Tak ako väčšina krajín otvára svoje hranice okolitému svetu, lákajú s otvoreným náručím zahraničných športovcov do svojich farieb aj národné futbalové, hokejové či atletické zväzy. Pohľad na hráča tmavej pleti v dánskom drese či francúzske meno na poľskej súpiske potom nie sú ničím ojedinelým.
Desiatky naturalizovaných športovcov mohli fanúšikovia naposledy sledovať na futbalových majstrovstvách Európy, ktoré napísali svoju poslednú kapitolu v prvý júlový deň. V kádroch šestnástich mužstiev sa na poľských a ukrajinských trávnikoch predstavilo až 52 futbalistov, ktorých predkovia alebo oni sami sa narodili v inej krajine, akú reprezentujú.
Jedine Rusi a napokon aj víťazní Španieli nemali medzi sebou žiadneho legionára. Naopak, prím hrali v tomto smere Francúzi s jedenástimi cudzincami.
(Ne)spievajúci Nemci
Hráčmi s tureckým či alžírskym pôvodom sa mohli pochváliť aj Nemci. V základnej jedenástke Joachima Löwa si zahralo v semifinálovom zápase až päť cudzincov – poľský rodák Lukas Podolski, syn Tunisana Sami Khedira, krídelník s tureckými predkami Mesut Özil, syn Španiela Mario Gómez a potomok Ghančana Jerome Boateng.
Práve táto pätica ponúkla tisícom priaznivcov na varšavskom štadióne, ale aj miliónom pri televíznych obrazovkách pred zápasom s Talianmi zaujímavý pohľad. Zatiaľ čo pri talianskej hymne spievalo jedenásť chlapov pochytaných za plecia z plného hrdla, z Nemcov si zanôtil poltucet. Zvyšok základnej zostavy len nemo stál a v dresoch s nemeckými štátnymi symbolmi počúval znejúce tóny.
Foto: Reuters
„Aj keď reprezentujem Nemecko, na svoju poľskú minulosť nedám dopustiť,“ vyhlásil tesne pred turnajom pre portál tvn24.pl nemecký útočník Miroslav Klose. „Vždy budem túto krajinu milovať, narodil som sa tu, mám veľa poľských priateľov a žije tu aj veľká časť mojej rodiny,“ netají sa neutíchajúcou náklonnosťou k vlasti rodák z Gliwíc, ktorý vyrastal v Poľsku do siedmich rokov. Potom sa jeho mama rozhodla krajinu opustiť a so synom odišla za manželom Josefom – tiež profesionálnym futbalistom.
Bosniak + Chorvátka = Švéd
Zaujímavý príbeh spája aj dvojicu Francúzov, ktorí mali byť na šampionáte hlavnými oporami poľského mužstva. Obranca Damien Perguis a stredopoliar Ludovic Obraniak nepochádzajú z Poľska, nemajú dokonca ani rodičov z tejto krajiny, no aj tak sa rozhodli pre červeno-biele farby.
Ako obaja tvrdia, pre poľskú reprezentáciu sú ochotní urobiť čokoľvek – aj keď k Poľsku žiadny bližší vzťah nemajú. „V mužstve sa cítim výborne. Napriek tomu, že som sa v tejto krajine nenarodil, po poľsky nerozumiem ani slovo a niekedy ani nechápem mentalitu Poliakov,“ prezradil pre AP Obraniak.
Vo švédskom tíme dokonca nosí hráč s cudzokrajným pôvodom kapitánsku pásku. Hviezdny Zlatan Ibrahimovič, ktorý patrí medzi najobávanejších strelcov planéty a so 69 miliónmi eur je druhým najdrahším futbalistom histórie, sa narodil v Malmö. Jeho otec je však rodák z Bosny a Hercegoviny, matka pochádza z Chorvátska.
Foto: SITA
Obaja emigranti sa po prvý raz stretli až vo Švédsku. Malý Zlatan tak vyrastal v emigrantskej komunite. Napriek tomu má k svojej vlasti hlboký vzťah. „Budúcnosť spájam s národným tímom. Svoju krajinu milujem a chcem ju naďalej reprezentovať,“ vyhlásil po tom, čo Švédi na majstrovstvách Európy skončili svoje účinkovanie už po bojoch v základných skupinách.
