Životný úspech dosiahol na päťdesiatkilometrovej trati v osobnom rekorde 3:36:21. „Výkon si možno ešte neuvedomujem. Medailu už nosím v hlave, hoci na krku mi ešte chýba,“ povedal slovenský atlét krátko po veľkom triumfe.
Aké pocity momentálne prežívate?
Stále som v jednom kolobehu. Po nádhernom kvetinovom ceremoniáli prebehla tlačová konferencia a teraz cestujem do hotela. Popri trati bolo množstvo Slovákov, ktorí si to po pretekoch namierili do cieľového priestoru. Spontánna atmosféra mi vyrážala dych. Prežívam úžasné pocity, ktoré sa mi vrývajú do pamäte a budú motiváciou do ďalšej práce.
Uvedomujete si už, čo ste dokázali?
Výkon si možno ešte neuvedomujem. Medailu už nosím v hlave, hoci na krku mi ešte chýba.
Čo prvé vám napadlo po prejdení cieľom?
Myslel som na svoju skvelú rodinu, ktorá stojí vždy pri mne. Ďakoval som pánu Bohu zato, že všetko ide podľa predstáv.
Komu venujete víťazstvo?
Predovšetkým rodine. Keby pri mne nebola, nedosiahnem takýto úspech. Myslím aj na nebohého strýka. Minulý rok, keď som šliapal na majstrovstvách sveta v Moskve, ťažko ochorel. Teraz mu už medailu môžem poslať len do neba. Patrí určite aj jemu.
Akú taktiku ste zvolili pred štartom?
Vedel som, že mám na medailu. Keď som sa chcel o ňu pobiť, musel som byť čo najviac vpredu. Keď sa začne rýchlo, musím ísť rýchlo. Pri prvých medzičasoch som sa začal koncentrovať na seba, na svoj rytmus, šiel som svoje tempo. Okolo pätnásteho kilometra začalo pršať. Bolo to nepríjemné a nebezpečné na zranenie.
Čo bolo rozhodujúce?
Ako si kto rozložil sily. Rusi – Noskov a Ryžov – začali ihneď zostra a asi im to ublížilo. Nástupov bolo mnoho a viacerí skúsení pretekári to nezvládli. Zdalo sa mi, ako keby nešli na seba a boli ako malí chlapci…
Neuvažovali ste, že pôjdete s Rusmi do úniku?
Pri tempe, ktoré udávali, som na to ani nepomyslel. Keď som zbadal prvé medzičasy, musel som sa sám brzdiť. Také rýchle prvé kolo si história päťdesiatky nepamätá. Väčšinou sa v úvode chodí voľnejšie, ale teraz to neplatilo. Už na šiestom kilometri som šiel na hranici „osobáku“. Začal som si kontrolovať tep a vedel som, že môžem pokojne pokračovať v tempe.
Zažili ste na trati krízu?
Krízu som nemal a všetko prebehlo bez väčších ťažkostí. Až v poslednom kole som cítil, že mi tvrdnú svaly. Dával som si však pozor, aby sa mi nič nestalo.
Kedy ste začali veriť, že medaila vám už neunikne?
Najväčšiu eufóriu som zažil na štyridsiatom šiestom kilometri, keď som sa prehnal okolo Ryžova. Vtedy som sa doslova usmieval a veril som, že medailu získam. Aj keby som vtedy chytil nejakú krízu, vedel som, že sa dotackám do cieľa.
Časom 3:36:21 ste výrazne prekonali svoje predchádzajúce osobné maximum 3:39:46. Dalo sa ísť ešte rýchlejšie?
Pred záverečným kolom som rozmýšľal, že by to mohlo byť pod 3:36:00, ale potom som sa upokojil a sústredil, aby som si prišiel po striebro. Šiel som na maximum svojich možností. Keby som niektorý úsek šliapal rýchlejšie, mohlo sa mi to vypomstiť.
Čím si vysvetľujete priepastné časové rozdiely medzi najlepšími?
Tempo bolo šialené. Každý postupne začal spomaľovať, okrem mňa a Diniza. Napríklad šiesteho Ukrajinca Glavana som v jednom okamihu zazrel, ako ho zamotalo a takmer odpadol.
Čo hovoríte na výkon zlatého Francúza Diniza (3:32:33), za ktorým ste zaostali o 3:45 min.?
Je neuveriteľné, čo dokázal. Posunul svetový rekord o takmer dve minúty a je to čas z ríše snov. To nečakal nikto. Žiadny biomechanik by nevypočítal, že môže ísť tak rýchlo. Je to čas, ktorý môže byť navždy zapísaný ako najrýchlejší.