Majstra Európy nevychováte na lúke, vraví Igor Kováč

, 19.02.2015 07:00
Igor Kováč
Igor Kováč. Autor:

Bol siedmy augustový deň roku 1997 a na majstrovstvách sveta v Aténach sa schyľovalo k jednému z najpamätnejších okamihov slovenskej atletiky.

Do blokov finálového behu na 110 metrov cez prekážky zakľakol aj vtedy 28-ročný Igor Kováč. Cítil životnú formu a tušenie ho nesklamalo. V cieli ho čakala bronzová radosť.

„Bol to najúspešnejší rok v mojej kariére. Skĺbili sa v ňom všetky dôležité faktory, ktoré potrebujete pre dosiahnutie úspechu,“ spomína si prvý slovenský atlét s medailou z majstrovsti­ev sveta.

S akými očakávaniami ste cestovali na aténsky šampionát?
S veľkými. Prichádzali však skôr od médií a fanúšikov. Otázkam o medaile som sa nevyhol. Základným cieľom bola miestenka vo finále. Potom už bolo možné všetko. Vedel som, že mám na veľký výsledok. Že som jedným z favoritov. Na júnovom mítingu Grand Prix v Štokholme som totiž zabehol čas 13,13 sekundy, ktorý je dodnes platným slovenským rekordom. Vďaka nemu som viedol svetové tabuľky. Pred majstrovstvami sveta ho prekonal až legendárny Američan Allen Johnson.

Pociťovali ste pred finále nervozitu?
Stres nebol nikdy mojím nepriateľom. Niektorí športovci majú pred veľkým dňom problémy so spánkom. Naopak, ja by som bol schopný zaspať aj na dôležité preteky (smiech).

K dobrej psychickej pohode vám vraj pomohli aj slová bývalého svetového rekordéra Rogera Kingdoma…
Poznali sme sa už dlhšie. Po ostravskej Zlatej tretre sme mali čas na debatu. V Aténach za mnou prišiel medzi rozbehmi. Počas rozcvičky pristúpil ku mne a povedal mi niečo v zmysle: Igor, zapni svoju myseľ. Si vo výbornej forme. Máš na to, aby si získal medailu.

Napriek historickému bronzu ste však po pretekoch neboli spokojný so svojím výkonom…
Ideálny beh neexistuje. Vždy sa nájdu nejaké chybičky. Tie som urobil v Aténach aj ja. Ak by som sa ich nedopustil, čas by bol ešte lepší. Umiestnenie však určite nie. Colin Jackson zabehol čas 13,05 a víťazný Allen Johnson sa dostal ako jediný spomedzi finalistov pod trinásť sekúnd. Stopky pri mojom výkone sa zastavili na hranici 13,18, čo bol kvalitný výkon. Už pred štartom bolo voľné len tretie miesto a to som uchmatol ja.

Boli Jackson s Johnsonom nedostihnuteľní?
Keby som sa mal posunúť ešte aj cez týchto dvoch borcov, ktorí patrili k svetovej extratriede, musel by som mať veľmi široké ramená. K veľkým výkonom mali predispozície. Vraví sa, že černosi sú živočíšnejší a rýchlejší, taktiež silnejší. Belosi sú zas technickejší. Aj o mne mnohí vraveli, že patrím k bežcom s najlepšou technikou. Len tá by však nestačila, na výborný čas potrebujete vždy aj rýchlosť. Napokon, stovku som v tom čase zabehol za 10,32 sekundy a bol som držiteľom slovenského rekordu. Historické maximum som vytvoril aj na dvestometrovej tra­ti.

Spomínate si ešte na všetkých finálových súperov?
Dvaja sú jasní – Allen Johnson a Colin Jackson, ktorí skončili predo mnou. Nasledovali Nemec Florian Schwarthoff, Američania Mark Crear s Terrym Reesem a Francúz Dan Philibert. Poliak Artur Kohutek na štart nenastúpil zo zdravotných dôvodov.

Prečo vám práve rok 1997 vyšiel najlepšie?
Bol som v ideálnom veku. Vraví sa, že prekážkar musí dozrieť. Musí získať cit pre disciplínu a vybehať sa. Dobré obdobie som prežíval už od roku 1993. Čas som po prvý raz stlačil pod 13,50 sekundy. Podstatné bolo, že dovtedy ma držalo aj zdravie. V sezóne 1997 sa všetky dôležité faktory spojili. Výsledkom nebol len úspech z MS. Mesiac pred šampionátom som vyhral aj míting Grand Prix v Štokholme, kde som zabehol dodnes platný slovenský rekord 13,13 sekundy. Navyše, v zime som skončil na halových MS na piatom mieste – opäť v slovenskom rekorde 7,56.

