Čo sa vám premietlo po poslednej sérii pokusov, keď bolo jasné, že ste zlatý?
Prišla len obrovská úľava z toho, že mi to naozaj vyšlo. Mal som veľké šťastie, že ma Maďar Pars neprehodil. A ihneď nastal pocit, že všetka niekoľkoročná práca a odriekanie stáli za to.
Kedy ste vycítili, že zlato vám už neujde?
Až v momente, keď dopadlo Krisztiánovo kladivo na plochu štadióna. Do toho momentu som sa stále obával, že ma ešte môže prehodiť. Je to totiž veľký bojovník.
Čo znamená zlato z európskeho šampionátu pre vašu kariéru?
Veľa, veľmi veľa. Zlato z takéhoto šampionátu je veľmi cenné. Ak si človek uvedomí, ako málo šancí má na získanie zlata, tak si ho musí veľmi vážiť. Zlatú medailu z veľkých šampionátov má atlét šancu získať len raz za rok. A v našej súťaži kladivárov mám na to približne hodinu. Čiže načasovať formu a v pravý čas dosiahnuť najlepší výkon nie je vôbec jednoduché. Barcelonské zlato je ďalšou energiou pre mňa a ľudí, ktorí mi pomáhajú na ceste za úspechmi!
Je najcennejší kov z ME viac ako bronz z MS spred troch rokov?
Asi áno. Najmä, ak sa bavíme o mužskom kladive. Konkurencia na majstrovstvách Európy sa takmer vyrovná tej na svetovom šampionáte. Ale najmä je to ďalší úspech v mojej kariére a potvrdzuje, že bronz z Ósaky nebol náhodný. Zisk zlata je obrovskou motiváciou a odmenou za drinu a odriekanie. Je zadosťučinením za to, že dlhoročné obetovanie nebolo zbytočné.
Mysleli ste trošku na Ósaku, kde ste posledným pokusom prišli o striebro?
Nie. Ósaka sa mi v hlave veru vôbec nepremietla. Myslel som skôr na to, či by som sa ešte v prípade potreby vedel v poslednom pokuse zlepšiť. Myslel som len na to. V duchu som vôbec neoslavoval.
Ako hodnotíte celý priebeh finálovej súťaže?
Jedno je isté – zlato je zlato a na takýchto veľkých šampionátoch je dôležité len umiestnenie. Ale hnevám sa trošičku na to, ako som hádzal. Technicky to bolo veľmi zlé, vôbec som kladivo v otočkách nevidel a nedarilo sa mi. S tým nie som spokojný.
Vstali ste už ráno s nejakým tušením?
Nie. Vstával som, ako keby bol úplne normálny deň. Nemal som žiadne konkrétne pocity – ani dobré, ani zlé. Ráno zostávalo do finále ešte viac než dvanásť hodín, preto som bol úplne v pohode. Nič zvláštne sa vo mne nedialo. A dokonca ani v priebehu dňa som necítil žiadny rastúci tlak.
Máte tradičné rituály, ktoré dodržiavate v deň pretekov?
Nemyslím si, že by som robieval niečo neobvyklé alebo výnimočné, čo vždy pred súťažou robievam. Pravidelne si skontrolujem tašku, ktorú si beriem na plochu, aby som si niečo nezabudol. Je toho dosť, aj preto si preberiem veci aj trikrát.
Tvrdíte, že pred pretekmi ste boli pokojný. Vydržalo vám to aj počas súťaže?
Priznám sa… Nervozita sa dostavila asi po treťom pokuse. Vtedy som si uvedomil, že už nemám takú veľkú energiu ako na začiatku a začal som sa obávat, že som na dne svojich síl. A veru tak aj bolo, každým pokusom som sa cítil horšie. Najmä v nohách som už nemal takú iskru. Následne sa to odzrkadlilo aj v technickom prevedení pokusov.
Čo bolo počas pretekov pre vás najťažšie?
Čakanie na koniec. Každá minúta prebiehala veľmi pomaly. Ku koncu som bol dosť nervózny. Najmä, keď som cítil, že by som už v prípade môjho prekonania, asi nedokázal odpovedať ďalším dlhým pokusom. Pocit, že už nemám síl na zlepšenie bol neznesiteľný.
Ako ste udržali nervy na uzde?
Hral som to (smiech). Nie som taký suverén, aby som nemal obavy, že ma nikto nemôže prekonať. To teda nie.
Je niekto, komu triumf venujete, alebo si ho chcete vychutnať sám?
Zlatú medailu venujem všetkým, ktorí mi k jej získaniu dlhé roky pomahali. Vrcholový šport je tímova práca. Bez pomoci a podpory rodičov, trénera Wollmana, manažéra Jucka, tímu Top Athletics, ministerstva školstva, Národného športového centra, lekárov pána Mračnu, pani Urvayovej, či pánov Deleja a Hajmassyho by som nezískal azda ani miesto v prvej osmičke. Ďalej nesmiem zabudnúť poďakovat sa za prácu masérom pánovi Bolečkovi a Freudenfeldovi, ale aj mojim sponzorom a tréningovým partnerom a tiež všetkým, ktorí mi fandia. Ich podporu si naozaj cenim!
Máte zlato z ME, bronz z MS. Aké sú vaše ďalšie ciele?
Sezóna pokračuje ďalej, čakajú ma posledné dva mítingy kladivárskeho seriálu IAAF Hammer Throw Challenge, Atletický Most v Dubnici a ďalšie podujatia. Tiež budem reprezentovať Európu na Kontinentálnom pohári, čo bude pre mňa obrovská česť a dúfam, že v európskom drese nesklamem.
Stihli ste už úspech osláviť? Aké oslavy na vás čakajú doma v Trnave?
Hneď po pretekoch som sa musel venovať zástupcom médií. Okrem televíznych staníc chceli rozhovory žurnalisti z novín, agentúr či rozhlasu. Potom som musel absolvovať dopingovú skúšku a oficiálne interview v útrobách štadióna. Oslava doma určite bude. Aká, to ešte neviem. Ale určite niečo vymyslíme.