v štyroch a boli pruhované, oranžovo-bielo-čierne,“ vraví.
Svoju jedinečnosť potvrdila šesťnásobným primátom Športovec roka na Slovensku. V našich končinách je to unikátne. „Tie úspechy sa nedali neoceniť (smiech). Viem, že som tým liezla niektorým na nervy. Paradoxne som cenu nezískala vo svojom najlepšom roku 2002. Vtedy ma predbehol hokejista Peter Bondra, ktorý strelil víťazný gól na šampionáte v Göteborgu, kde Slováci vybojovali zlaté medaily,“ uzavrela.