Z podujatia v Štokholme ste si vraj priniesli cennú pamiatku.
Áno, usporiadateľ sľúbil za prekonanie rekordu štadióna diamant v hodnote 10-tisíc dolárov. Predtým už bežali v Štokholme také prekážkarské esá, akými boli Colin Jackson, Allen Johnson či Anier García. Ja som ich prekonal. Aj vďaka tomu sa dostala moja fotografia na pamätnú tabuľu, ktorá sa nachádzala pred príchodom na štokholmský štadión.

Igor Kováč.
Igor Kováč.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: ŠTARTFOTO

Kde máte diamant odložený?
Stále je u rodičov, má veľkosť troch špendlíkových hlavičiek. Dnes má dolár nízku hodnotu, tak sa mi ani neoplatí speňažiť ho. Nemám ho ani kam nosiť. Predsa len, nie sú to hodinky.

Držiteľom slovenského rekordu ste už takmer osemnásť rokov. Potešilo by vás, keby vás niekto prekonal?
Samozrejme. Niekto sa teší, keď jeho rekord pretrvá čo najdlhšie. Ja vravím, že rekordy sú na to, aby sa prekonávali. To, že ma ešte nik neprekonal, svedčí o tom, že nemáme takých dobrých prekážkarov. Napriek tomu, že na Slovensku máme dobrý genofond. Naši prekážkari majú problém bežať pod štrnásť sekúnd. Ich maximá sa v súčasnosti pohybujú okolo 14,50 – 14,80 sekundy. Na podobnej úrovni som bol už v dorasteneckom veku. Zatiaľ tak prichádza na slová bývalého reprezentačného trénera Vladimíra Bezdíčka. Pred olympijskými hrami v Sydney 2000 mi vravel: Igor, ten rekord musíš prekonať. Ak nie ty, potom už nik.

Prečo sa k vaším výsledkom nevedia súčasní slovenskí prekážkari ani len priblížiť?
Treba povedať, že my sme mali lepšie podmienky na športovanie. Nemuseli sme sa o nič starať, všetko sme mali zabezpečené. Výborne fungovali strediská vrcholového športu. Chýbala nám len konkurencia a kvalitné preteky v zahraničí. Momentálne je Dukla jedným z posledných centier, kde vytvárame športovcom dobré podmienky. Môžu vycestovať do zahraničia, na kvalitné súťaže. Chýbajú však financie. Šport na Slovensku je momentálne veľmi podhodnotený.

Viete porovnať podmienky pre šport pred a po roku 1989?
V minulosti nám systém športu závidel celý svet. Možno až na východných Nemcov. Všetkému predchádzal dobrý výber. Najtalentovanejších sme vždy dokazali dostať do vrcholového športu. Dnes nám systém chýba – od výberu talentov až po prácu s nimi. Majstra Európy skrátka nevychováte len tak – na lúke. Talentované deti niekde sú, treba ich však objaviť. A najmä pracovať s nimi.

Prečo išla kvalita športu na Slovensku tak rapídne nadol?
Po zmene režimu chceli všetci všetko meniť. Lenže v športe to nebolo potrebné. Guľu predsa netreba robiť ešte guľatejšiu. Stačí ju len dobre vyleštiť, aby sa lepšie šmýkala. Veľa vecí sme zlikvidovali. Prešli si tým aj Česi, no vzápätí veľa dobrých vecí oživili. A vyhovárať sa na to, že veľa Slovákov zostalo v Česku, je viac ako dve desaťročia po revolúcii už neopodstatnené.

Kedy ste sa vyprofilovali na prekážkara?
Na základnej škole som začínal so skokom do výšky. Už vtedy som však mal aj solídnu techniku na prekážkach. Bol som však len samá kosť a koža. Sem-tam nejaký svalík. Chýbala mi preto rýchlosť. Získal som ju, až keď som dospel a olepil sa svalmi. Dôležitým okamihom bol prechod na športové gymnázium do Košíc. Tréner, ktorý ma tam dotiahol, ma poznal zo Spišskej Novej Vsi. Bol mojím učiteľom telesnej výchovy i trénerom atletiky. Pod jeho vedením som trénoval skok do výšky i prekážky. Jedného dňa som mu povedal, že nechcem viac robiť obe disciplíny. Dal mi teda na výber, ale aj poradil, aby som uprednostnil kariéru prekážkara.

