Ako žijú legendy: Namiesto bytu si kúpil loď. A vykopol ju k striebru

03.08.2009 09:29
Slavomír Kňazovický
Slavomír Kňazovický, strieborný medailista v kanoistike na OH v Atlante. Autor:

Vo vode mu raz išlo o život, ale na nej patril k najrýchlejším na svete. Zaspomínal si na kubánske utrpenie, aj na majstrovsky načasovaný manéver v olympijskej Atlante. Rýchlostný kanoista Slavomír Kňazovický.

Čím ste chceli byť ako chlapec?
Bavilo ma fotografovanie. A k tomu patrilo, že som si fotku aj sám vyvolal.

Najskôr ste skúšali preraziť v atletike. Ako sa stalo, že ste prešli ku kanoistike?
Zranil som sa a počas rehabilitácie som zašiel do lodenice – a tak sa to začalo. Atletika ma bavila, robil som šprinty a skok do diaľky, ale za päť rokov som nemal žiadne prenikavé výsledky. A čím som bol starší, tým menej som sa presadzoval.

Čo sa vám zapáčilo na kanoistike? Pre laika je to skôr fádny šport.
Tak to môže pôsobiť z brehu. Je to všestranný šport. A príprava nie je iba o pádlovaní. Beháš, posilňuješ, korčuľuješ, bicykluješ, dokonca hrávaš aj ragby. Iné športy, keď sa robia vrcholovo, majú obmedzenia. Trebárs atléti nemôžu na bicykel. Ale tréning kanoistu je pestrý, každý šport mu pomáha.

Slangovo sa hovorí, že niekto cíti vodu. Čo to presne znamená?
Je to vec techniky, koordinácie pohybu. A rýchlosti na vode. Keď to posuniem ešte ďalej, kanoista nemôže mať z vody prehnaný rešpekt. Nesmie mať strach, že z lode vypadne a vykúpe sa.

Kedy ste začali cítiť vodu?
Ten výraz je možno trochu zveličený. Prichádza to postupne, aj niekoľko rokov. Najskôr sa v lodi musíte udržať. Potom je úspech, keď ide smerom, akým chcete. A keď v nej prestanete byť strnulý, pozriete sa vľavo, vpravo. Tak z jazdy začnete mať pôžitok.

Mali ste niekedy na vode strach?
Áno, ale nesúviselo to s pádlovaním. V Acapulcu sme mali po tréningu trochu voľna a chceli si zaplávať. Počasie nebolo ktovieaké, vyvesili aj varovné červené zástavy… Nevadí, plávať vieme, to zvládneme, vraveli sme si s trénerom Pavlom Blahom. Lenže – išlo o život. Dvojmetrové vlny ma zamotali ako v automatickej práčke, nevedel som, kde je hore a kde dole. Ani neviem, ako som sa dostal na breh. Scéna ako vystrihnutá z filmu. Z vody som sa vyplazil, piesok v ušiach som mal ešte mesiac…

Najnebezpečnejšia situácia vo vašom živote?
Vo vode určite.

A mimo nej?
Tie netrvali tak dlho. V lodi sa nám stávalo, že kadečo po nás lietalo. V pražskej Chuchli je vysokánsky most a pubertiaci sa občas zabávali, že z neho hádzali kamene. Stačí maličký, aby vás trafil do hlavy – a koniec.

Trafili niekoho?
Niekedy nás minul iba tesne. Najnebezpečnejšie je, keď pádlujete sám. Omráči vás, vypadnete z lode a utopíte sa. Problém býval aj s rybármi, keď im odplašíte rybku. V Maďarsku sa stal prípad, že vytočený rybár na kanoistu vystrelil vzduchovkou – a zasiahol ho do oka.

Vy ste jazdili aj za socialistické Československo. A vraj vo vtedajšej reprezentácii boli najväčším utrpením sústredenia na Kube. Prečo?
Boli to recipročné pobyty v rámci socialistického bloku. Funkcionárom sa páčilo. Úžasné slnko, more… Ale pádlovať sa tam nedalo.

Dusilo vás slnečné kladivo?
Extrémne. Bol som hotový, už keď som prišiel na tréning. Navyše vtedajšou špecialitou bolo, že nám robili teplotné šoky: najskôr sústredenie pri mínus desať stupňoch, vzápätí presun do plus štyridsať. A žiadna aklimatizácia, hneď tréning naplno. Neodborné vedenie. Dosť ma to pribrzdilo v kariére, uškodilo mi.

Koľkokrát ste boli na Kube?
Štyrikrát.

Najnepríjemnejší zážitok?
Zlievajú sa v šedom priemere… Spomeniem tréning. Celý sme bojovali s vlnami, lebo sme museli pádlovať v odstavnom kanále pre veľké lode. Nezmyselne sme tiež museli behať po cestách nasiaknutých olejom. Vylieval sa z autobusov, všetky boli v dezolátnom stave.

Z Kuby ste asi veľa nevideli.
Ostatní sa vybrali do múzea Ernesta Hemingwaya, ale nemal som na to nervy.

Trénovali ste tam, ako vodáci hovoria, v štine. Je pre kanoistu teplá voda problém?
Nie, aj keď má tridsať stupňov ako mala na Kube. Práve naopak, teplejšia voda je rýchlejšia. Prekážajú však s tým spojené horúčavy a vlhkosť vzduchu.

Mali ste obdobia, keď ste v sezóne boli jasne rýchlejší ako súperi. Lenže majstrovstvá sveta ani olympiádu ste nikdy nevyhrali. Riešite to ešte?
Štve ma to, ale neplačem nad tým. Boli šampionáty, keď som doplatil na súhru okolností. Napríklad v Dartmouthe (MS v roku 1997) som bol výborne pripravený. Ale zastavilo ma pravidlo, ktoré nikdy predtým ani potom neplatilo. Prvý chybný štart znamenal koniec (ďalší rok opäť platilo, že prvá chyba na štarte je len napomenutie).

Uviazli ste v štartovacom boxe?
Zasekol som sa v ňom. A nedalo sa z toho vytiahnuť. Keby ma to zariadenie iba podržalo a po chvíľke pustilo, myslím si, že na 200 m by som dohnal aj polsekundovú stratu.

V tom roku ste sa stali majstrom Európy. S akým náskokom ste vyhrali?
S výrazným, asi sekundu a pol. V Plovdive sa pritom pretekalo vo veľkých vlnách, čo mi vôbec nevyhovovalo. A navyše, na mojej trati vtedy boli Európania najlepší na svete. V Dartmouthe som nemal silnejšieho súpera.

Prečo vám vlny nevyhovovali?
Bol som ťažší, loď sa preto hlbšie ponorila a ľahšie sa do nej dostala voda. V Plovdive som ju ešte nemal upravenú so zdvihnutými bočnicami. Takže vo vlnách som pádloval s piatimi kilami navyše a pri nohách sa mi tá voda hýbala hore-dole, čo zhoršovalo vlastnosti lode, dynamiku pohybu.

Na olympiáde v Atlante 1996 ste na 500 m získali striebornú medailu. Aj vďaka tomu, že ste do cieľovej pásky vykopli svoju loď. Aký je to manéver?
Komplikovaný. Ak sa loď nevykopne správne, tak je lepšie ju nevykopnúť vôbec. Potrebujete aj šťastie. Od únavy máte vo finiši zhoršené vnímanie, reakcie, horšie sa aj rozhodujete. Vtedy urobiť takýto ťah, aby sa oplatil, je ťažké. Ja som sa navyše po vykopnutí vykúpal.

Tŕpli ste, či o striebro neprídete?
Bol som taký vyčerpaný, že to išlo mimo mňa. Pravidlá hovoria, že rozhodujúca je špička lode – ak tá je v cieli a pretekár je v lodi, všetko je okej. A u mňa to tak bolo.

Videozáznam potvrdil, že bez vykopnutia by ste skončili tretí?
Jednoznačne. V mojom prípade sa lepšie vykopnúť nedalo. Prevedenie aj načasovanie vyšlo ideálne. Ak by som to však urobil zle, nemusel som byť ani tretí.

Bola olympijská päťstovka v Atlante pretekmi, ktoré vás najviac vyžmýkali?
Aj na olympiáde v Sydney v roku 2000 som došiel do cieľa absolútne vyčerpaný. Pritom som bol lepšie pripravený, ale výsledok bol nevýrazný. Piate miesto ma neuspokojilo. Súťažilo sa v extrémnych podmienkach, také v histórii neboli. Šesťdesiatkilo­metrový vietor, obrovské vlny.

Kedy vo finiši začína byť pretekár mimo?
To je individuálne. Ale najhorší nával býva po dojazde. Stane sa, že keď vyjdete z vody, máte pocit, že kráčate po hrboľatej ceste a pritom je hladká. Alebo doslova vidíte hviezdičky.

Koľko trvá, kým sa z toho dostanete?
Keď je extrém, ako na olympiáde, tak som sa dával dokopy dve hodiny.

Trúfnete si popísať, v čom je špecifická komunita kanoistov?
Už som nad tým rozmýšľal. Je to o individualitách, takže je to veľmi pestré. Nechcem to nejako širšie rozoberať. Ale aspoň jedna vec. Pri kanoistike sa nič nezatají, lebo nad vodou sa dobre nesie zvuk. Všetko počuť. Na otvorenej hladine niečo len pošepnete a počuť je vás na desať metrov.

Vám sa niekedy takto pošmykol jazyk?
Nie (slabučko sa usmeje). Ale názor na vode niekedy netreba povedať veľmi rýchlo. Pokiaľ nechceme, aby ho počuli iné uši.

Mali ste počas kariéry nejaký svoj gríf na relax? Trebárs sa v izbe zavrieť s Mozartom…
Hudba pomáhala. Napríklad pri vytrvalostných tréningoch. Keď bolo sychravo a mňa čakalo tridsať-štyridsať kilometrov monotónnej práce. Počas nej som si vždy niečo púšťal, zvyšovala mi to výkon.

Na akú hudbu ste pádlovali?
Často na Depeche Mode.

Dokázal sa špičkový kanoista na Slovensku finančne zabezpečiť?
Prešiel som rôznymi obdobiami. Vprvom sa nedalo zarobiť nič. V druhom bola rarita, keď dal sponzor pätnásťtisíc pre štvoricu kanoistov v C4. A v treťom sa to posunulo na inú úroveň. Bolo to podopreté výsledkami, ale aj tým, že som sa marketing sám snažil podchytiť. Myslím, že som bol v kanoistike prvý, kto systematicky oslovoval firmy, spolupracoval s nimi.

A preto ste mohli komfortnejšie žiť.
Prvé peniaze, čo som takto získal, som vrazil do lode. Vyrobili mi ju na mieru, bola skvelá. Stála 130-tisíc, za to som si v Novom Meste nad Váhom (kde vtedy žil) mohol kúpiť byt. Ale vložené investície sa mi zúročili. Jazdil som na tej lodi na olympiáde v Barcelone (v roku 1992, prekvapil štvrtým miestom) a potom aj v Atlante.

Po skončení kariéry ste plynulo prešli k trénerstvu v Dukle Trenčín. Máte nejakú záľubu aj mimo športu?
Počítače, teraz sa venujem 3D grafike.

Keď ste súťažili, v novinách o vás neraz písali, že ste tichý muž. Lenže pri tomto rozhovore dávate dlhé odpovede, zdáte sa skôr výrečný. Zmenili ste sa?
To, že som tichý, bolo až také klišé. Ale nie som ani extrovert, nepotrebujem, aby ma bolo všade počuť. Som niečo medzi tým.

Slavomír Kňazovický

Narodil sa 3. mája 1969 v Piešťanoch. V rýchlostnej kanoistike patril dlhé roky do svetovej špičky. Jeho najväčším úspechom je striebro z OH 1996 v Atlante (C1 na 500 m). Štartoval aj na olympiáde v Barcelone 1992 (4.) a v Sydney 2000 (5.). Na majstrovstvách sveta získal striebornú a bronzovú medailu v C1 na 200 m, tretí skončil aj v C4 na 500 m. Majster Európy 1997 v C1 na 200 m, na ME získal aj dvakrát bronz (C1 na 200 m a C4 na 500 m). Do sedemnástich rokov sa venoval atletike. Vyštudoval FTVŠ v Bratislave, predtým dva roky študoval strojárinu na ČVUT v Prahe. V armáde získal hodnosť majora, druhý rok je v civile. Od roku 2001 je trénerom v Dukle Trenčín. Ženatý, má dve deti.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Jarona 3

Jarona 3

29,99
Flower box vintage kocka "S"  červené ruže

Flower box vintage kocka "S" červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk