Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Peter Hámor: V horách sa ľudia zbavujú špiny

Zažil rub i líc lezenia na najvyššie hory. Stál na jedenástich osemtisícovkách, ale pocítil aj bezmocnosť, keď mu pred očami umieral priateľ.

26.12.2013 07:00
Horolezec Peter Hámor: Od manželky raz dostal... Foto:
Horolezec Peter Hámor.
debata (4)

V máji tohto roku popradský horolezec Peter Hámor (49) zdolal štvrtú najvyššiu horu sveta Lhoce. O niekoľko dní neskôr pod Nanga Parbatom nevinne umierali ľudia. Útok teroristov neprežili ani dvaja slovenskí horolezci Peter Šperka a Anton Dobeš.

Ako vnímate tragédiu s polročným odstupom?
Môj pohľad je rovnaký. Bolo to obrovské nešťastie, surová poprava. A daň za to, že sa svet mení. Brutálne sa mení.

V akom zmysle?
Agresivita ľudí je zavše neskutočná. A je úplne jedno, o ktorom kúte sveta hovoríme. Vyvoj ide po sinusoide. Striedajú sa dobré obdobia s obdobím konfliktov, vojen. Po veľkej búrke prichádza vždy pokoj a po ňom zasa nová agresia. Mám obavy, že ideme zlým smerom. Pozorujem veľkú zlobu, ktorá je v ľuďoch.

Môžu slušní ľudia proti takému vývoju bojovať, zmeniť ho?
Mám obavy, že sú len štatistami. Ľudia asi musia dostať po drške. Naši starí rodičia boli šťastní, že žijú v mieri a súčasná generácia, ktorá svet kočíruje, na to zabudla. Lepšie povedané – sme zabudli, lebo my sme tá generácia. Nie sme v strehu. To, ako sa k sebe správame, je často tichá, skrytá vojna. Vytráca sa empatia, obyčajné priateľstvo. Vidieť to aj v biznise. Nie je v ňom dobrý ten, kto je filantrop, ale ten, kto zarobí veľa peňazí. Niekto sa má dobre na úkor druhého. Nemusí sa to ani diať mimo zákona, ale na jeho hrane.

Ovplyvní tragédia v Pakistane organizovanie horolezeckých expedícií? Neodrádza vás?
Nie. Kopce sú miestom, kam ľudia často utekajú. Aj ja som do nich utekal, keď vrcholila u nás éra, ktorá vládla krátko pred revolúciou. Bol to imaginárny svet, malý, ale náš. Nik nás tam neotravoval, cítili sme sa v ňom slobodne a dobre. Mali sme tam zázemie, azyl. Bolo by fajn, keby aj teraz ľudia utekali pred zlobou do kopcov, ale nenosili ju tam.

Nemáte pocit, že sa negatívne vzťahy začínajú prejavovať aj v horách?
Chvalabohu zatiaľ nie. To jediné ma teší. Je to podobné, ako keď som začal s lezením. Možno sa zavše prejavia prehnané ambície, rivalita, úsilie byť naj. Kopce však fungujú ako odfarbovač. Každý sa prejaví, akým je vo svojej podstate. Aj tvrdí hráči sú v horách romantici, milší. Zabudnú na biznis, na to, čo robia doma.

Môžu sa stať hory očistcom?
Očistec je asi príliš tvrdé prirovnanie. Možno sú skôr práčka, v nich ľudia zmijú aspoň časť špiny. Ale horozelci ju nepotrebujú, aspoň tí, ktorí sa pohybujú okolo mňa. Nie sú to tvrdí chlapíci, ktorí sa nezastavia pred ničím, ale féroví chalani, od ktorých nečakám podraz.

Ale horolezci sú predsa tvrdí chlapi. Ak hovoríme o tom, čo všetko musia zniesť…
To je iná vec, hovoril som o vzťahu k iným ľuďom. K sebe musia byť horolezci zlí. Ak chcú vyliezť vysoko. Mäkkí nemajú šancu. Kto vydrží najviac, dostane sa najvyššie.

Kedy ste boli k sebe najhorší?
Vždy som k sebe zlý najmä v príprave. V nej musím pritvrdiť, v nej to bolí, neteší, otravuje. Podstupujem to, aby som mal neskôr čisté svedomie, že som urobil všetko, aby som na kopec vyliezol. Potom ma čaká príjemná fáza.