Potom nasledoval váš presun do Prahy…
Našiel som tam lepšie zázemie, zdatnejšiu konkurenciu, ktorá vytlačí každého športovca ešte vyššie. Práve to mi v Košiciach chýbalo. Zdravá rivalita je vždy prospešná. Zdvíha výkonnosť skupiny i jednotlivcov. Jedným z mojich partnerov v tréningovej skupine bol aj legendárny oštepár Jan Železný. Mali sme rovnakého trénera i manažéra. Dodnes sme v kontakte. Viackrát do roka chodí rybárčiť na Liptovskú Maru. Zakaždým sa mi ozve, tak za ním prídem a popri rybárčení spomíname. Baví ma však aj poľovníctvo. Nazývam sa ozbrojeným turistom. Užívam si relax v prírode, nemusím mať plný mrazák mäsa.

Za akých okolností ste sa rozhodli pre ukončenie kariéry?
Po skvelom roku 1997 prišli veľké problémy s achilovkami. V roku 1998 som musel vynechať majstrovstvá Európy. V ďalšej sezóne som sa opäť dostal do pohody. Výsledkom bolo ôsme miesto na majstrovstvách sveta v Japonsku. V roku 2000 sa však objavili ďalšie problémy s achilovkami a tak som musel podstúpiť operáciu. Nepomohla. Po nej som sa už viac nedostal do topformy. Na svetovú špičku som už nemal.

Igor Kováč.
Igor Kováč.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: ŠTARTFOTO

Ako ste znášali toto obdobie po psychickej stránke?
Samotné rozhodnutie nie je náročné. Zmena životného štýlu je však zložitá. Zmení sa vám celý rytmus. Je veľký rozdiel byť vrcholovým športovcom a bežným človekom. Navyše, na Slovensku bol problém aj so zaradením sa. Stála predo mnou otázka, čo teraz. Trištvrte roka som bol nezamestnaný. Zrazu som sa cítil nepotrebný. Nastalo akési prázdno.

Čo nasledovalo potom?
Z Prahy som sa vrátil do Spišskej Novej Vsi, kde veľké možnosti na uplatnenie neboli. Zamestnal som sa ako vedúci predajne v popradskej pobočke Baumaxu. Na tejto pozícii som pracoval v rokoch 2003 až 2006. Potom prišla možnosť vrátiť sa do Dukly. Po porade s manželkou som ponuku prijal. Vrátil som sa tak opäť do prostredia, ktorému najlepšie rozumiem.

Čím sa živíte momentálne?
V Dukle plním úlohu staršieho trénera atletiky. Na starosti mám aj medzinárodný styk a vojenský šport. Robím nominácie, vypĺňam prihlášky. Mám aj tréningovú skupinu, ktorej sa venujem.

Máte trinásťročného syna. Zdedil po otcovi športový talent?
Tak, ako ja, aj syn je živé dieťa. Potrebuje sa vyblázniť, vyskákať, vybehať. Prešiel si už viacerými športmi. Hral tenis, popri atletike sa venuje aj futbalu. Veľmi dobre lyžuje i korčuľuje. Bol by som rád, keby z neho vyrástol atlét. Nechávam mu však priestor na to, aby si vybral sám.

Igor Kováč počas MS v Aténach.
Igor Kováč počas MS v Aténach.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: ŠTARTFOTO

Kto je Igor Kováč
Narodil sa 12. mája 1969 v Krompachoch. V roku 1997 na MS v Aténach vybojoval v behu na 110 m prekážok bronzovú medailu a stal sa prvým slovenským atletickým medailistom z majstrovstiev sveta. Jeho osobný a zároveň stále platný slovenský rekord z roku 1997 je 13,13 s. Je aj slovenským rekordérom na 100 m výkonom 10,32 sekundy. 

Kariéru oficiálne ukončil v roku 2002 pre pretrvávajúce problémy s achilovkami. Po jej skončení pracoval v Baumaxe, potom prijal ponuku z VŠC Dukla Banská Bystrica a vrátil sa k športu. Funkciu staršieho trénera vykonáva v Dukle dodnes.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Igor Kováč
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla melírované ruže

Perla melírované ruže

22,99
Sweet červené ruže a alstromérie

Sweet červené ruže a alstromérie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk