Má pružný členok, nezbedný úsmev a miluje prekážky. Prehnanú energiu si v detstve vybíjala na žinenke, vo vode i v konskom sedle. Nad všetkým napokon zvíťazila atletická dráha. S tretrami na nohách beží s vetrom opreteky a pritom ladným spôsobom prekonáva jednu prekážku za druhou.
„Už na základnej škole som behávala a vyhrávala súťaže. K atletike ma priviedla diskárka Ivona Tomanová. Zo začiatku som skúšala šprinty. Raz som na tréningu vyhlásila, že si chcem pridať aj prekážky. Lákali ma odmalička. Keď som chodievala za babkou na futbalový Spartak, kde pracuje ako hospodárka, vždy som ich vzala futbalistom a skákala cez ne,“ spomína 16-ročná atlétka Michaela Pešková. V súčasnosti sa špecializuje na 400 m prekážok.
V byte chová psa i jašterice
V rodine bol šport témou číslo jeden. Otec sa v mladosti naháňal za futbalovou loptou, mama skúšala hádzanú. Najväčšiu inšpiráciu videla u babky, ktorá dlhé roky hrala futbal za Skoplast Trnava, je viacnásobnou reprezentantkou Československa i Slovenska. „Najprv som túžila hrať futbal ako ona. Vždy ma viedla k športu a podporuje ma doteraz,“ priznáva rodáčka z Trnavy.
„Bolo to poriadne živé dieťa – taký chlapčisko. Postavili sme ju na ľad a korčuľovala. Vysadla na koňa a jazdila. S ničím nemala ťažkosti. Prihlásili sme ju na gymnastiku i plávanie, nech si vybije energiu, lebo doma sa to s ňou niekedy nedalo vydržať,“ vtipne prezrádza jej otec. Jej ďalšou vášňou sú zvieratá. „V byte máme štvornohého miláčika a jašterice. V detstve chcela byť zverolekárka,“ dodáva mama.
Zlomový moment v nádejnej kariére prišiel v októbri 2012. Dostala sa do bežeckej skupiny trénera Eduarda Čordáša. „Talent sa odkrýva očami a objektívnymi kritériami, akými sú testy. Zrak môže niekedy klamať, ale v jej prípade ma nesklamal. Do vienka dostala, čo iným chýba. Má prirodzený pohyb, výborné odrazové schopnosti i pružný členok, ktorý je pre šprintéra a najmä prekážkara kľúčový. Vyčnieva aj v tempovej vytrvalosti. Navyše je súťaživým typom – motivujú ju preteky, vie sa na nich vybičovať k ešte lepším časom,“ hovorí skúsený 75-ročný atletický znalec.
Počas posledných dvoch rokov zaznamenala výrazný výkonnostný progres. Na 400 m prekážok utvorila osem slovenských dorasteneckých rekordov. Vlani štyri (1:01,58, 1:01,05, 1:00,78, 1:00,68), v tomto roku takisto štyri (1:00,24, 59,44, 58,70, 58,26).
„Pred dvoma rokmi bola priemerná pretekárka. Svojimi výkonmi sa prepracovala do iného športového sveta. Urobila výrazný mentálny pokrok. Keď pochopí, že na ďalšie zlepšovanie je potrebná ešte tvrdšia a zložitejšia príprava, perspektívu má obrovskú. V jej veku som taký talent ešte neviedol. Dokonca trénuje s chlapcami, keďže dievčatá v rovnakej kategórii jej vôbec nestačia,“ dodáva.
Svoju univerzálnosť potvrdzuje aj v iných disciplínach. „Skok do výšky i diaľky má na úrovni atlétok, ktoré sa špecializujú na tieto disciplíny. Minulý rok získala na majstrovstvách Slovenska juniorov v sedemboji druhé miesto – a to bez výraznejšej prípravy,“ chváli ju tréner.
S úspechmi prišla závisť i zvýšený záujem
Výnimočná pretekárka si vybrala na prienik medzi športové hviezdy azda najťažšiu bežeckú disciplínu. „Prvých dvesto metrov som uvoľnená a užívam si ich. Druhá dvestovka je už trápenie a bolesť. V závere prekonávam samu seba. Za ten pocit v cieli to stojí, najmä pri zisku cenného kovu,“ prezrádza.