Výstup na osemtisícovku považujete za príjemnú fázu?
Samozrejme, prídu ťažké dni, ale nie je ich už veľa. Fyzicky je to zavše drina na hranici toho, čo človek môže zniesť. Ale psychicky nastupuje úľava, pohoda. Problémy sa zúžia, je ich pár a sú jednoznačné. Musím dôjsť tam a tam, postaviť stan, najesť sa, uvariť čaj…

Vašou prvou osemtisícovkou bol Mount Everest. Vyliezli ste naň pred pätnástimi rokmi. Ako ste sa odvtedy zmenili?
To nech posudzujú iní… Dúfam, že veľmi nie. Možno som niektoré veci v mladíckom entuziazme nevnímal. Teraz sa určite viac bojím. To je najsilnejší pocit, ak porovnávam. Skúsenosťami rastie u ľudí strach. Som presvedčený, že rovnako je to u hasičov, pilotov F 1, horolezcov. Viete zhodnotiť následky, ktoré budú mať prípadné nesprávne kroky. Som opatrnejší a dúfam, že dostatočne, aby som mohol hovoriť aj o desať rokov, či som sa zmenil.

Strach vo vysokých horách je pud sebazáchovy?
Čiastočne, ale pud sebazáchovy zaberie v situáciách, keď vám ide už o život. Je to nepodmienený reflex, telo, mozog reaguje v hraničnej situácii. Strach sa zasa prejavuje tým, že kým vyrazíte na vrchol, vymodelujete si v hlave situácie, ktoré by mohli nastať. Dopredu sa bojíte a usilujete sa im vyhnúť. V opačnom prípade ide o odvahu nič netušiaceho. Často je to výhoda.

Ale často to dopadne aj zle…
Je to devíza i riziko. Keď som začínal po boku vynikajúcich horolezcov Piotra Pustelnika či Sergeja Bogomolova, až ma trochu otravovala ich snaha vyhnúť sa nebezpečenstvu. Vtedy som to videl ako prehnanú opatrnosť, teraz viem, že to boli skúsenosti a vedeli viac ako ja.

Niekoľkokrát sa vám stalo, že ste sa otočili pod vrcholom. Oľutovali ste to neskôr?
Ak nastane taká situácia, je úplne jednoznačná, kopec vám dáva jasne najavo, že treba ísť dole. To je už pud sebazáchovy. Vtedy bojujete o život.

Ako znáša vaše cesty do vysokých hôr manželka, ktorá si tiež uvedomuje riziko?
Aj ona už niečo v horách zažila. Ťažko ju opijem rožkom. Samozrejme, má obavy, ale podporuje ma.

Pätnásť rokov zdolávate osemtisícovky, chodíte do Himaláji a Karakoramu. Ste lepší horolezec, ako keď ste začínali?
Nemám pocit, že by som technicky rástol. V tom sa vo vysokých kopcoch nezdokonaľujem. Chlapci, ktorí sa venujú boulderingu, lezú na umelých stenách sú technicky neskutočne zdatní. Teší ma, že sa cítim dobre v extrémnych výškach, čo je obrovská výhoda pre výškového lezca. Čím som hore dlhšie, tým je pre mňa výška menší nepriateľ.

Som rád, že som to prežil, vyhlásili ste po zostupe z Lhoce. Čo bolo najťažšie?
Prekvapila ma, aká je nebezpečná. Pokúšal som sa na ňu vyliezť už v roku 1996 a pamätal som si ju ako celkom príjemný kopec. Za sedemnásť rokov sa zmenil. Známy ľadopád Khumbu nebol najnebezpečnejší na ceste hore. Ľadopády sú nepríjemné, ale každý horolezec ich už absolvoval veľa. Odhadnete obdobie, keď je najrušnejší. Môžete aspoň trochu predpokladať aj cestovný poriadok lavín. Keď sa však ocitnete pod obrovskou kamennou stenou, z ktorej svištia kamene zo všetkých strán, je to oveľa riskantnejšie. Hora i stena je už iná.

Čo sa zmenilo?
Najmä záverečný úsek. Vinou všeobecného otepľovania mizne ľad. Zamrznuté žľaby, ktoré uľahčovali kedysi výstup, už neexistujú. Čo držal ľad a neh, je odkryté, skala je zvetralá, narazíte na kameňolom, šotolinu, dole padajú kvantá kameňov. Vybrať sa niekde na základe fotografií či odporúčaní horolezcov, ktorí tam boli pred dvadsiatimi rokmi, je mierne povedané nerozumné. Línie výstupov, ktoré boli populárne, sú teraz nezleziteľné. Cesty, o ktorých sa kedysi vôbec neuvažovalo pre ich náročnosť, sú výhodnejšie. A to všetko neplatí len o Lhoce.

