Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania vlastných fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa dali na inú profesijnú dráhu a čo v nej dosiahli, priblížime v seriáli Život po kariére.
Ping, ping – pong, pong.
Chytľavé staccato znelo Štefanovi, len čo vyrástol z bielych podkolienok a parádnych krátkych nohavíc, ako rajská hudba. „Keď som počul loptičku, mal som abstinenčné príznaky – musím hrať! Pri tenise som to nepociťoval tak nástojčivo. V nejednej futbalovej a hokejovej kabíne je stolnotenisový stôl. Nemusíš byť majster sveta, je to však pohybová aktivita štepená kreativitou,“ vraví s iskrou v oku Štefan Kollárovits.
Vitálny sedemdesiatnik, rešpektovaný obchodný diplomat, patril v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia k európskej špičke. Prebil sa do nej z pivnice – a jeho život razom nabral iný smer.
Pišta, musíš!
Súťaživá energia dvora a hier, ktoré ponúkal, stierala sociálne rozdiely medzi rovesníkmi. „Pobil som sa len raz. Skúšali sme všetky športy, niekto doniesol boxerské rukavice. Prišlo aj na mňa, chlapca z dobrej rodiny. Pišta – musíš, začul som. Keď ma súper trafil, spadli zo mňa zábrany slušnosti i vzorného správania. Mal som ohromnú reakciu, z nej som neskôr ťažil v stolnom tenise. Nedal som sa, no nie je úder ako úder,“ usmeje sa pri dávnej spomienke.
„Začínal som s hokejom. V žiakoch Slovana aj s Milanmi Lanom a Kuželom. V zápase proti výberu Brna ma protihráč narazil na mantinel. Ostal som ležať, lapal som po dychu. Toto nie je moja pesnička, pochopil som. Otec hrával tenis, skúsil som aj ja. Ale keď kúpili susedia pingpongový stôl, v pivnici sme od neho nevedeli odísť. Sprvoti som bol najslabší – a to ma nasrdilo. Prihlásil som sa do Drutechny, vtedy najlepšieho slovenského klubu. Na majstrovi sveta Ferovi Tokárovi som šiel oči nechať. Až ma oslovili – zasran, poď si pinknúť. Za tri mesiace som sa vrátil do pivnice – a vyklepal všetkých.“ V pätnástich aj majstra Tokára.
Vraj budem dlho žiť
„Otcovi, uznávanému finančnému právnikovi, ponúkli, že ma zoberú do pražskej Slavie VŠ, vtedy najlepšieho klubu. Tam som si uvedomil, že by som mohol niečo dosiahnuť.“ Netrvalo dlho – a slovenská jednotka sa stala aj československou. Zvuční súperi sa začali obávať elegána Kollárovitsa a jeho pestrého úderového repertoáru.
„Dvakrát sme vyhrali Európsky pohár majstrov družstiev. Trúfam si povedať, že také úspechy už český ani slovenský klub nedosiahne. Mám z nich zážitky vari na päť životov.“
Ponúkne azda najdramatickejší. „Cestovali sme do Švédska na odvetu finále Európskeho pohára majstrov proti Sölvesborgu. So spoluhráčom Jardom Staněkom sme sa pripravovali v Luxembursku. O šiestej ráno 22. augusta nám oznámili, že do Československa vtrhli Rusi a ich spojenci. Premkol ma dvojnásobný strach – manželka Vierka v ten deň rodila – 22. augusta prišla na svet dcérka Vierka… Nedočkavo sme čakali na Emanuela Kudrnáča, tretieho hráča. Nedočkali sme sa – po autonehode na severe Čiech zahynul… Nastúpili sme len dvaja, získali sme štyri body. Stačili. Prvý zápas sme vyhrali 6:3. Domov sme sa vracali autom, vo Frankfurte som si kúpil noviny – a tam pri správe o Kudrnáčovom úmrtí vidím svoju fotku v čiernom rámiku. Keď som sa doma šťastne zvítal s manželkou a uvidel prvý raz dcérku, mal som neopísateľnú radosť. Najbližší mi vraveli, že budem dlho žiť…“
Neoficiálny majster sveta
V suteréne priestranného domu v tichej bratislavskej štvrti sa leskne galéria slávy. Vo vitrínach stoja ako salutujúci vojaci vyše dve stovky pohárov. Čo trofej, to príbeh. „Keď si chcem oddýchnuť od vonkajšieho sveta, uvelebím sa v kresle a trochu sa vraciam v čase,“ poláska pohľadom ocenenia. Ktoré považuje za najcennejšie?
