Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Loprais po havárii: V pekle som ešte nebol

Keď pred štvrťstoročím vyrazili z Versailleských brán pri Paríži dve posádky kamiónov LIAZ do najťažšej motoristickej súťaže planéty Rely Dakar, nikto netušil, že sa už onedlho zapíšu, spoločne s automobilkou Tatra, do kroniky podujatia zlatým písmom.

05.01.2015 09:00
Tatra - Dakar 1992 Foto:
Tatrovka Karla Lopraisa na nekonečnej pieskovej ceste.
debata

Obe značky boli nesporne oživením pretekov, veľkou neznámou, ale i najväčším prekvapením celého štartového poľa (v priebehu rokov 1987 – 1992 nikdy nechýbala aspoň jedna z nich a dva razy sa v tomto období obe dostali na stupne víťazov).

Bola to "neuveriteľná invázia z Československa“, ako vystúpenie posádok "z exotického štátu za železnou oponou“ komentovali svetové médiá. Písanie histórie súbojov nielen Čechoslovákov proti svetovým značkám, ale aj navzájom Tatry a LIAZ-u (hoci na výsosť férovo) malo aj svoju odvrátenú stránku – havárie a vážne zranenia.

Slávne skoky liaziek

K prvej vážnej havárii došlo v roku 1986. "V najťažšom stretnutí všetkých čias“ sa 10. januára prechádzalo aj obávanou púšťou Ténéré. Posádka Joklík, Tyl a Stöhr absolvovala medzi Bilmou a Agademom v Nigeri pamätný osemnásťmetrový skok z duny, po ktorom dvaja poslední menovaní museli odstúpiť pre podozrenie zlomeniny chrbtice.

História sa opakovala o rok neskôr, keď úspešné účinkovanie tria Brzobohatý, Krejsa a Vonšovský, dovtedy figurujúceho na 2. mieste, ukončil 8. január 1987. Medzi Arlitom a Stromom Thierryho Sabina (v mieste, kde je tvorca Dakaru pochovaný) – opäť v Nigeri – skočili v rýchlosti asi 110 km/h z vyše päťmetrovej duny takmer tridsať metrov do diaľky!

LIAZ sa po dopade na kolesá rozlomil, odišla prevodovka, motor sa vytrhol z rámu, rozpolila sa predná náprava.

„Všetci sme cítili, ako kamión letí,“ spomínal na dramatické okamihy Miroslav Krejsa. "V tom okamihu nám bolo jasné, že je koniec. Viem s istotou, že to niekto z chlapov aj skríkol. Nasledoval strašný náraz. Vysúkal som sa z vozidla. Bohuš Vonšovský a Pepík Brzobohatý zostali v ňom, pomáhal som im dostať sa von. Zdalo sa, že Pepík je na tom veľmi zle. Z úst mu tiekla krv a nemohol dobre dýchať. Myslel som si, že má polámané rebrá i prerazené pľúca. Odniesli si to však iba jeden stavec a nahryznutý jazyk. Bohuš vyzeral lepšie, hoci – ako sa ukázalo neskôr – mal zlomené tri stavce.“

Jawa pristála na jazdcovi

Pavel Ort z Jablonca nad Nisou bol prvým a súčasne posledným československým jazdcom, ktorý štartoval za riadidlami motocykla. So svojou Jawou sa v priebehu pretekov držal statočne (v prológu vybojoval 19. miesto a nebyť zbytočnej penalizácie, ktorá ho odsunula na 177. priečku, patrilo by mu po odstúpení nie 48., ale 23. miesto), ale jeho putovanie sa skončilo 7. januára 1988. Medzi Bordj Omar Drisom a Tamanrassetom v Alžírsku spadol a ako ukázal röntgen, zlomil si štyri rebrá.

„Asi v polovici trasy som načerpal benzín a tým vlastne zaťažil motocykel päťdesiatimi kilogramami,“ približoval smolné okamihy Pavel Ort. "Neuvedomil som si, že sa stroj v tekutom piesku bude správať inak. Pri pomalom prechádzaní plytkého potoka, širokého kamenitého koryta, som chcel pri výjazde zodvihnúť stroj na zadné koleso a pridal som plyn. Predným kolesom som narazil do protiľahlého brehu, preletel cez riadidlá a Jawa – v tej chvíli mala asi 180 kg – pristála na mne.“

Vyrazilo mu to dych, po chvíli sa však spamätal, našliapol motor a išiel ďalej. Došiel do cieľa špeciálky – a z nej bolo ešte 200 km do Tamanrassetu.

"To už bolo horšie, bolesť na ľavej strane hrudníka sa stupňovala. Doplahočil som sa do cieľa a vyhľadal lekára. Ten ma prehliadol. Povedal, že mám zlomené dve rebrá a dal mi nejaké lieky proti bolesti. Ráno som chcel pokračovať, ale zistil som, že motocykel nedokážem ani našliapnuť, nieto na ňom ísť. Nezostalo mi nič iné, než vzdať. Neskôr sa zistilo, že mám zlomené dokonca štyri rebrá,“ vravel muž, ktorý v roku 2011 odišiel do motocyklového neba.

Z kamióna bol mixér

Počnúc 8. januárom 2003 sa pre legendárneho československého pretekára Karla Lopraisa, šesťnásobného víťaza týchto pretekov medzi kamiónmi – rovnako ako pre navigátora Josefa Kalinu a mechanika Petra Hamerlu – začal písať "začiatok ich druhého života“.

V spomínaný deň totiž medzi Ghadamešom a Ghatom v Líbyi len o vlások unikli smrti. Čo sa v osudnej 7. etape stalo?

„Asi v 150-kilometrovej rýchlosti sme sa vzniesli cez dunu, ktorá končila päťmetrovým, takmer kolmým schodom. Karel sa ešte pokúsil trochu pribrzdiť, už sme však vedeli, že je zle. Ľavé predné koleso vrátane náboja, hnacieho hriadeľa aj otočného čapu sa odtrhlo, bola to rana ako z dela. Najväčší úder schytala Karlova chrbtica, keďže sa to odohralo pod ním,“ spomínal Josef Kalina.

To bol však iba začiatok havárie. Aj s odtrhnutým kolesom sa Tatra rútila ďalej, následne urobila kotrmelec pozdĺžne, cez kabínu. Ďalšie, ktoré nasledovali, už boli bokom.

"Koľko ich presne bolo, neviem, ale bolo ich dosť. Prvý kotrmelec bol skutočne strašidelný, najhorší zážitok z celého môjho pretekania. Mali sme pocit, že nás niekto vrazil do mixéra a pustil ho naplno… Skončili sme na kolesách a ostali stáť v protismere,“ doplnil Kalina. Karel Loprais po pretekoch vraj vyhlásil, že jazdiť Dakar je ako prepadnúť peklu. "Ja som zatiaľ v pekle nebol, tak neviem,“ bránil sa autorstvu citátu neskôr v rozhovore pre Pravdu.

Vari toto nebolo peklo?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Rely Dakar