Vrátane československých kamiónov, ktoré posledný raz štartovali na tomto podujatí ešte vo federálnych farbách. Už v nedeľu odštartuje juhoamerická verzia slávnych pretekov.
Preteky na mínovom poli
Ani rok 1992 nemal so senegalskou metropolou nič spoločné. Rely Dakar sa dostávala do prelomového obdobia. Rok predtým jej vyrástol veľký konkurent na trase z Paríža do Pekingu. Organizátori chceli kontrovať úsiliu o vybudovanie konkurenčného transkontinentálneho maratónu. Akoby pôvodné zápolenie medzi Parížom a Dakarom strácalo svoje čaro. Preteky sa vydali do neznáma. Trasa viedla z Paríža do Kapského Mesta v Juhoafrickej republike.
"Bude to najväčšia športová udalosť od poslednej veľkej ceny formuly 1 v Juhoafrickej republike, ktorá sa konala v roku 1985 v Kyalami,“ hlásali koncom roka 1991 svetové médiá.
Kamióny Tatra aj LIAZ mali medzi pobrežím Stredozemného mora na severe a Stolovou horou na južnom cípe čierneho kontinentu potvrdiť úlohu favorita. Zámer organizátorov, ktorí sa aj po nedobrých skúsenostiach s prepadmi zo strany domorodcov rozhodli viesť súťaž naprieč Afrikou s cieľom usporiadať najväčšie dobrodružstvo modernej éry, sa nevydaril.
Už štart 14. ročníka bol do poslednej chvíle ohrozený. Dôvodom bolo napätie medzi Francúzskom a Líbyou, ktorá nemusela dovoliť účastníkom vstup na svoje územie – v takom prípade by celé podujatie odvolali. Stredná Afrika bola miestom, kde začali neuveriteľne prašné cesty a Angola prichystala pre všetkých inú špecialitu – mínové polia.
"V itinerári bolo dôrazné upozornenie, aby sme neschádzali viac ako pár metrov z okraja cesty, pretože po oboch stranách sú v diaľke niekoľkých desiatok kilometrov rozosiate míny,“ spomína člen tímu LIAZ Jan Filip.
Jeho kolega Josef Kakrda k tomu sarkasticky dodáva: "Problém bol v tom, že míny pokladali postupne štyri armády a, samozrejme, nik nevedel, kde sú rozmiestnené a koľko ich tam je. Na ceste sme dobehli niekoľko pomalších osobných áut, ale nikoho z nás nenapadlo ich predbehnúť. Vrakov z nedávnej doby tam zopár zostalo a predstavovali varovné znamenie. Preteky na mínovom poli ešte nikto z nás nešiel.“
Blesky šľahali vedľa kamiónov
Z Namibe v Angole viedla cesta 10. januára 1992 do Ruacany v Namíbii a na 583 kilometrov bol vypísaný limit osemnásť hodín. A mnohým sa hodil, cestou totiž zastihla účastníkov dlhá prietrž mračien, kedy sa z oblohy ťahali nepretržite husté povrazce vody.
Najťažšiu etapu v histórii súťaže prežili v tatrovke Vlastimil Buchtyár, Milan Kořený a Ota Měřínský, keďže po nehode pokračovali v súťaži v zničenej kabíne. "Jediné, čo sme mali suché, boli hlavy v prilbách,“ spomína Měřínský. "Prietrž mračien nás zastihla niekoľkokrát, po nej sme sa vždy prezliekli. Znovu a znovu sa proti nám blížili čierne mračná. Akoby nás neustále niekto oblieval vodou z hadice. Na spojovacom úseku po asfaltovej ceste sme išli 120-kilometrovou rýchlosťou a lejak bol taký prudký, že nebolo vidieť na desať metrov.“
Etapu bez čelného skla (rozbitého po nehode) musela okrem tatrovákov zvládnuť aj Liazka tria Bohuslav Vonšovský, Pavel Záleský a Miroslav Fanta. Pre nich to bola etapa na hranici ľudských možností.
„Ešte nikdy som neabsolvoval niečo také strašné,“ má obraz tých nekonečných hodín stále pred očami Bohuslav Vonšovský. Absolvovali trasu v daždi bez predného skla. "Za chvíľu sme boli premočení skrz naskrz a vôbec nám nepomáhalo provizórne igelitové oblečenie,“ spomínal Pavel Záleský. "Obloha bola plná bleskov a čakali sme, kedy jeden z nich trafí do Liazky. Zopárkrát nám v priebehu jazdy vysadila elektrika a zhasli svetlá. Ako sa ukázalo, niektoré káble boli priškrtené po oprave korby, po chvíli svetlá opäť naskočili. V noci potom vinou lejaku prestal fungovať kompas.“ Posádka aj túto etapu hrôzy prečkala a do cieľa dorazila včas, bez penalizácie.
Pretekárov strážili vojaci OSN
V etape z Tumu do Dirkou na území Nigeru prechádzali súťažiaci horiacim bušom. "Už z diaľky bolo vidieť dym a čím viac sme sa k nemu blížili, tým bolo jasnejšie, že okolo cesty šľahajú plamene vyššie než kamión. Uhnúť nebolo kam, a tak nám ostávalo jediné – podržať plynový pedál,“ spomína Vlastimil Buchtyár.
V stredu 1. januára 1992 zamierili súťažiaci do Čadu, ktorý ich privítal pokusom o štátny prevrat. Dramatické momenty spôsobili miestne nepokoje, necelý deň po odjazde súťaže z hlavného mesta postrieľali vládne vojská na letisku 462 povstalcov! Bolo nutné jednu etapu zrušiť a za veľmi prísneho vojenského doprovodu ju prejsť celú v kolóne.
"Bol to vlastne malý zázrak, že sme prežili. Pol dňa po odjazde z N’Djameny sa na tamojšom letisku strhla prestrelka a bolo tam viac ako štyristo mŕtvych,“ spomína Josef Kakrda. Na zložité chvíle nezabúda tatrovák Josef Kalina. "Celú cestu v Čade nás strážili miestne vojská a vojaci OSN. Krízový moment prišiel v noci, keď sa niekoľko motocyklistov vrátilo na štart a rozprávali, ako po nich niekto strieľal. Začali sa dosť hádať s usporiadateľmi. Riaditeľ Gilbert Sabine sa nechal počuť, že nás ráno čaká na štarte ďalšej etapy.“
V podobnom duchu spomínal i ďalší člen stajne LIAZ Jaroslav Joklík. "Večer odštartovali motocyklisti, o chvíľu sa však vrátili vydesení, pretože po nich strieľali. Nikomu sa nechcelo pokračovať, veď miestnym povstalcom bolo jedno, či niekoho zo súťaže zastrelia. Usporiadatelia však urobili neuveriteľnú vec. Sabine vyhlásil, že rozpúšťa konvoj a nikoho pokračovať nenúti. Pokiaľ bude ráno na štarte niekto chýbať, je vylúčený. Čo nám v tej chvíli zostávalo?“
Kalina potvrdzuje, že taká súťaž sa nikomu nepáčila. Vznikla nervozita, jazdci sa hádali. "V časovej kontrole som sa dokonca pobil s nejakým Španielom. Osopil sa na mňa, že sme ho nechceli pustiť pred seba. Pýtam sa ho, kadiaľ, keď ideme džungľou a nikam sa uhnúť nedá. Prakticky od polovice pretekov, od prejazdu rovníkom, sa to celé zrútilo a každý išiel s tým, že je potrebné nejako dôjsť do Kapského Mesta,“ uzavrel Kalina.