Akoby jej náročných štyristo metrov nestačilo. Pridala si k nim aj prekážky. „Pri hladkej štyristovke mám veľa času na premýšľanie a je to nuda. Pri prekážkach sa náročnosť stupňuje a trať mi rýchlejšie plynie. Na zakopnutie radšej nemyslím. Rada prekonávam prekážky na trati i v živote. Mám rada výzvy.“
Doteraz najväčšiu zažila nedávno na olympijských hrách mládeže v čínskom Nankingu. Pri jej finálovom behu sa v hľadisku tiesnilo tridsaťtisíc divákov. „Keď som zbadala plný štadión a slovenskú výpravu, neskutočne ma to povzbudilo,“ spomína.
V jej doterajšom životnom behu – za 58,26 s – preskakovala poslednú prekážku na prvom mieste. V náročnom finiši ju predstihla Juhoafričanka Gezelle Magermanová, a tak skončila na striebornom stupienku. Keď si scenár pretekov prehráva v hlave aj po niekoľkých týždňoch, neubráni sa slzám. „Je mi ľúto, že mi zlato ušlo len o pár stotín. Stále to beriem emotívne. Zo striebra sa nesmierne teším,“ hovorí študentka Športového gymnázia Jozefa Herdu v Trnave.
Za jej úspechom stojí rodinné zázemie, kamaráti a najmä tréner. „Zo začiatku boli v našej spolupráci menšie rezervy. Postupne sme si na seba zvykli a pomohol mi v športe i živote. V súčasnosti je mi viac ako tréner,“ priznáva. Po úspechoch cíti aj zvýšený záujem svojho okolia „Väčšina ľudí sa teší spolu so mnou, ale stretla som sa aj so závisťou. Viac sa o mňa zaujímajú aj chlapci. Ja sa skôr sústreďujem na školu a šport.“
Pri športovom vzore sa rozplakala
Náročný program tréningov, súťaží a školských povinností zatiaľ zvláda. „Večer som už dosť unavená. Väčšinou si teda privstanem ráno a učím sa vtedy. Najradšej mám telesnú výchovu a biológiu, už menej fyziku a geografiu. Keď však niekam cestujem, pozriem si mapu,“ dodala s úsmevom. Okrem Číny navštívila Španielsko, Azerbajdžan i Holandsko, kde vlani vybojovala striebornú medailu na Európskom olympijskom festivale mládeže.
Ako najradšej relaxuje?
„Ak mám čas, rada si zajazdím na koňoch. Zbožňujem masáže a vírivku. Rada spím a pochutím si na bryndzových haluškách. Doma ma zamestnáva aj päťročný braček, s ktorým sa viac bijem ako hrám,“ hovorí.
Zraky trénera i bežkyne sa upierajú do budúcnosti. „Netipujem, kam to až môže dotiahnuť. Vždy ostávam radšej pri zemi, čo vyžadujem aj od Mišky. Veľa závisí od zdravia. Volím metódu postupných krokov. V nasledujúcej sezóne sa sústredíme na majstrovstvá Európy juniorov vo Švédsku,“ tvrdí Čordáš. Svoju zverenku vidí aj v iných súvislostiach. „Je to kolektívny typ, optimistický, usmievavý a vždy je ju všade počuť – je taká šibalka.“
„Verím si a chcem byť najlepšia. Nechcem o tom hovoriť, ale ukázať to na dráhe. Budúci rok túžim vo Švédsku zabojovať o ďalšiu medailu. V mysli mám už aj olympiádu. Uvidím, či sa mi podarí kvalifikovať do Ria alebo až o štyri roky neskôr do Tokia,“ vraví Pešková.
Jej najväčším športovým vzorom je česká atlétka Zuzana Hejnová. „Keď som ju v televízii videla dobiehať na minuloročnom svetovom šampionáte v Moskve, rozplakala som sa. Bol to skvelý zážitok. Sledujem jej kariéru. Na ostravskej Zlatej tretre som ju videla naživo, ale hanbila som sa jej prihovoriť. Raz by som sa jej chcela vyrovnať,“ vyslovila želanie talentovaná atlétka.
Vo štvrtok 2. októbra predstavíme Jakuba Hromadu, nádejného futbalistu.