Rodák z Podlužian pri Bánovciach nad Bebravou, ktorý od stredoškolských rokov žije v Prahe, Alexander Károlyi (61), je funkcionárska športová legenda. Aktuálne pôsobí aj na poste ombudsmana českého olympijského hnutia. V rozhovore pre Pravdu približuje prácu v tejto funkcii a hovorí aj o pôsobení na poste šéfa futbalovej disciplinárky.
Načo potrebuje olympijské hnutie ombudsmana?
K demokracii patrí aj ombudsman. Verejnosť ho pozná väčšinou v súvislosti s úradom verejného ochrancu práv, ktorý má chrániť ľudí, keď sú úrady a inštitúcie verejnej správy nečinné, alebo ich postup nezodpovedá princípom demokratického právneho štátu. Ombudsman Českého olympijského výboru dohliada najmä na dodržiavanie olympijských princípov, riešenie športových sporov, ochranu členských práv ČOV, rešpektovanie jeho stanov a ďalších predpisov.
Aké kroky môže podniknúť, ak narazí na porušovanie zásad a pravidiel?
V prípade porušení športových alebo právnych noriem či iných pochybení sa môže obrátiť na príslušné orgány ČOV či orgány jeho členov a požadovať nápravu.
Na Slovensku podobná funkcia nie je. Je bežná inde v zahraničí?
Nie je povinná, jej zriadenie odporučil kongres Medzinárodného olympijského výboru v Kodani ešte v roku 2009. Niekde majú svojho ombudsmana aj športové zväzy, inde len olympijský výbor, alebo túto funkciu v športe vôbec nezriadili.
Kto najmä vyhľadáva vašu pomoc?
Členovia Českého olympijského výboru, predstavitelia jednotlivých športových zväzov, asociácií alebo únií. Samozrejme, i fyzické osoby, hlavne športovci, tréneri a ďalší jednotlivci. Ide najmä o to, aby sa športovci, ich inštitúcie medzi sebou nehádali či dokonca nesúdili. Ich spory musí posúdiť niekto nestranný. To je ombudsman. Mám excelentný deväťčlenný poradný zbor, v ktorom sú špičkoví právnici, ale aj dvaja olympijskí víťazi – Věra Čáslavská a Martin Doktor.
Máte aj výkonnú právomoc?
Nie, ak príde k nejakému sporu, posúdim ho a dám k nemu stanovisko. Požiadam zainteresované strany, aby sa dohodli a ten, kto spravil chybu, aby sa postaral o nápravu.
Čo ak to nebude akceptovať?
Potom stažovateľovi odporučím, aby moje stanovisko využil, obrátil sa na civilný súd a domáhal sa pravdy. Vždy sa však usilujem vyhnúť súdnym sporom, vysvetľujem tomu, kto niečo porušil, že ako člen dobrovoľného spolku by mal rešpektovať dohodnuté pravidlá a princípy. Mám pocit, že sa to darí i preto, že moje skúsenosti z konfliktných situácií sú dostatočne bohaté.
Môžete uviesť príklad z praxe, ktorý ste v poslednom období riešili?
Funkciu ombudsmana vykonávam dva roky a moju pomoc vyhľadalo viac než tridsať športových subjektov. Žiadosti sú veľmi rozsiahle. Týkajú sa oblasti športovej legislatívy, nesúhlasu s rozhodnutím disciplinárnych, arbitrážnych a výkonných inštitúcií športových subjektov, ale aj posúdenia výsledkov športových volieb. Niekto má pocit nespravodlivosti, pretože nebol nominovaný do reprezentácie na OH, ďalší vyžaduje moje stanovisko ešte skôr, kým sa obráti na súd. Teraz riešim zaujímavý prípad špičkovej hádzanárky, ktorej klub nepredĺžil zmluvu len preto, že kandidovala v nedávnych komunálnych voľbách do miestneho zastupiteľstva za politický subjekt, ktorý klubovým šéfom nevyhovoval.
