Už sa nikto nedozvie, čo by povedal, keby sa bol vrátil aj z expedície, na ktorej osemtisícový vrchol dosiahol. Dokonca dva. Vrátane toho najvyššieho. Za dvadsať dní! Pred štvrťstoročím vyvrcholila zlatá éra československého himalájizmu, na ktorej úspechoch v rokoch 1971 – 1988 mali slovenskí horolezci takmer dvojtretinový podiel.
Na jeseň osemdesiateho ôsmeho za dvadsať dní vyšli na tri osemtisícovky: 28. septembra Dušan Becík a Jozef Just na Lhoce, 6. októbra Zoltán Demján na Dhaulágiri a 17. októbra Jozef Just na Mount Everest. To je však len vrcholový holovýpočet, ktorý nič nevypovedá o kvalite a svetovom renomé výstupov.
Londýnsky Alpine Journal je najstaršia, bez prerušenia vychádzajúca horolezecká ročenka na svete, Angličania ju prvý raz vydali pred pol druha storočím, v marci 1863. V osemdesiatom ôsmom v nej Slovákom venovali toľko priestoru, ako nikdy predtým ani potom: plné dve strany. Právom, bol to najslávnejší, ale – žiaľ – aj najtragickejší rok v dejinách nášho horolezectva. Päť rôznych osemtisícoviek za štyri mesiace, deväť výstupov na vrchol, ale aj štyria mŕtvi.
Veľké pokušenie
Juhozápadná stena Everestu je najstrmšia na najvyššej hore. V roku 1975 v nej tridsaťtri dní potilo krv osemnásť členov britskej výpravy za pomoci štyridsiatich Šerpov a kyslíkových prístrojov.
Foto: Archív
Jej vedúci Chris Bonington dostal za úspech Rad britského impéria a cestu aj knihu nazval Hard Way – Tvrdá cesta. Keď u nás o päť rokov vyšla v českom preklade, v horolezeckej komunite sa stala bestsellerom. Dve vety z nej neskôr aj veľkým pokušením pre ambicióznu generáciu lezcov nastupujúcu po tej, ktorá expedičným spôsobom vyliezla na prvé osemtisícovky (Nanga Parbat, Makalu a Kančendžongu).
"V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský prístup k lezeniu – bez výškových nosičov, bez fixných lán… V juhozápadnej stene Everestu však o podobnom prístupe nemôže byť ani reč,“ napísal Bonington.
"Boningtonova cesta v ľahkom štýle bola myšlienka, ktorá nám napadla s Dušanom Becíkom, keď sme v decembri 1985 zazreli Everest z vrcholu Čo Oju,“ spomína Jarýk Stejskal, rodák z Police nad Metují, ktorý od sedemdesiatych rokov žije na Slovensku.
Inšpirácia prišla počas výstupu, ktorý má naveky svetový primát – bol vôbec prvý zimný alpským spôsobom na osemtisícovku. O jej realizáciu sa Stejskal, Becík a s nimi Rakoncaj a Božík pokúsili počas československej everestskej expedície 1987 usilujúcej sa o úplne novú cestu juhozápadnou stenou. Od vedúceho Ivana Gálfyho však dostali len jednu šancu, a tú zahamovala víchrica.
Príprava mimo komínov
Posadnutosť Boningtonom však pretrvala. V duchu presviedčania ctihodného Boningtona, že „keby každá generácia prenechávala všetko na tie ďalšie, neexistoval by pokrok“. Becík a Božík, bývalí spolužiaci zo stavebnej priemyslovky v Trenčíne, od návratu z Everestu 1987 žili Everestom 1988. S nimi aj Just, ktorý pôvodne rojčil o štrnástich osemtisícovkách za jeden rok, ale to by vzhľadom na nevyhnutné prevozy helikoptérou vyžadovalo zahraničného sponzora, čo za vtedajšieho režimu bola utópia.
Foto: Archív
Mimochodom, Bonington na expedíciu 1975 dostal len od banky Barclays 100-tisíc libier. Slovenskú expedíciu Everest 1988 organizoval bratislavský športový klub IAMES. Jeho vtedajší šéf Jaroslav Oršula s odstupom štvrťstoročia odhaduje celkové náklady na milión korún. "A to už vrátane refundácie miezd na mesačnú prípravu Becíka a Božika, ktorí na rozdiel od Justa a Jaška neboli našimi zamestnancami – napríklad Becík v rámci nej liezol na Ťan-šane,“ dodáva. „Chlapci boli odbremenení od organizačných starostí, ktoré boli vtedy prirodzenou súčasťou chystania expedícií.“
V tých rokoch sa tradovalo, že problém nie je vyliezť kopec, ale vybaviť, aby expedície mali za čo vycestovať. Horolezci na ne zarábali výškovými prácami.
"Cestoval ten, kto dlhšie visel na komínoch,“ zostručnil neskôr Zoltán Demján. Výprave šéfoval Ivan Fiala, ktorý v roku 1971 s Michalom Orolinom výstupom na Nanga Parbat zavŕšil vôbec prvý úspech horolezcov z východnej Európy na osemtisícovke. Becík, Božik aj Just mali Kristove roky a dostatok skúseností, o sedem rokov mladšom Jaškovi sa hovorilo ako o jednom z najväčších talentov.
Zdržal ich žltý pás
Becík s Justom na devätnásty deň po príchode do základného tábora vyšli na hlavný vrchol osemtisícovej Lhoce – v rámci aklimatizácie. To isté by dokázal aj Božik s Jaškom, ale skúsenejší Peter, ktorý o.i. dva roky predtým s Poliakmi vyliezol Magic Line na K 2, druhý najvyšší vrch sveta, rozhodol, že na aklimatizáciu postačí stráviť noc v osemtisícovej výške.
"Nám ide tentoraz o viac než len o zbieranie osemtisícoviek,“ napísal domov. Božik sníval nielen o alpskom prvovýstupe Boningtovou cestou a dosiahnutí Everestu, ale v optimálnom prípade aj o traverze z neho na Lhoce, čo najlepšie svedčí o ambíciách slovenského minitímu.
Štvorica štrnásteho októbra nastúpila do Boningtonovej cesty, ale v prvý deň sa dostala len pod komín žltého pása, do výšky 8100 m, nie nad, ako plánovala. Celý druhý deň strávila jeho prekonávaním. Potom už bola cesta späť nemožná. Druhý raz bivakovala v 8400 metroch. A do tretice v kuloári pod južným vrcholom v 8600 m. Vyrážame k južnému vrcholu, avizoval 17. októbra ráno vysielačkou Just. O 13.40 h oznámil, že dosiahol hlavný vrchol. Sám. Becík sa vraj rozhodol počkať na južnom vrchole, o Božikovi a Jaškovi nevedel, či idú za ním alebo zostupujú. Relácia o pol šiestej vzbudila nádej. Vtedy vraj boli na ceste medzi južným vrcholom a južným sedlom zasa všetci pokope. Sme zorientovaní, zostupujeme a ozveme sa o dve hodiny, tvrdil Just.
Už sa však neozval ani on, ani nik z tria ďalších. Vietor silnel a v noci sa zmenil na uragán…
Foto: Archív
"Musela ich zmiesť lavína,“ myslí si Marián Šajnoha, bývalý šéf Slovenského horolezeckého spolku, vedúci úspešnej výpravy na severný vrchol Nanga Parbatu 1978.
Demjánove krásne chvíle
Zoltán Demján v tom čase netušiac o dianí na Evereste prežíval najkrajšie horolezecké chvíle kariéry. Na Dhaulágiri s dvoma Kazachmi, ktorí do Nepálu pôvodne prišli len rekognoskovať terén pre ďalšie expedície – Kazbekom Valievom, neskorším šéfom národného zväzu, a Jurijom Mojsejevom. V núdzi im navrhol, aby s ním liezli a – oni pritakali. Odvtedy tvrdí, že jeho Everest sa volá Dhaulágiri.
"Moji spolulezci sú vynikajúci ľudia, skromní, veselí, ochotní a pritom fyzicky nadupaní ako kone s bohatými skúsenosťami s výškami nad 7000 m,“ napísal do Pravdy pred štvrťstoročím.
Ich spoločný alpský prvovýstup na siedmu najvyššiu osemtisícovku sveta sa stal svetovým himalájskym výstupom roka 1988. "Nespochybniteľne najlepší výkon himalájskeho roku,“ podčiarkol Alpine Journal.
A čo napísal o slovenskom Evereste 1988?
"Rýchly výstup na Lhoce a prekonanie juhozápadnej steny Everestu alpským štýlom boli skvelé úspechy, nanešťastie s tragickým epilógom: zomreli štyria muži, traja z nich skúsení himalájisti, každý s dvoma osemtisícovkami. Dramatický výstup opäť ukázal, že bezkyslíkové útoky na päť najvyšších vrchov sveta majú svoje limity ohraničené faktormi ako výška, doba výstupu, obťažnosť cesty a, pravdaže, zdatnosť tímu. Jeden zvlášť nepriaznivý faktor v konečnom účtovaní môže zmeniť akciu na katastrofu.“
Demján sa o tragédii dozvedel až počas návratu v Káthmándú. "Každého z bratislavskej štvorice som dokonale poznal, viem, že veľmi po tomto výstupe túžili a že naň mali predpoklady, kondične boli priam nadupaní,“ povedal vtedy pre Pravdu.
Foto: Archív
„Počas neho však fyzicky odišli, ich výstup bol zrazu veľmi pomalý. A to si neviem dobre vysvetliť, tento ich začiatok konca. Vychádza mi to tak, že predsa len asi neboli dostatočne aklimatizovaní. Predtým síce vystúpili na Lhoce, ale nakrátko, bol to rýchly výstup…“
Demján neskôr prehodnocoval všetko. Aj seba, aj iných. Ak zavŕšil svoju kariéru skôr, ako by si mnohí želali, tak aj v dôsledku toho, čo sa udialo na najvyššom vrchu v roku, v ktorom to už nemohol ovplyvniť.
Krátko po tragédii na Evereste 1988 v duchu vtedajších zvyklostí vedenie československej telovýchovy zakázalo horolezcom všetky aktivity v Himalájach. Nebyť Novembra dištanc možno trvá dodnes.
| Slováci na vrcholoch v roku 1988 | ||
|---|---|---|
| 20. júna | Gašerbrum I. (8068 m) | Róbert Gálfy, František Šoltés, Ivan Urbanovič ml. |
| 25. júna | Gašerbrum II. (8035) | Lívia Klembárová, Dina Štěrbová |
| 28. septembra | Lhoce (8501) | Dušan Becík, Jozef Just |
| 6. októbra | Dhaulágiri (8167) | Zoltán Demján |
| 17. októbra | Mount Everest (8848) | Jozef Just |
Slovenské himalájske naj
Ivan Fiala, jeden z dvoch prvých Slovákov na osemtisícovke: "Horolezectvo nemá kritériá na posudzovanie športovo najhodnotnejších výstupov, preto spomeniem dva: Demjánovo Dhaulágiri s Kazachmi a alpské prelezenie Boningtonovej cesty na Everest. Zolova cesta bola technicky ešte náročnejšia, ale vo výškach, v ktorej sa na Dhaulágiri obťažnosť končila, na Evereste sa len začínala.“
Igor Koller, predseda Slovenského horolezeckého spolku JAMES: "Najjednoduchšie je povedať Demjánovo Dhaulágiri. Napriek drobným výhradám k technickej stránke. Nebyť tragického záveru by si svet možno vyššie cenil prvé alpské prelezenie Boningtonovej cesty na Everest. V japonských ročenkách sa objavilo medzi desiatimi himalájskymi výstupmi histórie, hoci nebolo celkom dokončené – k tomu akosi logicky patrí, aby horolezci sa živí vrátili dolu. Ja si dovolím pripojiť ešte jeden unikátny výstup – Becíkov a Stejskalov vôbec prvý zimný alpský na himalájsku osemtisícovku.“
Michal Orolin, jeden z dvoch prvých Slovákov na osemtisícovke: "Najvyššie staviam Demjánov prvovýstup južnou stenou na Lhoce Šar z roku 1984, ktorý s dňovým odstupom zvládli aj Božik, Rakoncaj a Stejskal. Vrchol Everestu leží podstatne vyššie ako vrchol Lhoce, výkon našej štvorice z roku 1988 je úžasný, žiaľ, ich tragédia zatieňuje výkon.“
Jarýk Stejskal, stál na troch osemtisícovkách: "Netrúfam si na zodpovednú odpoveď. Medzi naj určite patrí Everest 1988, ale nadšenie kazí cena, ktorú skvelý výstup stál. Nepochybne aj Božikov výstup na K2. A jedným z adeptov je Demjánov výstup na Dhaulágiri.“
Marián Šajnoha, bývalý šéf SHS: "Ani sa nemusím zamýšľať, poviem hneď dva, oba z roku 1988: alpský výstup Boningtonovou cestou na Everest a Demjánov alpský prvovýstup s Kazachmi na Dhaulágiri.“