Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Na Dakare som sa pozeral do hlavne samopalu

V roku 1998 zažil v Afrike prepad ako v kriminálnom filme. O trinásť rokov neskôr, už na juhoamerickom kontinente, prežil ťažkú nehodu so zranením chrbtice a dodnes má vážne následky.

22.01.2014 12:00
Jaroslav Lamač Foto:
Jaroslav Lamač leží vedľa tatrovky pár minút po havárii na rely v roku 2011 v Južnej Amerike, v ktorej utrpel vážne zranenie s trvalými následkami.
debata

Jaroslav Lamač (52) absolvoval osem ročníkov Rely Dakar – päťkrát s kamiónom LIAZ, dvakrát s Tatrou a raz s osobným autom Land Rover.

Kedy ste nastúpili na svoj prvý Dakar?
Pracoval som v LIAZ-e na oddelení vývoja motorov a prvý Dakar som mal ísť už v roku 1989. Pár dní pred štartom však táto možnosť padla. O rok neskôr som sa už na Dakare zúčastnil. Už v roku 1988 som si jazdu kamiónom v púšti vyskúšal na Rely faraónov v Egypte.

Ako sa zmenil Dakar za takmer štvrťstoročie?
Prešiel vývojom – smerom k zdokonaleniu. Ale aj k potlačeniu niektorých kladných hodnôt, ktorými disponoval. Na prelome 80. a 90. rokov si pretekári dosť pomáhali. Teraz sú to pomerne agresívne a našponované preteky, kde rozhodujú minúty. Honba za výsledkom je silná, vzájomná pomoc sa takmer vytratila. V mojich začiatkoch neboli povolené satelitné prístroje. Dnes sú povinnou výbavou, ktorú organizátor zapožičiava. Potvrdzujú prejazdy kontrolnými bodmi a dávajú navigátorom spätnú väzbu, že sú na správnej trase. Vďaka technike, ale aj terénu v Južnej Amerike, kde sa jazdí často po cestách, sa náročnosť navigácie znížila. Kedysi stravovanie celého konvoja záviselo od dvoch kamiónov so štyrmi druhmi konzerv. Ak jeden z nich do cieľa nedošiel, jedlo jednoducho nebolo. Teraz je servis luxusný, účastníci si niekdajšie galeje nevedia predstaviť.

V roku 1991 ste mali na dosah medailové umiestnenie, na liazke vás však zradila prevodovka a následne turbodúchadlo…
Úlohu favorita sme potvrdili už výhrou v prológu a nebyť technických problémov, ktoré nás odsunuli zo 4. až na 58. miesto, verím, že by sme zabojovali o stupne víťazov. Nakoniec sme obsadili 17. miesto. Pekné spomienky mám i na môj prvý juhoamerický Dakar v roku 2009, hoci sme s liazkou museli odstúpiť tri dni pred koncom zo skvelého siedmeho miesta.

Vaším najväčším úspechom je tretia priečka z roku 1998. Vybojovali ste ju napriek šokujúcemu incidentu…
V maratónskej etape medzi El Mreiti a Taoudenni v Mali, asi 10 km pred cieľom o deviatej večer 10. januára 1998, sme pri prejazde na náhornú plošinu najskôr uvideli záblesky svetiel, ktorým sme nevenovali pozornosť. Mysleli sme si, že to sú vyradení pretekári s baterkami, ktorí čakajú na pomoc. Pri dojazde na hranu stúpania sme počuli zvuky podobné padaniu krúpov. Až potom nám došlo, že na nás strieľajú.

Neskôr ste sa o tejto situácii vyjadrili – nepochyboval som, že na Dakare zomriem…
Mysleli sme si, že ide o vojakov malijskej armády, ktorí mali konvoj ochraňovať, vzápätí sme však pochopili, že sú to lupiči. Boli sme šiesti a bolo nám jasné, že budeme bojovať o holé prežitie. Útočníci mali samopaly, podľa tvaru značky kalašnikov, ich vodca na chrbte bazuku, protipancierovu päsť. Prišli na miesto s dvoma terénnymi autami, boli ôsmi, možno desiati.

Čo sa dialo potom?
Keďže som nepochyboval, že nás zastrelia, chytil som vodcu skupiny pod krk a hodinu a pol som ho držal ako štít. Hovoril som si, že keď už mám zomrieť, tak nech vypustí dušu aj jeden z nich. Zostali sme s nimi dve hodiny, celý čas sa pokúšali zastaviť ďalšie posádky, ktoré prechádzali okolo. Stále nebolo jednoznačné, o čo im ide, čo od nás chcú. Strieľali zvláštnym spôsobom. Dvaja strelci sa postavili proti sebe a pálili na kamión prechádzajúci medzi nimi. Prestrelili nám dve pneumatiky a jeden ráfik. Ráfik bol z päť milimetrov silnej ocele a guľka ho dokázala prestreliť!