Aj pre širokú futbalovú verejnosť ste sa stali známy ako člen a dlhoročný šéf disciplinárnej komisie, najskôr federálnej, neskôr českej. Pôsobili ste v nej 31 rokov. Ako spomínate na toto obdobie?
Určite nie nostalgicky. Tridsať jeden rokov je mimoriadne dlhé obdobie. Na všetko, čo považujeme za úspešné, spomíname radi. To platí aj o mojom pôsobení v disciplinárke.
Často sa hovorí, že v minulosti bolo na ihriskách viac džentlmenstva. Potvrdzuje to aj vaša dlhoročná prax?
Dovolím si odpovedať otázkou. Myslíte si, že v súčasnosti je vo verejnom živote viac slušnosti a ohľaduplnosti ako v minulých rokoch? Agresivita a najmä vzdelaním nepodložená dravosť sa všeobecne stala kritériom úspechu vo všetkých oblastiach ľudského konania. Futbal, ako spoločenský fenomén, nemôže byť výnimkou. Priestor pre džentlmenské správanie sa aj preto veľmi zúžil. Usilujem sa to však posudzovať realisticky, nie moralisticky.
V disciplinárke ste končili pred piatimi rokmi. Riešili ste vtedy rovnaké či podobné priestupky ako na konci sedemdesiatych a na začiatku osemdesiatych rokov, keď ste v nej začínali?
V zásadných parametroch, to znamená previnenia hráčov, trénerov, funkcionárov či lekárov v zápasoch, sa priestupky fakticky nezmenili. Výrazne však pribudli previnenia, ktoré považujem za veľmi závažné, napríklad korupčné ovplyvňovanie výsledkov, násilnosti na štadiónoch, rasistické a vulgárne prejavy, hrubé urážky súperov alebo doping.
Uplynulo práve desať rokov od doteraz najväčšej korupčnej aféry v českom futbale a športe. Stáli ste na čele disciplinárky a úzko spolupracovali s políciou. Máte pocit, že sa vtedy vyriešila dôsledne, pomohla vyčistiť futbal?
Profesionálny futbal určite vyčistila. Som presvedčený, že na jeho úrovni sa nám ju prinajmenšom podarilo výrazne eliminovať. Vždy, keď vznikne podozrenie z korupcie, nastáva na jednej strane veľké očakávanie, že ju niekto podozrivému dokáže a potrestá ho a na druhej zostáva najťažšia úloha, musíte ju najskôr objektívne a jednoznačne právne dokázať. Historicky sa môžeme opakovane presvedčiť, že je ďaleko jednoduchšie niečo bez osobnej zodpovednosti obecne tvrdiť a zložitejšie čokoľvek zodpovedne vyriešiť a rozhodnúť. Osobne som pri riešení korupčnej aféry v roku 2004 strávil viac než tisíc hodín. Žiaľ, korupciu z ľudského života nie je možné úplne vylúčiť, pretože je stará ako ľudstvo samo.
Objavujú sa stále iné kauzy a podozrenia… Ako vnímate aktuálny stav?
Ani vo futbale nie je možné korupciu absolútne eliminovať. Korupčné prostredie je veľmi vynaliezavé, konkrétne futbal i celý šport sa o tom presviedča napríklad pri internetovom tipovaní výsledkov. Musí na to reagovať príslušná legislatíva.
V súvislosti s vašou prácou v disciplinárnej komisii sa objavil zaujímavý štatistický údaj – vraj ste sa podieľali na riešení asi 20-tisíc prípadov. Sedí to?
Takto to spočítali športoví novinári. Na základe mojej vlastnej analýzy sa mi zdá tento údaj reálny.
Spomeniete si na nejaký kuriózny prípad ešte z obdobia federálnych čias?