Nestačilo by vám loziť v Tatrách? Čo vás ťahá do Himaláji?
Milujem Tatry a lozím v nich veľmi rád. Do Himalájí ma neťahajú len extrémne výšky. Človek rád objavuje vždy nové oblasti, kde ešte nebol. Je tam iná krajina i hory. Keď sa v Tatrách pustím do náročnej steny, je to otázka šesťsto metrov, keď idem na Hrubú či Malý Kežmarský štít deväťsto. V Himalájach trvajú výstupy celé dni i týždne. Tam človek so sebou bojuje inak. Tatry a Himaláje to sú pre horolezca dve úplne rozličné veci.

V Tatrách ste už preliezli takmer všetko?
Niečo také nejde. V Tatrách sa dá liezť večne, na to potrebujete niekoľko horolezeckých životov.

Aj ony si vyžadujú obete. V čom sú nebezpečné?
Tatry sú hory ako každé iné. Sú nebezpečné najmä v zime. V nich sú miestá, kde vás zasype lavína sprava i zľava. To je súčasť objektívneho rizika, ktoré tiež pobyt v horách prináša a vyhnete sa mu len v jednom prípade – ak zostanete doma. Mám výhodu, že žijem v Poprade. Ak hrozí nebezpečenstvo lavín, nevyrazím do kopcov v utorok ale vo štvrtok. Horolezci, ktorí precestujú niekoľko sto kilometrov a prídu na dva – tri dni, takú možnosť nemajú. Platí okrídlená veta: keď sme už tu, tak skúsme aspoň niečo. To je presne to, čo vedie často k nešťastiam.

Kde ste zažili najextrémnejšiu situáciu?
Na Annapurne pred piatimi rokmi. Už sme nedúfali, že sa nám podarí zostúpiť, že nájdeme ešte cestu. Spolu s Poliakmi Pustelnikom, Morawským i Zaluským sme zažili hrozivú búrku s hustým snežením a všetkým, čo s tým súvisí. Bili okolo nás blesky v osemtisícovej výške, nikdy by som neveril, že sa to môže stať. Nemáte šancu sa im vyhnúť skúsenosťami, rýchlosťou alebo neviem čím. To je vyššia moc a iba dúfate, že vás blesk netrafí. Nič podobné som odvtedy nezažil a dúfam, že už ani nezažijem.

Koľkokrát ste sa takto pozerali smrti do očí?
Neviem ako vyzerá tvár smrti, nechcem to dramatizovať. Nie je to také hrozné. Zažil som oveľa horšiu situáciu, keď zomieral môj kamarát Piotr Morawski. Mne nič nehrozilo, ale nemal som šancu ho zachrániť. Bola to absolútna bezmocnosť, keď hory vyhrávajú a vy ste absolútna nula.

Ako sa tragédia stala?
Prelomil sa pod ním mostík v podstate sa vychodenej cestičke. Padol do úzkej trhliny, čo je neskutočná smola. Keby urobil o niečo dlhší či kratší krok, možno menej razantný, prešiel by. Tvar trhliny bol taký zlý, že asi po tridsaťmetrovom páde sa zasekol. Bola len o desať centimetrov širšia ako telo človeka a zužovala sa.

Keď sa vrátite z najvyšších hôr, na čo najradšej spomínate?
Na všetko. Pre mňa je to zážitok, ktorý sa mi zleje do jedného fantastického celku. Nijaké hrozienka nevyberám, nechávam celú štrúdlu tak, aká je. Mne sa páči aj cesta do základného tábora, niekedy ešte viac ako samotný výstup, teším sa na prostredie, kamarátov. To je o priateľstve ľudí, ktorí majú jednu krvnú skupinu. Ako keď sa stretnú rybári či filatelisti. Vychutnáme si spoločné zážitky, niekedy sú nebezpečné, ale nie je to tak, že hazardujeme každý druhý deň. Ak som v horách dva mesiace, nebezpečných situácií prežijem percentuálne veľmi málo.

Zostali vám už len tri osemtisícky do koruny Himalájí. Ktorá bude najbližšia?
Jeden z kopcov, o ktorom uvažujem so súčasným spolulezcom, Rumunom Horiom Colibasanuom, je Šiša Pangma. Tú som si kedysi plánoval ako vôbec prvú osemtisícovku. Je to krásna hora. Ťahá ma to, samozrejme, na miesta, kde som ešte nebol. Môj hlavný cieľ však nie je skompletizovať všetkých štrnásť osemtisícových vrcholov. Nik ma ani k tomu netlačí.

Čo želáte ľuďom pod stromček?
Nech sa im plnia všetky sny, ktoré si na budúci rok naplánovali. Ale nech sa neusilujú splniť si úplne všetky naraz. Lebo keď človek príde o sny, stráca motiváciu.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Hámor