Chystáte sa oslavovať na budúci rok okrúhle životné jubileum – päťdesiat rokov?
Nie. Jednoducho my narodeniny neoslavujeme, ako je to zvykom inde. Nikdy. Nepovažujeme to za podstatné. Na to nemá vplyv skutočnosť, že presný dátum môjho narodenia nepoznám. U nás to nie je nič nezvyčajné. Ani viacerí moji známi ho nepoznajú.
Jeden významný údaj vo vašom živote sa však stal medzníkom: 10. mája 1990 ste prvý raz vystúpili na Mount Everest. Odvtedy aspoň raz takmer každý rok. Nie je pre vás výstup na najvyšší vrchol už všedný?
Nie, určite nie. Je to pre mňa stále veľký zážitok. V poslednom období o to väčší, že sa venujem najmä propagácii ochrany životného prostredia, to je pre mňa priorita. V tomto roku som vystúpil na Everest s transparentom, na ktorom bol ekologický slogan. Upozorňujem na nebezpečenstvo, najmä na skutočnosť, že sa postupne topí himalájsky ľadovec.
Keď stúpate na Everest devätnásty raz ako pred polrokom, je to pre vás už ľahšie?
Zdolať Everest nikdy nie je ľahké. Nebezpečenstvo visí stále vo vzduchu. Musíte byť obozretní a dobre pripravení. Kedysi bolo hore viac snehu, teraz sa viac lezie po skalách, čo je podľa mňa náročnejšie.
Majú ľudia, ktorí žijú v Himalájach, pod najvyššími vrchmi výhodu v zdolávaní extrémnych výšok?
Narodil som sa v dedine, ktorá leží vo výške 3800 metrov. Aklimatizácia v tomto prostredí je prirodzená, je to bonus navyše, ktorý sme dostali automaticky i výhoda, ktorú máme v porovnaní s tými, čo k nám prichádzajú.
Spomínate si na niektorý výstup osobitne?
Na prvý úspešný. Keď sa ocitnete prvý raz na vrchole, prežívate to asi najemotívnejšie.
A ktorý výstup bol pre vás najťažší?
To si netrúfam povedať, nijaký nebol jednoduchý. Ale najhoršiemu som sa vyhol.
V roku 1996, v ktorom jedinom ste na Evereste nestáli?
Mal som vtedy pomáhať jednej expedícii, v ktorej bol aj známy horolezec, novozélandská legenda Rob Hall. V našej dedine som staval dom, malý hotelík. Žena ma na expedíciu nepustila, v tom roku mi ju jednoducho zakázala. A asi mi zachránila život, lebo expedícia sa skončila jednou z najväčších everetských tragédii, rýchlo sa zhoršilo počasie a zahynulo veľa ľudí, medzi nimi aj môj priateľ Hall.
Vy spravidla sprevádzate expedície, pomáhate iným ľuďom dostať sa na vrchol. Liezli ste niekedy naň aj sám?
Nikdy. Vždy so mnou niekto bol. Používam hore aj kyslík, lebo nikdy nejdem na vrchol kvôli športovému výkonu. Mojou úlohou je starať sa o bezpečnosť iných. Do roku 1995 som pôsobil na Evereste ako radový nosič, do roku 2006 ako serdar, čo je šéf šerpskej skupiny, ktorá zabezpečuje výstup. Posledné tri roky som bol vedúcim celej expedície.
Z výstupu na Everest sa stal biznis. Neprekáža vám tento komerčný rozmer?
Tieto aktivity pomáhajú Nepálu. Prinášajú nám peniaze a ľudia, ktorí sa narodili pod Everestom v chudobných podmienkach vďaka tomu často prežívajú. Výstupy sa čoraz viac regulujú, za povolenie sa platia veľké čiastky, desaťtisíc dolárov na hlavu. Niekedy sa zdá, že je to už jednoduché, ale to nie je pravda. Napríklad v tejto jesennej sezóne na Everest nik nevystúpil. Podmienky sa sprísňujú aj v iných smeroch, expedície si musia svoj odpad zniesť dole.
Žijete momentálne v USA. Ste spokojný?
Upresním to. Neodišiel som natrvalo do USA, žijem tam len časť roka a dočasne, aby som mojim deťom zabezpečil kvalitné štúdium. Jeden syn sa venuje obchodu a druhý počítačom, dcéra ma zatiaľ len štrnásť. Mojím domov však navždy zostane Thame.
Chýbajú vám hory?
Nielen ja, ale aj manželka, celá rodina sa najlepšie cítime pod Himalájami. V Thame stále žije moja matka, súrodenci. Ešte tri roky a definitívne sa vrátime domov.
Chystáte aj dvadsiaty výstup na Everest?
Pokúsim sa oň určite na budúci rok. Opäť v rámci Eco Expedition.
Aj rekordér má obavy. Jeho predchodca Babu Chiri zahynul
Šerpa Apa chcel s everestskými výstupmi seknúť už v roku 2002. Vtedy mal za sebou dvanásty výstup na tretí pól planéty. O rok neskôr však účasť v expedícii na počesť päťdesiateho výročia Hilaryho prvého výstupu na Mount Everest (8848 m) nedokázal odmietnuť. A odvtedy sa opäť rok čo rok pozerá na svet z najvyššieho bodu zeme. Stál na ňom už devätnásťkrát, čím si vyslúžil zápis do Guinnessovej knihy rekordov. K tomuto počtu sa nik ani nepriblížil.
Napriek tomu mu tento výstup, ktorý sa pre mnohých horolezcov stal nesplneným snom, nikdy nezovšednel. A stále má z neho rešpekt. Keď sa reč zvrtne na túto tému, okamžite sa mu vybaví iný neprekonateľný Šerpa – jeho predchodca Babu Chiri. Ten sa v roku 2000 zapísal medzi rekordérov Everestu najrýchlejším výstupom z južnej strany: trval mu len 16 hodín a 56 minút. O rok neskôr našiel na Evereste – smrť. Dovtedy bol rekordérom on. Stál na ňom desaťkrát, jedenásty pokus neprežil.
„Toto všetko si uvedomuje aj Apa,“ pripomína jeho priateľ, cestovateľ a dobrodruh Rudolf Švaříček. „Babu Chiri poznal na ceste na vrchol každý kameň, každý kus ľadu. A spadol do trhliny v ľadovci. Pri výstupe na najvyššiu horu sú časti, keď sa pohybujete medzi životom a smrťou. Každý úspešný výstup je veľkým počinom.“
Švaříček chodí do Himaláji pravidelne dvadsať rokov, s Apom sa zblížil pred vyše dvoma rokmi, keď boli členmi expedície, ktorá sa pokúšala dobyť vrchol Everestu. „Mne sa to, žiaľ, nepodarilo,“ spomína český horolezec. ,,Veľmi ma to merí, lebo podobná šanca sa niekomu pritrafí raz za život. Bol som v treťom tábore a rozbolel ma zub. Musel som zísť dole a kamarát mi vytrhol šestku hore. Toto ma stálo takmer týždeň, už som časovú stratu nemohol dobehnúť."
Apa aj vtedy vystúpil na vrchol. ,,Odskočil si z tretieho tábora na vrchol, len tak mimochodom, čo som obdivoval. Vrátil sa v pohode a nerobil okolo toho veľa rečí. Gratulácie prijímal skromne. Keď vystúpite devätnásťkrát na Everest, znamená to aj devätnásťkrát podstupovať veľké riziko. Prechádzať náročným a nebezpečným ľadopádom tam i naspäť. V sezóne, keď som bol pod Everestom, tam zahynulo sedem ľudí. Je to vždy osudovosť chvíle."
Apa bol ešte dieťa, keď mu zomrel otec. Rodina s dvoma sestrami a tromi mladšími bratmi zostala bez živiteľa. Vyrastal v mimoriadne chudobných pomeroch. Vzdal sa štúdia a začal sa živiť ako nosič pod Annapurnou a Everestom.
Na najvyššiu horu sa pokúšal vystúpiť prvý raz v roku 1988, keď ešte nemal osemnásť, ale vrátil sa z výšky 8500 metrov. Zastavilo ho zlé počasie. Až o dva roky neskôr dosiahol vrchol s novozélandskou expedíciou. Odvtedy sa z tohto úspechu tešil každý rok – s výnimkou 1996 a 2001. Do Himaláji sa stále vracia, hoci už tretí rok žije s rodinou v americkom meste Draper v Utahu. Tam študujú jeho deti. „Keď skončia školu, určite sa vrátime do Thame,“ vraví s istotou v hlase.
Švaříček sprevádzal aj tibetského duchovného a politického vodcu, štrnásteho dalajlámu, ktorý 9. septembra otváral bratislavskú výstavu Magické Himaláje. „Vidím medzi týmito osobnosťami mnohé spoločné vlastnosti. Obaja majú dar pokory a tolerancie. Ľudia, ktorí žijú v Himalájach, majú širšiu dušu, mám pocit, že tam žijú lepší ľudia než v uponáhlanej nížine. Aj u Apu ma upútala najmä jeho skromnosť. Je to výnimočný človek,“ charakterizuje svetového rekordéra český himalájista.