Slávny útočník Dragiša Binič, mimochodom veľký búrlivák, ktorý vyhral Ligu majstrov s CZ Belehrad, hral v deväťdesiatych rokoch za Slaviu Praha, aj so slovenskými hráčmi Rusnákom, Praženicom či Juraškom. Keď sme riešili jeho vylúčenie v zápase s Ostravou v marci 1992, ktorý rozhodoval Bratislavčan Jozef Marko, položili sme mu otázku, či už niekedy dostal červenú kartu a aký trest nasledoval. Pohotovo odpovedal, že to bolo ešte vo vtedajšej Juhoslávii a že dostal osem zápasov nepodmienečne. Ale vraj len preto, že v disciplinárke sedela väčšina Chorvátov a on je Srb. Ubezpečil som ho, že v našej disciplinárke mu takáto národnostná konštelácia v žiadnom prípade nehrozí…
Patrili ste dlho k najvplyvnejším ľuďom československého a potom českého futbalu. Nechýba vám práca v ňom? Prečo ste vlastne po vyše tridsiatich rokoch v disciplinárke skončili?
V lete 2009 som sa rozhodol spoločne so všetkými kolegami našu prácu v disciplinárnej komisii ukončiť a nekandidovať už na žiadne funkcie vo vtedajšom ČMFS. Takto presne znela i naša písomná abdikácia. Nemal som už vo futbale ďalšiu motiváciu. Práca v ňom mi nechýba, presnejšie nechýba mi funkcia, už nie je neoddeliteľnou súčasťou môjho každodenného života. Svoj mimopracovný čas teraz rozdeľujem ako ombudsman na všetky športové odvetvia. Futbal, domáci i medzinárodný, však stále detailne sledujem, som s ním v úzkom kontakte.
Ste Slovák, ktorý spravil zaujímavú kariéru v Prahe. Ako sa pozeráte na často diskutovanú otázku spoločnej futbalovej súťaže?
Som prekvapený, že je opakovane nastolovaná. Bol by som rád, keby podobná súťaž mohla existovať, ale v praxi je ťažko realizovateľná. Popri rôznych technických a ekonomických problémoch je pre mňa rozhodujúca otázka diváckej atraktívnosti takejto súťaže.
Myslíte si, že tá chýba?
Kedysi sa kádre mužstiev dlho nemenili, fanúšikovia poznali dobre nielen svojich hráčov, ale aj súperových. Vážim si priaznivcov na oboch stranách, ale koľko fanúšikov Trenčína či Žiliny pozná hráčov Mladej Boleslavi či Českých Budějovíc a tiež naopak? Nedávno hral Slovan so Spartou v Európskej lige a bratislavský tím mal ešte šancu zamiešať poradím v skupine. Na jeho lavičke mal premiéru slovenský rodák, vynikajúci hráč i tréner Sparty Jozef Chovanec, pražský tím potreboval na Pasienkoch bodovať. Aký lepší náboj môže mať zápas, v ktorom sa stretli dvaja najväčší rivali v bývalej spoločnej súťaži? A predsa bolo hľadisko poloprázdne… Podľa mňa je spoločná liga už len ničím nepodložená nostalgia.
Narodili ste sa v Podlužanoch, ale v Prahe žijete bezmála polstoročie. Udržiavate ešte nejaké rodinné či iné kontakty na Slovensku?
Na Slovensku žijú moje dve sestry i so svojimi rodinami a ďalší príbuzní. Rodinné kontakty, samozrejme, udržiavam, so Slovenskom som v kontakte aj z titulu činnosti mojej poradenskej spoločnosti. S rodnými Podlužanmi mám rovnako aktívny vzťah, vážim si, že v roku 2010 mi obec udelila čestné občianstvo.
Alexander Károlyi
Narodil sa 27. septembra 1953 v Podlužanoch, vyštudoval právnickú fakultu Univerzity Karlovy v Prahe, kde sa natrvalo usadil a stal sa úspešným podnikateľom, právnikom a športovým funkcionárom. Momentálne zastáva post ombudsmana Českého olympijského výboru, v ktorom osem rokov pracoval aj ako člen výkonného výboru a šéf jeho legislatívnej komisie. Je podpredsedom Rady expertov antidopingového výboru ČR a člen rozkladových komisií úradu vlády i ministerstva školstva ČR. Vyše tridsať rokov pôsobil v disciplinárnej komisii československého a neskôr českého futbalového zväzu najskôr ako člen a potom ako jej predseda (21 rokov). Je majiteľom poradenskej firmy Pragocon.