„Nad dvoma medailami som ani len nepremýšľal. Najmä preto, že súťaž v mixe bola pre nás novinkou a nie sme na ňu zvyknutí,“ vraví 39-ročný brokár, ktorý sa v piatok vrátil na Slovensko.
Bolo zlato v miešanom tíme ľahšie vybojované než individuálne striebro?
Z mojej strany iste nie. Po finále individuálnej súťaže mi prišlo veľmi zle. Mal som zažívacie problémy a v noci som nespal ani hodinu v kuse. Veľmi veľa energie mi dodávala na diaľku manželka Patrícia a pomohol mi samozrejme aj náš lekár. Vyzeralo to, že tímovú súťaž vzdám, no najmä kvôli manželke som do toho šiel. Povedal som si, že nezahodím takú dobrú príležitosť získať ďalšiu medailu. Som rád, že som to nevzdal, keďže nám to so Zuzkou tak krásne vyšlo.
Ako ste sa cítili počas tímovej súťaže?
Veľmi mi chýbali sily. To, že som trafil štyridsaťdeväť terčov z päťdesiatich, považujem za nadľudský výkon. Musel som sa aj zaťať, dvakrát mi skoro vypadla puška z rúk. Pomohlo mi, že mi organizátori poskytli lekársku miestnosť. Mohol som si tam trošku oddýchnuť a zdriemnuť pred finále počas trojhodinovej pauzy. Postavilo ma to na nohy. Okrem mňa musela skvele zastrieľať aj Zuzka, takže to bola výborná tímová práca. Finále nám vyšlo perfektne.
Mali ste vôbec šancu osláviť aspoň čiastočne zisk dvoch medailí?
Po mixe som prišiel do izby, osprchoval sa a padol do postele. Marián Kovačócy mi priniesol tri sucháre, ktoré som zjedol, prehodil pár slov s najbližšími a bol som „mŕtvy“. Aj cez víkend som sa doma ešte liečil, takže oslavy ešte neprebehli. Určite však budú. Zaslúžim si ich ja, moji najbližší i kolegovia v práci. Dosiahol som predsa veľký úspech.
Väčšiu dôležitosť ste prikladali individuálnym pretekom. Aké boli?
Išli sme do neznáma, keďže to boli prvé Európske hry. V trape sa predstavilo dvadsaťosem najlepších európskych strelcov podľa rebríčka, takže konkurencia bola väčšia než na majstrovstvách Európy. Každý z nás mohol vyhrať i skončiť posledný. Tušili sme, že v Baku bude všetko okolo veľkolepé a po príchode bolo jasné, že máme dočinenia akoby s olympijskými hrami v malom. V pretekoch som chcel zo seba dostať maximum a dosiahnuť čo najlepší výsledok. V streľbe sa nedá dopredu povedať, že idete na medailu.
V ostatných rokoch sa vám veľmi darí. Čím to je?
Skúsenosťami. Vždy hovorím, že strelci dozrievajú časom a potvrdzuje sa to. Strieľam už 25 rokov a viem sa lepšie vyrovnať s tlakom. Ani s bohatými skúsenosťami a výbornou formou však nemôžete stále len víťaziť. To by sme museli byť roboti. Navyše, konkurencia v trape je z roka na rok väčšia. Za úspechy som veľmi vďačný otcovi, ktorý ma k streľbe priviedol a veľa naučil, i skvelej manželke a synovi – podporujú ma a zvládajú časté odlúčenie. Manželka sa o mňa stará aj teraz, keďže sa stále necítim najlepšie. V ústrety mi vychádza ministerstvo vnútra, môj zamestnávateľ, a najmä kolega Robo. Veľký podiel na úspechoch má aj realizačný tím na čele s Braňom Slamkom.
Kam zaradíte dve medaily z Baku?
Cením si medailu z každej súťaže. Žiadne preteky nie sú jednoduché, za každým úspechom je nejaký príbeh. Majú však pre mňa asi o kúsok vyššiu cenu ako kovy z majstrovstiev Európy.
Medaily ste už pozbierali na všetkých možných úrovniach. Chýba len jediná…
Presne tak. Na všetkých svetových podujatiach som už niečo dosiahol a získal nejaké placky. Teraz som pridal dve z Európskych hier. Pre každého športovca je vrcholom olympiáda a úspech z nej mi ešte chýba. Hoci umiestnenia z Londýna aj Pekingu sú veľmi dobré, medaila je medaila. Získať ju na olympiáde je extrémne ťažké. Dostanú sa tam len najlepší z najlepších. Nestačí len splniť limit, musíte niečo vyhrať. Tlak je neporovnateľný s inými podujatiami. Klobúk dole pred tými, ktorí to zvládajú. Urobím všetko pre to, aby som v Riu ukázal všetko, čo je vo mne.
Syn Christopher od vás očakáva na každom podujatí medailu. Bol tentoraz spokojný?
Veľmi sa tešil. Najmä zo šiltovky s logom. Po zisku striebra sa ma spýtal: „Ocinko, prečo si nebol prvý?“ (smiech) Som rád, že som mu mohol doma zavesiť na krk striebro i zlato.