Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Demján o výstupe na Everest: Považujem za zázrak, že som prežil

Tridsaťjeden rokov po legendárnej dvojici Edmund Hillary a Tenzing Norgay stáli na vrchole najvyššej hory planéty prví československí horolezci, obaja Slováci.

15.10.2014 11:00
Zoltán Demján Foto:
Zoltán Demján
debata

Jozef Psotka a Zoltán Demján si 15. októbra 1984 vychutnali pohľad z Mount Everestu (8848 m). Historickú udalosť skalila tragédia. Starší z dvojice, Psotka, zahynul pri zostupe. V stredu o 15.15 uplynie od legendárneho výstupu presne tridsať rokov. Zoltán Demján (59) nepokladá svoj výkon za vrchol horolezeckej kariéry.

Oslávite v stredu jubileum? Ako si ho pripomeniete?
Nie som príliš na oslavy, ale na výstup si spomeniem. Jednu spomienku sme už zorganizovali uplynulý víkend vo Vysokých Tatrách, stretol som sa s ďalšími účastníkmi výpravy, zaspomínali si a položili sme na symbolickom cintoríne pri pietnej tabuľke s menom Jozefa Psotku kosodrevinový veniec. Na jeho pamiatku sa organizujú preteky – pôvodne sa volali Psotkov memoriál, ale po roku 1988, keď zahynuli ďalší štyria naši kamaráti na Evereste, sme ich premenovali na Memoriál obetí Everestu.

Vy ste výstup považovali po návrate za neúspešný. Vnímate to rovnako aj po tridsiatich rokoch?
Výstup mal dve tváre. Jedna bola príjemná, slzy v očiach na vrchole, obrovská radosť, že sme to dokázali. Druhá bola tienistá. Nevravel som, že expedícia bola neúspešná. Ale pre mňa osobne bol tento výstup spojený so stratou priateľa a preto ho v mojom rebríčku nemôžem považovať za úspech. Do hôr sa chodí žiť a nie umierať.

Myslíte si s odstupom času, že sa tragédii dalo vyhnúť? Kde sa stala chyba?
Pozrite, to všetko sú už len špekulácie, tie ex post asi nikomu neposlúžia. Možno len horolezcom, ktorí sa môžu aj z našich skúseností poučiť. Nemohli sme predpokladať, aký bude vývoj počasia, nijaké predpovede vtedy neexistovali, hovoríme o udalosti, ktorá sa stala pred tridsiatimi rokmi… Vtedy sme čakali mesiac, kým prišiel rukou písaný list. Teraz má každý v základnom tábore internet, opiera sa o aktuálne informácie. Vyrazili sme hore v krásnom počasí, ale zostupovali sme v neľudských podmienkach, absolútne dehydrovaní. To sa nedalo predvídať. Ale existuje zopár vecí, ktoré by som urobil dnes inak.

Čo napríklad?
Zobral by som si viac náhradných batérií do našich čelových lámp, lebo fungovala nakoniec len moja. Juzekovi lampa nesvietila, ani Šerpovi Ang Ritovi, čo bol v podmienkach, ktoré vládli, veľký hendikep. Potrebovali sme aj ďalšie batérie do vysielačky, lebo prestala fungovať, zamrzla. Vtedy bola technika na inej úrovni, skúseností sme mali minimálne. Ťažko sa porovnáva so súčasnosťou. Vystúpili sme na Everest bez kyslíka a boli sme v prvej dvadsiatke ľudí, ktorým sa to podarilo. Nebolo z čoho vychádzať, odkiaľ čerpať.

Čo vám prvé napadne, keď vám ktosi pripomenie túto udalosť?
Vždy záleží na tom, s kým hovoríte. Ak sa začnem baviť s novinárom, vždy sa debata zvrtne na tragédiu. Všetkých zaujímala Psotkova smrť. To je smutné. Často prednášam o Evereste, o výstupe, o podmienkach, ktoré tam vládnu. Ľudia chcú počuť veľa vecí, to, ako človek funguje v takých výškach, čo si môže z týchto skúseností vziať pre bežný život. O tom často diskutujeme.

Vlani ste sa chystali do Himaláji. Boli ste aj pod Everestom?
Bol som v Himalájach, ale nie pod Everestom.

Vy sa netajíte skôr vlažným vzťahom k nemu…
Everest za to nemôže. Mám pred ním obrovský rešpekt. Som strašne rád, že som to pred tridsiatimi rokmi prežil, považujem to za malý zázrak. Pri zostupe som bol takisto na pokraji fyzických i psychických síl. Keď človek zažije negatívne emócie, logicky nevyhľadáva opäť niečo podobné. Iná vec je, že Everest sa stal magnetom pre horolezcov, turistov, klientov, ktorí tam prídu s horskými vodcami. Je to oblasť prepchatá ľuďmi, čo negatívne ovplyvnilo aj život domorodých ľudí. Napríklad to rozvrstvilo miestne obyvateľstvo, niektorí sa stali bohatými, ale iní sú o to chudobnejší, objavujú sa priepastné rozdiely, ktoré tam nepoznali. Atmosféra, energia okolo Everestu nie je dva razy pozitívna. V Himalájach sú mnohé miesta, ktoré sú čisté, krásne, tie s radosťou vyhľadávam.

Radíte zo športového hľadiska stále vyššie váš výstup na Dhaulágirí o štyri roky neskôr?
Je to tak, ale nemám pocit, že je to len moje subjektívne hodnotenie. Je to asi objektívna realita. Výstup na Everest horko-ťažko zaregistrovali v zahraničí, čo bola aj naša chyba, lebo sme od začiatku nehovorili jednoznačne o prvovýstupe, ale o nejakej poľskej ceste, po ktorej sme však neliezli. Výstup na Dhaulágirí dodnes rezonuje, je považovaný za jeden z najťažších v Himalájach, aj odbornou horolezeckou verejnosťou je vysoko hodnotený.

Skončili ste s horolezectvom na vrchole síl. Neoľutovali ste to neskôr?
Vôbec nie. Myslím si, že je pozitívnou vlastnosťou, keď dokáže človek v najlepšom skončiť. Keď neodchádza nemohúci a zosmiešňujúci sám seba. Je jedno, či je to v športe alebo v inej oblasti. Poznáme to aj na Slovensku. Sú športovci, čo sa nedokázali včas rozlúčiť, nenašli po športe nič iné, stále sa usilujú žiť z minulosti a pôsobí to trochu komicky.

Pracovali ste veľa rokov na špičkových manažérskych postoch v popredných firmách. Vediete stále kurzy pre špičkových manažérov?
Áno, robím tiež individuálne konzultácie a koučovanie, bavíme sa napríklad o tom ako efektívne viesť ľudí. Je to pre mňa nesmierne motivujúca činnosť, ak vidím, ako sa postupne mení firemná kultúra. Som len kvapka v mori, ale keď padne na správne miesto a podarí sa mi pomôcť aspoň niekoľkým ľuďom, aby mali lepší život, je to perfektný pocit.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Zoltán Demján