S raketou v ruke si vybojoval medaily i reparát z fyziky

18.01.2013 11:00
sport, stolny tenis, milan grman
Milan Grman. Autor: ,

Malý postavou, veľký výkonmi. S Renátou Kasalovou bol Milan Grman ikonou topoľčianskeho stolného tenisu.

Už v mladom veku prenikol do nabitej československej reprezentácie a viac než desať rokov hral s celuloidovou loptičkou na špičkovej úrovni. „Trénoval som viac ako ostatní a mal som asi aj trochu talentu,“ vraví Milan Grman, ktorého predstavuje Pravda v seriáli Ako žijú legendy.

Kto vás priviedol k stolnému tenisu?
Otec, ktorý hral slovenskú národnú ligu. Začal ma vodiť do starej sokolovne v Topoľčanoch na zápasy. Nemal som ešte šesť rokov, keď som chytil prvýkrát do ruky raketu. Na stôl som poriadne nevidel, len hlava mi spoza neho vytŕčala, takže som spočiatku sedel na stoličke.

Rýchlo ste sa predrali medzi špičku, ako sa vám to podarilo?
Len intenzívnym tréningom. Trénoval som viac ako ostatní a mal som asi aj trochu talentu. Dnes sa vraví, že je iná doba. Nemyslím si. Akurát sa menej trénuje. Desaťročný som absolvoval svoje prvé medzinárodné podujatie, štartoval som na známom kadetskom turnaji. Až do odchodu do Prahy sa mi venoval najmä otec. Bol hlavný motor, organizoval mi tréningy, zháňal sparing, vozil ma do školy. V trinástich ma posunul do Prahy – už ako majstra Európy v kategórii kadetov. Dostali sme ponuku zo Sparty a otec rozhodol, že ju treba využiť.

Raketu ovládal majstrovsky už ako chlapec.
Raketu ovládal majstrovsky už ako chlapec. Autor: Ján Súkup

Neľutujete, že ste prežili detstvo na turnajoch, sústredeniach a zájazdoch?
Neľutujem, nemohol som sa možno toľko hrať a zabávať sa, ale čo som stratil, získal som na športe. Vždy, keď som sa vrátil do školy, spolužiaci boli zvedaví, občas sa mi podarilo prepašovať k nim nejaké Bravo, bol som zaujímavý. Na základnej škole som mal za osem rokov hádam jednu dvojku z výtvarnej. Aj učiteľov som mal tolerantných. A potom som odišiel do Prahy.

Nemali ste ešte ani trinásť, presun z Topoľčian do Prahy musel byť šok. Ako ste ho zvládli?
Aj som si občas poplakal. Bolo mi smutno, ale zvládol som to. Dvakrát do týždňa sme si s rodičmi volali, tak sme sa dohodli. Niekedy však musíte zariskovať. Dnes rodičia premýšľajú, či dajú dieťa dvesto kilometrov od domu. Boja sa. Veľa detí sa nenaučí samostatnosti. Myslím, že talenty treba zasa sústrediť na jednom mieste, inej cesty niet.

Kto vám v Prahe najviac pomohol?
Václav Ostravický, tréner, super chlap. Podujal sa, že budem u neho bývať a zoznámi ma s veľkým svetom. V Sparte boli vtedy také esá ako Milan Orlowski, ktorý už v tom čase hrával v západnom Nemecku. Pre mňa bola česť hrať za taký klub. Po troch rokoch sa však na Slovensku rozhodli, že by tu bolo dobré vybudovať nejaké stolnotenisové centrum a pán Ernest Demetrovič, ktorý bol vo vysokej funkcii v ČSTV navrhol, aby vzniklo v Bratislave a aby som sa vrátil. Priznám sa, že sa mi veľmi z Prahy nechcelo. Po troch rokoch som sa oťukal, mal som tam kamarátov i kamarátky, ale keďže som nebol plnoletý, otec zasa za mňa rozhodol. V Bratislave vznikla Lokomotíva a po dlhých rokoch sa nám podarilo vyhrať pre slovenský klub federálny titul.

Mladíci. Jindřich Panský, Milan Grman a Milan...
Mladíci. Jindřich Panský, Milan Grman a Milan Orlowski. Autor: ARCHÍV MILANA GRMANA

V Prahe ste museli študovať v češtine, nerobilo vám to problémy?
V športovom gymnáziu mi vychádzali v ústrety. S češtinou som nemal problémy, dostával som dvojku. Jazyky, to bolo moje, skôr matematika, fyzika a chémia boli za trest. S fyzikárom mám takú príhodu. Bol som z tohto predmetu úplne mimo a každú päťku som si musel odpracovať u fyzikára v kabinete, kde mal provizórny pingpongový stôl. Hrali sme na dva sety, s tým, že v každom dostal profesor náskok 19:0. Počas môjho štúdia som nikdy neprehral a ani – neprepadol.

Ako ste vychádzali v Sparte so staršími spoluhráčmi?
Keď som začal Orlowskému, ktorý bol o dvadsať rokov starší, vykať, obrátil sa na mňa so slovami – ty vole, ja som Milan. Okrem neho tam bol Jindro Panský, s ktorým som hral aj štvorhru a potom Dvořáček z Ostravy. Nikto sa nikdy nevyvyšoval. Samozrejme, že existovala nejaká hierarchia. Vedel som, že keď som najmladší, tak budem nosiť okrem svojej ešte ďalšie dve tašky a päťlitrovú bandasku s vodou, ale vnímal som to tak, že je to úplne normálne a tešil som sa, že vypadne z toho nejaké dobrodružstvo. V roku 1985 na majstrovstvách sveta v Göteborgu získalo Československo dve medaily. Bývali sme v hoteli a naše hviezdy si o jednej v noci vymysleli, že sú hladné. Tak ma poslali do McDonaldu, s tým, že keď ma chytia tréneri, tak oni o ničom nevedia, nech sa neopovážim priznať. Podarilo sa, dorazil som na izby s dvoma taškami jedla a išiel som šťastný a spokojný spať. Tým si človek upevňoval priateľstvo.

Vďaka športu ste sa už v mladom veku dostali za socializmu na západ. Vnímali ste to ako výhodu?
Ani nie. Videl som, samozrejme, že je to iný svet. Dalo sa nakúpiť. Pri výjazdoch do zahraničia sme dostali nejaké diéty a hneď sme ich išli minúť. Keď som si kúpil v Rakúsku prvé značkové tenisky za tisíc šilingov, otec ma išiel zabiť, lebo toľko nezarobil ani za tri mesiace. Ale na hraniciach sme nemali problémy, športovci mali väčšinou výnimku aj u colníkov. Pamätám sa, že vtedy boli v kurze igelitky. Kto mal igelitku s reklamným nápisom, bol frajer. Dnes s ňou ani nevyjdete na ulicu, lebo je to hanba. Keď som potreboval v škole lepší prospech, priniesol som mydlo za tri marky. Viackrát som sa pre minulý režim pohádal, lebo som ho obhajoval, ale vždy opakujem, bol som športovec a mal som vtedy vytvorené dobré podmienky.

Alica Grófová spomínala, že ju so spoluhráčkami na turnajoch na západe zaujali automaty na coca-colu…
V tejto súvislosti si spomínam, že sme robili také menšie podvody. Niekto z Čechov zistil, že namiesto desiatich šilingov stačí vhodiť do automatu päť československých korún. Tak sme ich tam veselo sypali a tešili sa. Prúser bol, keď z automatu mince vybrali. Kto asi tak mohol mať československé mince, asi nie Maďari…

S budúcou švédskou hviezdou Janom-Owem Waldnerom.
S budúcou švédskou hviezdou Janom-Owem Waldnerom. Autor: ARCHÍV MILANA GRMANA

Prvý veľký seniorský úspech ste dosiahli na majstrovstvách Európy 1986 v Prahe, s družstvom ste získali bronz. Ako si naň spomínate?
Neviem, či som odohral jeden alebo dva zápasy, lebo v tíme bola obrovská konkurencia, ale bol som členom družstva a medailu som získal. Pamätám si však, že som vo dvojhre zdolal Francúza Gatiena 3:2, ktorý sa stal o sedem rokov neskôr majstrom sveta. Na titulke časopisu Mladý svět potom vyšla moja fotka, veľmi pekná, ako som vo výskoku.

Bronz získalo Československo aj na MS 1991 v Čibe. To bolo prekvapenie, nie?
Bol to šok. Okrem mňa tam ešte hrali zo Slovákov Tomáš Jančí a Roland Vími a Česi Petr Javůrek a Petr Korbel. Číňania nás vo štvrťfinále podcenili a keď bolo 2:2, krvi by ste sa im nedorezali. Tomáš Janči hral rozhodujúcu dvojhru a Číňan Žang Lei sa vtedy doslova posral. Taká senzácia sa už len tak ľahko nezopakuje.

Vyvrcholením kariéry bol svetový šampionát v Manchestri 1997. Dozreli ste?
Hral som v osemfinále dvojhry, pre mňa to bola čerešnička na torte v mojej kariére. Mnohých to určite prekvapilo a dnes už je podobný výsledok slovenského hráča asi nepredstaviteľný. Najskôr mi odpratali z pavúka Poliaka Andrzeja Grubbu. V ďalšom kole som nastúpil proti Francúzovi Chilovi, ľavákovi, ktorých som nemal rád. Bol som jasný outsider, ale vyradil som ho. O postup medzi osem najlepších ma čakal Číňan. Prvý set som prehral na 19, ale potom som už fyzicky odišiel.

Mávali ste problémy s vašou silnejšou postavou?
Zaujímavé je, že ako chlapec som bol ešte celkom štíhly. Až po osemnástke sa objavili u mňa problémy s metabolizmom. V niektorých kluboch ma chceli vážiť, ale inak to bolo v pohode.

Dokedy ste bojovali s raketou v ruke súťažne o body?
Ešte pred dvoma rokmi som hral bundesligu v Rakúsku. Potom som sa vrátil domov a presvedčili ma ľudia z Bystričian, dediny pri Partizánskom, aby som im pomohol v tretej lige. Videl som ich zanietenosť a radosť z víťazstiev. To bola pre mňa motivácia. Družstvo postúpilo, prežil som tam nádherný rok.

Čo robíte teraz?
Snažím sa opäť povzniesť stolný tenis v Topoľčanoch. Hrajú v druhej lige, azda sa v budúcnosti dostanú vyššie. Ale bude to ťažké. Rozdali sme na šiestich školách šesťsto letákov a prišlo nám dvanásť detí. Polovica z nich po roku vypadne a zostanú možno dvaja. Už nerobíme výber na základe testov ako voľakedy, ale musíme robiť nábor.

Baví vás práca s mladými?
Je to beh na dlhšie trate. Zaspali sme dobu, ale nie preto, že by sme nemali peniaze. Máme ich viac ako trebárs Maďari, či Srbi, len ich treba efektívne využiť. Napríklad znovu oživiť Centrá talentovanej mládeže.

Snažili ste sa preniknúť aj do politiky, no neúspešne…
Vo voľbách v roku 2010 som bol na 33. mieste kandidátky HZDS. Tisíckrát som sa pre to v krčme poškriepil a pohneval som si pár kamarátov. Ale chcel som spraviť niečo pre šport, rozvoj mládeže. Neúspech ma sklamal, ale už to prebolelo. S odstupom času neľutujem. Bola to cenná, hoci trochu drahá skúsenosť, keďže som do kampane investoval veľa peňazí.

Milan Grman

fotka Milan Grman

Narodil sa 25. augusta 1969 v Topoľčanoch, kde začal so stolným tenisom pod vedením trénera Ľ. Gogu. V kategórii kadetov a juniorov získal na majstrovstvách Európy dovedna trinásť medailí (z toho päť zlatých), v roku 1987 vyhral prestížny juniorský turnaj Top 12 v Topoľčanoch. Bol členom bronzového družstva ČSSR na ME 1986 v Prahe, rovnaký kov získal s tímom ČSFR na MS 1991 v Čibe. Na MS 1997 v Manchestri sa dostal vo dvojhre medzi šestnásť najlepších.

V Nigérii mu zliezla koža z nosa

Pri preberaní množstva fotografií sa zrazu Milan Grman s úsmevom pristavil pri jednej, kde s Tomášom Jančím pózujú na otváracom ceremoniáli – ako jediní belosi. ,,Medzinárodné majstrovstvá Nigérie, to bola veľká story. Kúpili sme si s Tomášom letenky za 1200 dolárov a poslali sme fax, že prídeme. Volám im z Londýna, kde sme mali medzipristátie, no nik nedvíhal. Nevadí, leteli sme ďalej.

S Tomášom Jančím na turnaji v nigérijskom Lagose.
S Tomášom Jančím na turnaji v nigérijskom Lagose. Autor: Archív Milana Grmana

V Lagose nás v prvý deň ubytovali v pofidérnom hoteli, tak vravím Tomášovi – jeden spí a druhý stráži. Až na druhý deň nás previezli do hotela Sheraton. Zistili sme, že ostatní Európania nepricestovali, lebo v krajine tri dni nebol elektrický prúd. V hale bola taká vysoká vlhkosť, že som bol na totálku, až mi zliezla koža z nosa. Ale inak sme sa mali dobre. Vyhrali sme štvorhru, Tomáš bol druhý v dvojhre. Jediný nepríjemný zážitok sa udial počas finále. Zrazu vtrhlo do haly niekoľko desiatok černochov a do Tomáša začali lietať zemiaky. Náš veľvyslanec, ktorý tam vtedy bol, nám strčil do ruky vizitku a rýchlo zmizol. Potom spravili poriadok policajti. Pár dní po našom návrate domov v Nigérii štátnym prevratom zvrhli vládu," vyrozprával stolný tenista historku.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk