Ako ste sa dostali k prezidentovi Konga?
Bývalé francúzske kolónie majú silnú cyklistickú tradíciu. Keď vyjdete
z autobusu, pre miestnych je to podobné, akoby vystúpil David Beckham. Aj pre
politikov je veľkou cťou osobne sa poznať s cyklistami z Európy, vážia
si vás, často pred štartom etapy prídu, podajú ruku, popýtajú sa.
A vždy je v rámci pretekov oficiálna párty, na ktorú chodia aj politici.
Do Kamerunu sa raz prišla pozrieť delegácia z Konga, chceli tiež
zorganizovať preteky. A prišiel aj prezident. Primátor Brazzavillu,
hlavného mesta Konga, so mnou zase bez okolkov rokoval o predaji mojej
priateľky, chcel si ju vziať za ženu. Spočiatku som si robil srandu, ale on
to zobral vážne a nakoniec bol problém z toho vycúvať.
Prečo jazdíte na preteky do Afriky?
Život je tam úplne odlišný. Keď človek príde do Afriky, obzvlášť do
tej čiernej, buď sa mu úplne zhnusí alebo zapáči natoľko, že sa tam
musí stále vracať. Cesta medzi tým nie je. Páči sa mi mentalita ľudí,
prostredie, aj preteky sú na úrovni – až na nejaké organizačné
zvláštnosti, vyplývajúce z rozdielneho zmýšľania.
V čom sa prejavujú?
Organizátori nie sú schopní prevziať zodpovednosť. Je to prípad Senegalu
alebo Kamerunu. Napríklad – konvoj má o ôsmej vyraziť na štart, ktorý
je naplánovaný na desiatu. Ale niet človeka, ktorý by o ôsmej zavelil.
Autobus je pripravený, ale nikto nevie, kedy vyrazí. Potom zrazu niekto príde
a povie – odchod. Lenže to už je pol desiatej a všetko sa posúva. Alebo
sa zabezpečia raňajky pre sto ľudí, ale ráno sa zistí, že ich treba
dvesto. A všetko sa rieši za pochodu. To je africké vnímanie. Nikto
nerozmýšľa dopredu. Problém sa rieši až vtedy, keď nastane. V Kamerune
zase nie je cesta medzi severom a juhom krajiny. Ale keďže preteky sú aj
politická akcia a cyklistov treba ukázať celému štátu, tak nás lietadlom
dopravili na sever. Po troch etapách sme sa počas voľného dňa mali
presunúť späť na juh. Boli však problémy s lietadlom, tak nás tesne po
etape nahrnuli do vlaku. Cestovali sme osemnásť hodín.
V októbri ste štartovali na pretekoch Okolo Burkiny Faso,
najstaršom cyklistickom podujatí v Afrike. Organizuje ho spoločnosť ASO,
ktorá usporadúva aj slávnu Tour de France. Cítili ste nejaký rozdiel oproti
iným pretekom na kontinente?
Určite. Burkina Faso je hádam najchudobnejšia krajina spomedzi tých, ktoré
organizujú cyklistické preteky. Murované budovy vidíte vlastne len v centre
hlavného mesta, inak ľudia žijú v hlinených búdkach bez elektriny. Ale
organizácia pretekov je stopercentná – práve preto, že ich už desať
rokov usporadúva ASO. Keď sa povie, že štart je o ôsmej, tak sa štartuje
o ôsmej. Keď má konvoj vyraziť o šiestej, tak to platí. To v Afrike
bežné nie je. Tour du Faso funguje lepšie ako Okolo Slovenska.
Na Tour du Faso sa však jazdí aj po prašných cestách.
Prečo?
Je to ich špecialita, spestrenie pretekov, niečo, čo nikde inde nie je. Po
prašnej ceste sa ide trebárs posledných dvadsať kilometrov niektorej etapy.
Často sa vtedy mieša poradie, je tam veľa prachu, množstvo defektov. Inak,
v krajine je len osemsto či deväťsto kilometrov asfaltových ciest a preteky
majú okolo 1300 kilometrov. To znamená, že niektoré cesty musíte prejsť
viackrát.
Afrika je známa mizernými cestami, pritom tie sú pre cyklistov
kľúčové.
V Kamerune okolo hlavného mesta sú cesty, aké nemáme ani na Slovensku.
Koberec je desať kilometrov krásny ako na letisku, ale zrazu natrafíte na
metrovú neoznačenú dieru. To je nebezpečné. Ale ešte väčším problémom
je kvalita prepravy počas pretekov. Ja napríklad beriem do Afriky špeciálny
bicykel. Nič na ňom nie je z krehkých materiálov, žiadne karbónové rámy
a podobné veci, lebo by to neprežilo transporty na strechách autobusov.
Na aký najdivokejší presun si spomínate?
Raz sme v Kamerune namiesto dopravným lietadlom cestovali vojenským
bombardérom. Sedeli sme na letiskovej ploche, bombardér zastavil pár metrov
od nás, vyskákali vojaci, nahádzali batožinu, nastúpili sme. Ledva za nami
zavreli plošinu. Ľudia stáli na stojáka ako v autobuse, niektorí zvracali.
Spýtal som sa jedného vojaka, či majú pre všetkých padáky v prípade
nehody. On sa len zasmial a povedal – ja padák mám, neviem ako ty.
Čo to s vami spravilo?
V Afrike ľudský život veľa neznamená. Vidíte v nemocnici človeka,
ktorý má pomaly odtrhnutú nohu, ale ani brvou nepohne. Na bolesť sú
zvyknutí. Ani v nemocnici sa s ním nikto nebabre. Ak zomrie, tak zomrie. Či
ho to bolí alebo nie, nikoho to nezaujíma.
Zarazilo vás niečo podobné aj priamo na ceste počas
pretekov?
Jeden z afrických pretekárov raz zaostal, za ním išlo už iba posledné
vozidlo konvoja a spoza neho sa snažil predbiehať autobus. Jeho šofér
nevedel, že sa jazdia preteky. Bol tam aj policajt, ale šofér ho
nerešpektoval. Predbiehal, trošku ťukol do cyklistu a ten spadol. Šofér
zastal a ľudia stojaci popri ceste kameňom rozbili sklo, vytiahli ho von a
začali ho biť. Potom prišiel policajt, rozohnal ľudí a sám začal šoféra
biť. Podobné veci sa stávajú bežne. Myslím si, že ma tam už nič
nemôže prekvapiť, ale prekvapenia zažívam každý deň.
Kde prespávate? V hoteloch?
Áno. Ale napríklad na Tour du Faso sa zodvakrát spí v bivakoch, čo je
celkom zážitok. Prídu kamióny, rozložia stany, poľnú kuchyňu, sprchy,
záchody. Keď pelotón odchádza, za polhodinu všetko zložia a presúvajú sa
ďalej. Cez deň býva štyridsať stupňov, v noci tridsať, spí sa ťažko,
lietajú okolo vás komáre.
Mali ste v Afrike nejaké zdravotné problémy? Dostali ste trebárs
maláriu?
Iba takú slabšiu. Musím zaklopať – mne i kolegom z tímu sa zdravotné
problémy zatiaľ vyhýbali. Teraz v Burkine Faso sa prvý raz stalo, že
niekto z nás nedokončil. Peter Košút mal vykĺbený palec, vzdal
v predposlednej etape, bol vtedy ôsmy. Nám sa zatiaľ vyhýbajú pády a
zlomeniny, to by bolo nepríjemné. Videl som miestne nemocnice – a to
radšej nie.
S čím majú európski cyklisti najväčšie
ťažkosti?
Podcenia používanie opaľovacích krémov, antimalarík či moskytiér,
dostanú črevné problémy, telo sa dehydruje a končí. Sú to drobnosti, ale
za pár dní si zničia organizmus a ledva sa dostanú domov. Stáva sa aj to,
že celý tím z Európy – a dobrý – preteky vzdá. Jazdci doplatia na
to, že nepoznajú africké pomery. To sa nedá nikde naučiť, iba zažiť na
vlastnej koži, preto sa často popália. Neraz sa stalo, že Belgičania alebo
Taliani dominovali v prvé dva-tri dni, ale v polovičke pretekov odišli
domov. Kto príde po prvý raz, často nejde s rozumom, prepáli štart, telo
úplne uštve a skončí v kŕčoch.
Aká je úroveň pretekov v Afrike?
Väčšina ľudí si myslí, že tam sa nesúťaží, ale to nie je pravda.
Kalendár afrických pretekov je mimo hlavnej sezóny, začína sa na jeseň a
končí na jar. Štartuje na nich mnoho tímov z Európy, aj z Pro Tour
(skupina elitných tímov, ktoré chodia na najväčšie podujatia vrátane Tour
de France). Využívajú tieto exotické preteky ako prípravu na európsku
sezónu.
Koľko vás stojí štart na afrických pretekoch? Zarobíte či
prerobíte?
Všetky tie preteky sú v kalendári UCI a sú teda na nich predpísané
odmeny. Dobrý tím si dokáže zarobiť relatívne slušné peniaze. Na
pretekoch UCI platí organizátor ubytovanie, stravu a všetky transporty.
Letenka nie je drahá, lebo organizátori vybavujú centrálny odlet napríklad
z Paríža pre všetky európske tímy a cena tým značne klesne. Na zvyšok
sa buď nájdu sponzori, alebo si to pretekári zaplatia sami. V samotných
pretekoch sa dá reálne vyhrať tristo-štyristo eur. Kým však v Európe
čakáte na uhradenie výhier pol roka aj rok, v Afrike vám až na výnimky
všetko vyplatia hneď. Ale inak africké preteky nie sú ziskovou
záležitosťou, skôr mierne stratovou.
