V júli 2009 zazvonil Karolovi Lengyelovi v Komárne telefón. „Chlapci-zápasníci, ktorí tu bývali, mi volali, že z Maďarska prišiel Attila Lévai. Pýtali sa, či môže u nich prespať. Nech prespí, odvetil som. Na druhý deň mi Attila povedal, že si hľadá prácu a či by mohol v Komárne zostať. Tak sme ho zamestnali v domove sociálnych služieb, kde robil šesť mesiacov sanitára. Popri tom trénoval. Potreboval som si u neho overiť, nakoľko vážne to myslí s tou prácou. Vydržal a presvedčil ma,“ vysvetľuje Lengyel, duša komárňanského zápasenia a tréner slovenskej reprezentácie v zápasení grécko-rímskym štýlom.
O pol roka neskôr prišiel za Attilom aj o rok mladší István, ďalší zápasnícky talent. Odvtedy žijú obaja v Komárne, kde im Lengyel zabezpečil bývanie. Pendlujú medzi Banskou Bystricou, kde trénujú a juhom Slovenska. Po dedovi majú slovenské korene a od minulého roka aj slovenský pas. István získal minulý týždeň v kategórii do 60 kg zlato na majstrovstvách Európy v Belehrade.
Počítač, spánok a dievčatá
Lévaiovci vyrastali v Maďarsku v skromných pomeroch. O štyri deti sa po matkinej smrti staral otec. Bývalý zápasník ukázal chlapcom čaro žinenky. „Spočiatku nás tento šport až tak nechytil za srdce, ale keď prišli prvé úspechy na súťažiach, tak sa nám zapáčil,“ vraví Attila. Bratia odmalička súperili aj medzi sebou, ťahali sa navzájom.
Foto: Boris Vanya
„Raz na Vianoce sme dostali zápasnícke topánky. Hneď sme rozobrali postele a tri hodiny sa na nich pasovali,“ pripoja súrodenci príhodu z detstva. Otec vštepil chlapcom vieru vo vlastné sily, no nedokázal ich finančne podporovať, aby naďalej napredovali. Namiesto tréningov museli začať zarábať. Pomáhali otcovi v stavebných prácach. Láska k zápaseniu však bola silnejšia. Attila zamieril za lepšími podmienkami na sever. „Veľa som o tom premýšľal. Napokon som sa rozhodol prísť za Karči báčim, ktorého som poznal z turnajov,“ opisuje starší z bratov.
Otec nebol z odchodu synov spočiatku nadšený. „Postupne sa však upokojil a uznal, že nám bude v Komárne lepšie než doma,“ vraví Attila. Odkedy sú v Komárne, otec ich ešte na žinenke nevidel. S chlapcami je však v kontakte. A doma vychováva ešte jedného nádejného zápasníka – najmladšieho syna Zoltána. Nie je vylúčené, že aj on čochvíľa zamieri za staršími bratmi.
Vďaka rodinnej firme Lengyelovcov majú chlapci kvalitné zázemie, v okolí Komárna si našli aj priateľky, nemajú problém sa dohovoriť. „Aké máme ešte hobby? Počítač, spánok a dievčatá,“ smeje sa István. Bratia prepadli fenoménu zvanému facebook. Tréner Lengyel vzápätí prezradí aj neresť, na ktorú si chlapci musia dávať pozor. „Milujú sladkosti a kolu. Lenže najmä pred súťažou, keď zhadzujú prebytočné kilogramy, si ich musia odpustiť. Nie vždy sa im to darí.“
Pomohli aj psychologičky
Okrem fyzického tréningu pomáha komárňanským borcom aj mentálna príprava. Lévaiovci, ale aj ďalší chlapci z Lengyelovej zápasníckej partie, pravidelne navštevujú dve psychologičky v Budapešti. „Zápasenie je individuálny šport, ale ja tvrdím, že sila kolektívu je väčšia ako sila jedinca. Na stretnutia k psychologičkám chodíme ako skupina. Aj mne veľmi pomáhajú,“ tvrdí Lengyel, ktorý vníma športovú psychológiu ako dôležitú súčasť prípravy.
„Škoda, že v slovenskom športe je to ešte stále skôr ojedinelý jav. Začínali sme s Henrichom Chomistom v Banskej Bystrici. Otvoril nám oči. Navždy som si zapamätal jeho výrok: Nie je jedno, či poviem, že som zdravý alebo že nie som chorý.“
Okrem psychologičiek majú podľa Lengyela na belehradskom zlate podiel aj ďalší ľudia, ktorí dali Lévaiovcom šancu. „Som vďačný ľuďom v Dukle, vďaka ktorým zápasenie po zlúčení strediska v Trenčíne a Banskej Bystrici nezaniklo – bývalému riaditeľovi Ľubovi Roškovi i terajšiemu Róbertovi Leitlovi, Gitke Harazinovej, ako aj Ernestovi Zacharovi, biochemikovi z Piešťan.“
Na otázku, aký majú športový sen, odpovedajú Lévaiovci jednotne a bez zaváhania: „Chceme byť olympijskí víťazi.“ István Lévai síce vybojoval titul majstra Európy, no nezabezpečil si tým olympijskú miestenku do Londýna. Tie sa budú udeľovať až na troch kvalifikačných turnajoch v najbližších týždňoch. Na prvý do Bulharska pocestuje z bratov Attila, na druhý do Číny István a na tretí do Fínska zrejme obaja (ak to ešte bude potrebné). Zaujímavé je, že Attila aj István zabojujú o miestenku v rovnakej váhovej kategórii – do 60 kg. Ak ju vybojujú, môže sa stať, že budú o účasť na olympiáde zápasiť medzi sebou.
„Sú na to zvyknutí,“ mávne rukou Lengyel. O šanciach svojich zverencov nechce špekulovať. Londýn ešte nie je priorita. Čas Lévaiovcov, ale aj ďalších mladých chlapcov z jeho skupiny, príde zrejme až o štyri roky – na olympiáde v brazílskom Riu.