Banditi zastavili dva továrenské kamióny, ukradli však iba jeden. Prečo?
Keď rozstrieľali na našej Tatre predné pneumatiky, vzduch unikol aj zo zadných – vďaka centrálnemu dofukovaniu kolies. Vyjavení lupiči nechápali, ako môžeme jazdiť na bezdušových gumách. A keďže ich nevedeli opraviť, všetko cenné naložili na druhú tatrovku a stratili sa v púšti.

Čo vám bežalo hlavou, keď na vás mierili samopalom?
Tie pocity už trochu zavial prach času, spomínam si však, že sa mi v okamihu prehral rýchly sled kľúčových životných okamihov. Každopádne, prepadnutie vo mne zanechalo stopu. Kládol som si otázku, čo by som na Dakare mohol vlastne ešte zažiť? Tretie miesto, ktoré sme vybojovali, som aj v súvislosti s incidentom považoval za obrovský úspech.

zväčšiť Jaroslav Lamač (vpravo) ukazuje prestrelenú... Foto: ARCHÍV JAROSLAVA LAMAČA
Jaroslav Lamač Jaroslav Lamač (vpravo) ukazuje prestrelenú pneumatiku kalašnikovom po útoku púštnych lupičov 9. januára 1998.

Vy ste však zažili na Dakare aj ťažké havárie…
Najskôr sme v roku 1995 hneď v prvej etape LIAZ prevrátili nabok. V súťaži sme však pokračovali. Druhá, ktorá sa stala 3. januára 2011, bola horšia. V tretej etape medzi argentínskymi mestami San Miguel de Tucumán a San Salvador de Jujuy sme sa s deväťtonovým kolosom v 150-kilometrovej rýchlosti rútili po rovnej šotolinovej ceste. Vodičovi som hlásil, že v itinerári sú vyznačené veľké diery, nech dáva pozor. Na 85. kilometri sme v maximálnej rýchlosti narazili na jednu z nich a vzápätí vleteli do ďalšej. Náraz vykopol Tatru tri metre do vzduchu. Pocítil som veľké rupnutie. Vnímal som ticho a vzdialené pískanie. Mozog vypol. Nohy mi brneli od bedier dole, vedel som, že je zle. Hlavou mi prebehlo, že som zmrzačený.

Ako ste sa dostali do nemocnice?
Z úpätia pohoria Ánd ma letecky previezli do mesta Salta na severe Argentíny, v blízkosti bolívijských hraníc. Tam mi lekári oznámili, že mám rozdrvený dvanásty hrudný a prasknutý prvý bedrový stavec a operácia je nevyhnutná. Prevoz neprichádzal do úvahy, pretože aj najmenší manéver s nemocničným vozíkom znamenal pre mňa pekelné muky. Stavce mi pri operácii spevnili dvojicou malých tyčí a ôsmimi skrutkami. Keď mi ich neskôr vybrali, nechápal som, ako sa dá také množstvo kovu do človeka zavŕtať.

Kamión je však v púšti, na rozdiel od motocyklov, štvorkoliek a automobilov, relatívne najbezpečnejší dopravný prostriedok, nie?
Aj manželke som pred štartom vravel, že sa o mňa nemusí báť, pretože jazda v kamióne je bezpečná. Neuvedomil som si jednu vec – posun techniky v čase mojej jedenásťročnej pauzy. Výkon Tatry v roku 1998 bol 500 konských síl, liazka v 2009 disponovala výkonom 800 koní, ale Tatra z 2011 už atakovala hranicu tisíc koní. Kamión sa v zrýchlení správa ako osobné auto, čo sa však nedá povedať o brzdení, desaťtonová hmota má inú zotrvačnosť. V Južnej Amerike – na rozdiel od Afriky – sa jazdí po rovných tvrdých cestách. Kamióny letia často maximálnou povolenou rýchlosťou. Terén v podhorí Ánd je rozbrázdený od dažďových vôd, ktoré stekajú z hôr. Cesty sú narušené vyschnutými riečiskami, ktoré nie sú vidieť. V kombinácii s rýchlosťou je to veľmi nebezpečné.

Na Dakare vás už zrejme neuvidíme…
Určite nie. Po skúsenostiach z rokov 1998 a 2011 do tretice už osud pokúšať nebudem. Iba ma láka návšteva Salta, kde bol v tomto ročníku odpočinkový deň. Je to mesto, v ktorom som strávil týždeň v nemocnici a nič som z neho nevidel…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Rely Dakar #Jaroslav Lamač