Ako ste sa dostali k prezidentovi Konga?
Bývalé francúzske kolónie majú silnú cyklistickú tradíciu. Keď vyjdete z autobusu, pre miestnych je to podobné, akoby vystúpil David Beckham. Aj pre politikov je veľkou cťou osobne sa poznať s cyklistami z Európy, vážia si vás, často pred štartom etapy prídu, podajú ruku, popýtajú sa. A vždy je v rámci pretekov oficiálna párty, na ktorú chodia aj politici. Do Kamerunu sa raz prišla pozrieť delegácia z Konga, chceli tiež zorganizovať preteky. A prišiel aj prezident. Primátor Brazzavillu, hlavného mesta Konga, so mnou zase bez okolkov rokoval o predaji mojej priateľky, chcel si ju vziať za ženu. Spočiatku som si robil srandu, ale on to zobral vážne a nakoniec bol problém z toho vycúvať.
Prečo jazdíte na preteky do Afriky?
Život je tam úplne odlišný. Keď človek príde do Afriky, obzvlášť do tej čiernej, buď sa mu úplne zhnusí alebo zapáči natoľko, že sa tam musí stále vracať. Cesta medzi tým nie je. Páči sa mi mentalita ľudí, prostredie, aj preteky sú na úrovni – až na nejaké organizačné zvláštnosti, vyplývajúce z rozdielneho zmýšľania.
V čom sa prejavujú?
Organizátori nie sú schopní prevziať zodpovednosť. Je to prípad Senegalu alebo Kamerunu. Napríklad – konvoj má o ôsmej vyraziť na štart, ktorý je naplánovaný na desiatu. Ale niet človeka, ktorý by o ôsmej zavelil. Autobus je pripravený, ale nikto nevie, kedy vyrazí. Potom zrazu niekto príde a povie – odchod. Lenže to už je pol desiatej a všetko sa posúva. Alebo sa zabezpečia raňajky pre sto ľudí, ale ráno sa zistí, že ich treba dvesto. A všetko sa rieši za pochodu. To je africké vnímanie. Nikto nerozmýšľa dopredu. Problém sa rieši až vtedy, keď nastane. V Kamerune zase nie je cesta medzi severom a juhom krajiny. Ale keďže preteky sú aj politická akcia a cyklistov treba ukázať celému štátu, tak nás lietadlom dopravili na sever. Po troch etapách sme sa počas voľného dňa mali presunúť späť na juh. Boli však problémy s lietadlom, tak nás tesne po etape nahrnuli do vlaku. Cestovali sme osemnásť hodín.
V októbri ste štartovali na pretekoch Okolo Burkiny Faso, najstaršom cyklistickom podujatí v Afrike. Organizuje ho spoločnosť ASO, ktorá usporadúva aj slávnu Tour de France. Cítili ste nejaký rozdiel oproti iným pretekom na kontinente?
Určite. Burkina Faso je hádam najchudobnejšia krajina spomedzi tých, ktoré organizujú cyklistické preteky. Murované budovy vidíte vlastne len v centre hlavného mesta, inak ľudia žijú v hlinených búdkach bez elektriny. Ale organizácia pretekov je stopercentná – práve preto, že ich už desať rokov usporadúva ASO. Keď sa povie, že štart je o ôsmej, tak sa štartuje o ôsmej. Keď má konvoj vyraziť o šiestej, tak to platí. To v Afrike bežné nie je. Tour du Faso funguje lepšie ako Okolo Slovenska.
Na Tour du Faso sa však jazdí aj po prašných cestách. Prečo?
Je to ich špecialita, spestrenie pretekov, niečo, čo nikde inde nie je. Po prašnej ceste sa ide trebárs posledných dvadsať kilometrov niektorej etapy. Často sa vtedy mieša poradie, je tam veľa prachu, množstvo defektov. Inak, v krajine je len osemsto či deväťsto kilometrov asfaltových ciest a preteky majú okolo 1300 kilometrov. To znamená, že niektoré cesty musíte prejsť viackrát.
Afrika je známa mizernými cestami, pritom tie sú pre cyklistov kľúčové.
V Kamerune okolo hlavného mesta sú cesty, aké nemáme ani na Slovensku. Koberec je desať kilometrov krásny ako na letisku, ale zrazu natrafíte na metrovú neoznačenú dieru. To je nebezpečné. Ale ešte väčším problémom je kvalita prepravy počas pretekov. Ja napríklad beriem do Afriky špeciálny bicykel. Nič na ňom nie je z krehkých materiálov, žiadne karbónové rámy a podobné veci, lebo by to neprežilo transporty na strechách autobusov.
Na aký najdivokejší presun si spomínate?