Kubala: Maďar, Španiel, Čechoslovák
Futbalisti, ktorí reprezentujú cudziu krajinu, nie sú žiadnou novinkou posledných rokov. V minulosti mali koketovanie s inou krajinou dokonca omnoho jednoduchšie. Už na druhých majstrovstvách sveta v roku 1934 sa predstavili v talianskych farbách brazílski či argentínski rodáci. Stávka na legionárov sa tímu z Apeninského polostrova vyplatila – na domácom šampionáte dokráčal až k titulu.
Niektorí futbalisti si na seba dokonca obliekli dresy troch rôznych národných tímov (budapeštiansky rodák Ladislav Kubala reprezentoval Československo, Maďarsko aj Španielsko).
Medzinárodná futbalová federácia (FIFA) sa však pendlovaniu hráčov medzi rôznymi krajinami prizerala len do roku 1962.
Potom pristúpili jej predstavitelia k jasným pravidlám: hráč, ktorý už v minulosti nastúpil v seniorskej kategórii za jednu krajinu, nemôže viac reprezentovať žiadnu inú. Navyše ak si chce obliekať dres inej krajiny ako svojej vlasti, musí predložiť dokumenty dokazujúce, že jeho predkovia z nej pochádzajú.
Napriek prísnym podmienkam sú vo svete stovky prípadov, keď krajinu reprezentuje na majstrovstvách sveta či olympiáde tzv. legionár – vrátane Slovenska.
Bondra v premiére vyšiel naprázdno, zlatým gólom vošiel do histórie
Všetko sa obrátilo na dobré. A prišla aj nezabudnuteľná a opojná zlatá chvíľa.
Sto sekúnd pred koncom strhujúceho hokejového finále Slovensko – Rusko na svetovom šampionáte v Göteborgu 2002 strieľa Peter Bondra víťazný gól. Slováci si prvý raz vychutnávajú slastný pocit šampiónov. Eufória nemá konca-kraja.
Titul prišiel po deviatich rokoch od rozdelenia federácie.
Foto: ISIFA
V lete 1993 tréner Július Šupler pozval na pamätné sústredenie do Bojníc 44 hokejistov. Najlepších, akých Slovensko vtedy malo. Aj s bratmi Šťastnými i niektorými ďalšími hráčmi z NHL. Formoval slovenskú reprezentáciu na olympijskú kvalifikáciou do Sheffieldu. Premiéru na oficiálnej medzinárodnej scéne mal absolvovať národný tím v najsilnejšom zložení. Otáznik visel akurát nad Petrom Bondrom. V NHL si už budoval povesť kanoniera, no nemal slovenský pas.
Narodil sa 7. februára 1968 v ukrajinskom Lucku. Otec pochádzal z Jakubian, v roku 1947 sa vysťahoval na Ukrajinu. Tam sa oženil, manželka Nadežda mala poľský pôvod. Keď mal Peter tri roky, rodina sa presťahovala opäť na Slovensko – do Popradu. Rodičia mu nevybavovali československé občianstvo – aj preto, aby nemusel na základnú vojenskú službu.
Neobyčajne rýchleho krídelníka a obávaného kanoniera draftoval Washington – a šikovný mladík, ktorý s Košicami získal československý titul, sa na prvý pokus uchytil v NHL. V sezóne 1992/1993 dosiahol v 83 zápasoch 85 bodov. Po takom zakončovateľovi by siahol každý.
Veľká diplomatická aktivita akcelerovala. Takmer súčasne pulzovala na Ukrajine, vo Washingtone, v centrále NHL i na americkom veľvyslanectve. V zámorí citlivo argumentoval Peter Šťastný, na Slovensku dohliadal na formality generálny manažér Dušan Pašek. Keď pracovník hokejového zväzu Ladislav Fekete priniesol z bratislavskej polície Bondrov novučký slovenský pas, zainteresovaní si s úľavou vydýchli. A hoci Briti proti Bondrovej účasti údajne namietali, šéf turnaja potvrdil, že môže za Slovensko hrať.
„Tak veľmi som chcel prispieť k postupu gólmi, až mi priveľké úsilie vychyľovalo hokejku. Nedal som ani jeden,“ spomína s odstupom času na premiéru v drese Slovenska. Neskôr si to bohato vynahradil.
„Keď si pustím dévedéčko a vidím, ako strieľam víťazný gól Rusom, stále ma mrazí i hreje zároveň. Na chrbte cítim zimomriavky. Žigo (Pálffy) akoby mal v hokejke komputer, prihral mi v pravú chvíľu, všetko sadlo, ako malo. Na tú radosť sa nedá zabudnúť. Vždy tvrdím, že mojou vlasťou je Slovensko. Vyrastal som v Poprade, tam som začal s hokejom.“
Karim Guédé: Po slovensky nevedel ani slovo. Teraz spieva hymnu
Narodil sa v Hamburgu, Francúzovi a rodáčke z Toga. Bojuje však za slovenské farby.
Futbalista Karim Guédé vyrastal odmalička v Nemecku. Na Slovensko prišiel po prvý raz pred šiestimi rokmi a rýchlo sa stal jedným z pilierov vtedy dominantnej Artmedie Petržalka. V novej krajine sa však bez problémov udomácnil aj mimo futbalového ihriska. Napriek tomu, že po slovensky nevedel ani slovo.
Foto: TASR
„Túžil som po tom, aby mi ľudia rozumeli. Preto som sa snažil veľa rozprávať a po niekoľkých rokoch som si slovenčinu osvojil,“ pochválil sa pred časom 27-ročný futbalista, ktorý dnes nemá problém ani s gramatikou. Rozoznáva dokonca mäkké i od ypsilonu, v rozhovore s ním mu bez najmenších problémov rozumiete každé slovo.
Na ihrisku patrí Guédé zakaždým k najbojovnejším a najhúževnatejším. Taký je však aj v bežnom živote. Čo si zaumieni, to aj dosiahne. Keď získal minulý rok slovenské občianstvo a dostal možnosť obliekať si reprezentačný dres, sľúbil, že sa naučí aj slovenskú hymnu. Svoje predsavzatie, samozrejme, dodržal.
Napriek tomu, že v zime tohto roka sa vrátil späť do Nemecka, keď podpísal zmluvu s bundesligovým Freiburgom, na Slovensko nedá dopustiť. „Slovensko som si nesmierne obľúbil. Mal som tu všetko, čo som potreboval. Ľudia boli ku mne vždy milí a priateľskí,“ tvrdí Guédé.
Ako viacerí cudzinci tmavej pleti, aj on sa však stretol s rasizmom. „Podobne negatívne skúsenosti som mal aj v Nemecku. Rasizmus je všade, aj keď do spoločnosti vôbec nepatrí,“ vraví Guédé.
V Kuzminovej medailách sa leskne láska
Ctižiadosť a športová hrdosť robia divy.
Aj vďaka nej má Slovensko v ére samostatnosti prvú zlatú medailu zo zimnej olympiády. Vo Vancouvri 2010 ju získala biatlonistka Anastasia Kuzminová. Niečo vyše roka po tom, čo rodáčka zo sibírskej Ťumene dostala slovenský pas. Po víťazstve v šprinte pridala i striebro v stíhacích pretekoch. Na konci roka sa stala prvou dámou slovenského športu.
Foto: SITA
Kde sa v ňom vzala?
„Pomohla nám láska,“ vyriekol Juraj Sanitra, vtedajší šéf slovenského biatlonu. Anastasia Šipulinová patrila medzi juniorkami k svetovej špičke. Keď otehotnela s Danielom Kuzminom, prišla o miesto v ruskej reprezentácii. Keď ju nechceli doma, manžel Daniel oslovil vedenie slovenského biatlonu, či by ju neprijal za svoju. Stalo sa – a slovenský šport získal parádne eso. Sibírska nátura sa tak ľahko nevzdáva. Biatlonové gény dostala po rodičoch. Na otázku, na koho sa podala ich najstaršia dcéra, sa otec Vladimir schuti zasmeje.
„Ťažko to rozlíšiť. Nasťu som viedol do jedenástich rokov. Potom odišla k iným trénerom. Dôležitejšie je, že dosiahla oveľa viac ako my, jej rodičia. Na to sme najviac hrdí. Zúročuje, čo vždy mala v sebe – hravosť, súťaživosť i nepoddajnosť. Vie, čo chce a odhodlane ide za tým,“ pripomína.
Anastasiine úspechy prišli v čase, keď ruský biatlon prežíva útlm.
Keby… Veľmi citlivá téma. Pre Šipulinovcov už nie.
„Všetko je, ako má byť. V slovenskej reprezentácii nie je pod takým tlakom, ako by bola v ruskej. Ktovie, či by sa v nej stala olympijskou víťazkou. Po jej zlatom šprinte sme otvárali šampanské, prežívali sme neuveriteľne šťastné chvíle. Medaily dávajú odpoveď, že sa rozhodla správne. Akurát si zvykáme na to, že Nasťu a vnúčika Jeliseja vídame menej. Navštívili sme ich v Banskej Bystrici. Sme veľmi radi, že Slováci ju prijali za svoju,“ vraví hlava biatlonovej rodiny.
Aj mladšia sestra Aňuta podporila Nastinu voľbu.
„Sprvoti sme sa s tým ťažko vyrovnávali, ale na druhej strane sme ju chápali. Čas ukázal, že sa odhodlala k dobrému kroku. Nasledovala svojho manžela, šla za lepšími podmienkami. Keď ju ruská strana odmietla, prijalo ju Slovensko. Odvďačila sa mu olympijskými medailami, stala sa jeho hrdinkou. Z toho sa tešíme aj my, vidíme, že je šťastná. To je pre nás najdôležitejšie,“ uviedla a sestrino rozhodnutie vysvetľovala i na stránke ruského biatlonu.
Citujeme z neho. „Nasťa ostala taká istá – s láskavým a hrdým vzťahom k Rusku. Tu sa narodila, vyrástla, tu ostali jej rodičia, brat, sestra, priatelia i najdrahšie spomienky. Nasťa nezapredala vlasť, len prijala druhý domov. Domov lásky, tvorivosti, šťastného života a nových úspechov. Ktovie, ako by pokračovala jej kariéra, ak by sa nerozhodla reprezentovať Slovensko.“
Lawlessová: Som hrdá, že môžem pomôcť
Keď ju basketbalový chlebík v roku 2008 zavial na Slovensko, ani netušila, že o dva roky si zahrá v drese slovenskej reprezentácie.
Dvadsaťsedemročná rodáčka z amerického Berwynu Erin Marie Lawlessová reprezentuje Slovensko od leta 2010. Vlani na majstrovstvách Európy v Poľsku bola najlepšou strelkyňou družstva a aj teraz v júni pomohla zverenkám Ivana Vojtka v prvej polovici kvalifikácie na budúcoročný európsky šampionát.
Foto: SITA
„Je pekné nastúpiť v drese národného tímu. Je to niečo viac, ako hrať za akýkoľvek klubový tím,“ povedala Lawlessová v rozhovore pre Pravdu pred odchodom na minuloročné ME do Poľska. Zároveň priznala, že keď vybieha na palubovke v drese Slovenska, cíti sa zvláštne. „No zároveň som hrdá, že môžem reprezentovať. Vždy chcem družstvu pomôcť,“ dodala.
Absolventka univerzity v Purdue pôsobí v Európe od leta 2007. O rok neskôr ju generálny manažér Good Angels Košice Daniel Jendrichovský priviedol na Slovensko. Prvú sezónu pomáhala vtedajšiemu nováčikovi ženskej extraligy z Prešova. Keďže v jeho drese potvrdila svoje kvality, presunula sa do majstrovských Košíc, kde sa postupne zaradila medzi opory euroligového kádra.
Vedenie Good Angels sa rozhodlo získať pre Lawlessovú slovenský pas, aby sa nepočítala do kvóty troch amerických hráčok, ktoré môžu nastupovať v eurolige. „Od vedenia Slovenskej basketbalovej asociácie sme dostali odporúčací list. Výmenou za to sa Erin zaviazala, že bude reprezentovať Slovensko počas troch sezón. Na základe našich dobrých vzťahov som však presvedčený, že rada pomôže reprezentácii aj v budúcnosti,“ tvrdí Jendrichovský.