„Víťazstvo na neoficiálnych majstrovstvách sveta – English open championship 1970, prvom turnaji na svete dotovanom finančnou prémiou,“ – a siahne po nenápadnom pohári. „Už ho musím vyleštiť,“ povie skôr pre seba. Vo finále v piatom sete za stavu 20:20 mala k nemu rovnako blízko aj vychádzajúca maďarská hviezda, neskorší viacnásobný majster sveta István Jónyer.
„Vo vypätej chvíli som dvakrát zahral dlhú loptičku na súperov smrtiaci forhend. Dvakrát minul – a smutný mi gratuloval k prvenstvu,“ pripomenie vzácny okamih. Vzápätí pridá ďalšie vrcholy: tri bronzy z majstrovstiev Európy, klubové úspechy s pražskou Slaviou i tri tretie miesta v EPM s ŠKST Sporiteľňa Bratislava, keď šéfoval klubu.
„Dlhé roky to nik neprekoná, národnému tímu patrilo vtedy 36. miesto,“ podotkne 7-násobný medzinárodný majster rôznych krajín i 3-násobný víťaz tradičného vianočného televízneho turnaja. „Šlo o skvelú propagáciu stolného tenisu, stali sme sa známymi takmer v každej dedinke.“
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Mohol jeden z najtechnickejších hráčov dosiahnuť viac? Zamyslí sa – a spomenie už-už vyhratý zápas v semifinále ME v Londýne 1966 proti Švédovi Kjellovi Johanssonovi. „Viedol som 2:0 na sety a 13:4 v treťom. Postup je v suchu, myslel som si. Predčasne. V druhom semifinále Vlado Miko zdolal Rusa Amelina a hral o zlato. Vladovi som vtedy dával fóra, keď sme hrali o drobné. Priznal, že by som ho zdolal… Iste, keby som sa stal majstrom Európy, bol by som na seba viac pyšný. Dnes viem, že dôležitejšie sú iné hodnoty,“ zdôrazní.
Namiesto Írska Rakúsko
V roku 1972 na ME v Rotterdame opäť narazil na Johanssona.
„Rozhodca doniesol loptičky. Kjell, vyber jednu, vravím mu. Ani jedna nebola preňho dobrá. Priniesli ďalšie – a zasa nič. Rozhodca skrečoval zápas v môj prospech. Povedal som, že po takejto lacnej výhre nepokračujem. Predvolali nás na direktoriát – vraj či súhlasím s novým zápasom. To je moja podmienka, odvetil som. Prvý set som vyhral, no zápas som prehral 1:3.“
Akoby ospravedlňujúco dodá: „Čestnosť v hre som vždy považoval za vyššiu hodnotu než výhru samotnú.“ Za rytierske gesto ho nominovali na prestížnu Cenu Fair play do Paríža. Hoci ju nezískal, hrejivý pocit mu nik nevzal.
Štefan Kollárovits ukončil športovú kariéru v Rakúsku. Stal sa 13-násobným majstrom Viedne, trofeje preberal z rúk troch kancelárov: Bruna Kreiskeho, Franza Vranitzkeho i Freda Sinowatza… „Keď mi pán Kreisky dával pohár s päťdesiatimi zlatými mincami – jedna v hodnote tisíc šilingov – trochu mi klesla ruka. "Kto neudrží bohatstvo, nezaslúži si ho,“ pokáral ma po česky. „Pán kancelár, pokojne ešte pridajte, udržím to. Šlo o úsmevnú konverzáciu, no dobre som si jej obsah zapamätal.“
Zo špičkového hráča sa stal – tréner. „V roku 1972 som dostal ponuku trénovať reprezentáciu Írska. Mal som všetko vybavené, no pre náboženské nepokoje ma tam nepustili. Vzápätí ma oslovil prezident rakúskeho zväzu. Podmienky o niečo zaostávali za írskymi, ale po rokoch som si uvedomil, že sú veci, ktoré sa nedajú zaplatiť. Cez deň trénuješ vo Viedni – a večeriaš v Bratislave. Aj keď mi neskôr kuvajtský šejk dával dvadsať ráz viac ako Rakúšania.“
Doma nebol prorokom
Nemal úspešný reprezentant a neskôr i manažér chuť angažovať sa v slovenskom stolnom tenise? Keď to počuje, akoby stúpil do osieho hniezda.
„Po osamostatnení som v roku 1993 na zväzovej konferencii vystúpil s nosnou myšlienkou – vráťme stolný tenis stolným tenistom. Tí, ktorí ho riadili, nimi neboli. Členovia reprezentácie prišli za mnou a požiadali ma, aby som kandidoval za predsedu zväzu. Vravím si – s bohatými skúsenosťami i kontaktmi môžem byť užitočný. Nezvolili ma. A tí, ktorých zvolili, doviedli slovenský stolný tenis tam, kde je dnes. Tak to býva, keď ovládnu šport karieristi. S nimi som nemal záujem identifikovať sa,“ rozohní sa a pridá ďalšiu skúsenosť.
„Po návrate z Rakúska sa mojou prioritou stal biznis. Pri rokovaní s generálnym riaditeľom jednej veľkej spoločnosti som opáčil, či by nepodporila stolnotenisovú reprezentáciu. Vyrokoval som šesť miliónov korún. Vedenie zväzu ich odmietlo – vraj Kollárovits chce ovládnuť stolný tenis. Chcel som jediné: aby reprezentácia mohla vycestovať do Číny. Zlepšiť sa môžeš len v konfrontácii s najlepšími – ako ja v začiatkoch proti Ferkovi Tokárovi. Spýtal som sa, či by bolo možné presunúť peniaze do klubu. Bolo – a tak sa začalo moje šéfovanie v Sporiteľni. Sprostredkoval som aj tréningový pobyt v Číne. Keď som dovŕšil šesťdesiatku, povedal som si – bolo to krásne, ale stačilo. Ukončil som aj pôsobenie v prestížnom Swaythling Clube, v ktorom som bol riaditeľom pre marketing.“
Diplomacia – splnená túžba
Netají, že ho veľmi lákala diplomacia. „Na spoločensko-športovej recepcii v Kaumbergu neďaleko Viedne ma nenútene oslovil solídny pán. Priťukli sme si na zdravie. Šesť rokov sa pokúšame v Československu o jeden obchod – a nedarí sa nám. Nechceli by ste pre nás pracovať? Zaujalo ma to, za dva týždne sme sa dohodli. Začal som robiť konzultanta – a som ním doteraz. Kapsch za osem mesiacov mal, o čo sa šesť rokov neúspešne snažil. Po rozdelení federácie som sa stal riaditeľom zastúpenia rakúskej firmy pre Slovensko.“
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Počas kariéry uprednostnil šport pred vysokou školou, aj keď od prísneho otca počúval: Vzdelanie byť musí, šport môže. „Vrcholový šport sa so štúdiom neráči, aj keď výnimky sa nájdu. Po šesťhodinovom tréningu som bol vyšťavený ako citrón,“ vraví. Zameškané dostihol, ba pridal aj čosi navyše.
„V Bratislave – aj na popud manželky – som z národohospodárstva na VŠE prešiel na zahraničný obchod – a to ma napĺňalo,“ zdôrazní. Zvládol aj FTVŠ, po doktoráte absolvoval kandidatúru u chýrneho profesora Ludwiga Prokopa, rektora Viedenskej univerzity.
Ktoré úspechy si viac váži – v športe alebo v biznise? „Vážim si ich rovnako. Keď si v športe dobrý, prekážkou ti je len súper. V profesijnom živote máš oveľa viac súperov, nie každý je každému sympatický. Uplatniť sa v spleti rôznych, neraz negatívnych vzťahov je veľmi zložité. Kapitalizmus som vždy obdivoval, ale nie podvodnícky a zmanipulovaný, za aký ho označil aj Nicolas Sarkozy, bývalý franúzsky prezident,“ podotkne.
Energia z rodinného prostredia
„Pred niekoľkými rokmi ma kontaktoval obchodný radca čínskej ambasády. Vtedy som spoluprácu odmietol, teraz som na opätovnú ponuku prikývol. Vo svetovom biznise vidím, tak ako v minulosti v športe, kadiaľ sa uberá vývoj. Vždy ma fascinoval progres. Aj v športe sa nájdu neférové a necharakterné rozhodnutia, ale v biznise je viac falošných vzťahov. Biznis nie je kategória rovnocenná na jednej i druhej strane. Ja milujem nefalšované vzťahy. V stolnom tenise som si ich užíval, vyhľadávam ich aj teraz. Mám oveľa viac času na umenie i literatúru,“ vraví člen správnej rady bratislavskej VŠMU. „Krásne artefakty nás zušľachťujú.“ Zažité spisuje v pripravovanej knihe o svete športu a biznisu.
Štefan Kollárovits nadovšetko prízvukuje, že bez pochopenia najbližších by úspechy nedosiahol. „Milujem rodinné zázemie, energiu mi dáva manželka Vierka, dcéra, vnučka Lenka i dvojčatá Richard a Vladko. Dcérine deti sú už vysokoškoláci, ponesú rodinnú štafetu ďalej,“ povie hrdo. V galérii ukáže na ďalší pohár s vygravírovaným venovaním: Pre najlepšieho ocina a deduška na svete. Od dcéry s vnúčatami k životnému jubileu. „Tento je pre mňa azda najvýznamnejší,“ dodá rozcítene.