Raz sme v Kamerune namiesto dopravným lietadlom cestovali vojenským bombardérom. Sedeli sme na letiskovej ploche, bombardér zastavil pár metrov od nás, vyskákali vojaci, nahádzali batožinu, nastúpili sme. Ledva za nami zavreli plošinu. Ľudia stáli na stojáka ako v autobuse, niektorí zvracali. Spýtal som sa jedného vojaka, či majú pre všetkých padáky v prípade nehody. On sa len zasmial a povedal – ja padák mám, neviem ako ty.
Čo to s vami spravilo?
V Afrike ľudský život veľa neznamená. Vidíte v nemocnici človeka, ktorý má pomaly odtrhnutú nohu, ale ani brvou nepohne. Na bolesť sú zvyknutí. Ani v nemocnici sa s ním nikto nebabre. Ak zomrie, tak zomrie. Či ho to bolí alebo nie, nikoho to nezaujíma.
Zarazilo vás niečo podobné aj priamo na ceste počas pretekov?
Jeden z afrických pretekárov raz zaostal, za ním išlo už iba posledné vozidlo konvoja a spoza neho sa snažil predbiehať autobus. Jeho šofér nevedel, že sa jazdia preteky. Bol tam aj policajt, ale šofér ho nerešpektoval. Predbiehal, trošku ťukol do cyklistu a ten spadol. Šofér zastal a ľudia stojaci popri ceste kameňom rozbili sklo, vytiahli ho von a začali ho biť. Potom prišiel policajt, rozohnal ľudí a sám začal šoféra biť. Podobné veci sa stávajú bežne. Myslím si, že ma tam už nič nemôže prekvapiť, ale prekvapenia zažívam každý deň.
Kde prespávate? V hoteloch?
Áno. Ale napríklad na Tour du Faso sa zodvakrát spí v bivakoch, čo je celkom zážitok. Prídu kamióny, rozložia stany, poľnú kuchyňu, sprchy, záchody. Keď pelotón odchádza, za polhodinu všetko zložia a presúvajú sa ďalej. Cez deň býva štyridsať stupňov, v noci tridsať, spí sa ťažko, lietajú okolo vás komáre.
Mali ste v Afrike nejaké zdravotné problémy? Dostali ste trebárs maláriu?
Iba takú slabšiu. Musím zaklopať – mne i kolegom z tímu sa zdravotné problémy zatiaľ vyhýbali. Teraz v Burkine Faso sa prvý raz stalo, že niekto z nás nedokončil. Peter Košút mal vykĺbený palec, vzdal v predposlednej etape, bol vtedy ôsmy. Nám sa zatiaľ vyhýbajú pády a zlomeniny, to by bolo nepríjemné. Videl som miestne nemocnice – a to radšej nie.
S čím majú európski cyklisti najväčšie ťažkosti?
Podcenia používanie opaľovacích krémov, antimalarík či moskytiér, dostanú črevné problémy, telo sa dehydruje a končí. Sú to drobnosti, ale za pár dní si zničia organizmus a ledva sa dostanú domov. Stáva sa aj to, že celý tím z Európy – a dobrý – preteky vzdá. Jazdci doplatia na to, že nepoznajú africké pomery. To sa nedá nikde naučiť, iba zažiť na vlastnej koži, preto sa často popália. Neraz sa stalo, že Belgičania alebo Taliani dominovali v prvé dva-tri dni, ale v polovičke pretekov odišli domov. Kto príde po prvý raz, často nejde s rozumom, prepáli štart, telo úplne uštve a skončí v kŕčoch.
Aká je úroveň pretekov v Afrike?
Väčšina ľudí si myslí, že tam sa nesúťaží, ale to nie je pravda. Kalendár afrických pretekov je mimo hlavnej sezóny, začína sa na jeseň a končí na jar. Štartuje na nich mnoho tímov z Európy, aj z Pro Tour (skupina elitných tímov, ktoré chodia na najväčšie podujatia vrátane Tour de France). Využívajú tieto exotické preteky ako prípravu na európsku sezónu.
Koľko vás stojí štart na afrických pretekoch? Zarobíte či prerobíte?
Všetky tie preteky sú v kalendári UCI a sú teda na nich predpísané odmeny. Dobrý tím si dokáže zarobiť relatívne slušné peniaze. Na pretekoch UCI platí organizátor ubytovanie, stravu a všetky transporty. Letenka nie je drahá, lebo organizátori vybavujú centrálny odlet napríklad z Paríža pre všetky európske tímy a cena tým značne klesne. Na zvyšok sa buď nájdu sponzori, alebo si to pretekári zaplatia sami. V samotných pretekoch sa dá reálne vyhrať tristo-štyristo eur. Kým však v Európe čakáte na uhradenie výhier pol roka aj rok, v Afrike vám až na výnimky všetko vyplatia hneď. Ale inak africké preteky nie sú ziskovou záležitosťou, skôr mierne stratovou.
