„Utekala som k Hunterovi a mali sme našu chvíľku. Tento moment charakterizoval všetko, čím sme si prešli. Objať ho bola pre mňa neuveriteľná skúsenosť. Deň predtým mi povedal, že to zvládnem a podarilo sa,“ priznáva Davisová.
Skokanka do diaľky si výkonom 701 centimetrov splnila olympijský sen a pripojila sa k Woodhallovi, ktorý si debut pod piatimi kruhmi pripísal už pred piatimi rokmi ako 17-ročný.
Na tom, že sa do seba zaľúbili dvaja atléti z rovnakej krajiny by nebolo nič výnimočné, keby Davisová nesúťažila v amerických farbách v Tokiu na olympiáde a Woodhalla čakali šprintérske disciplíny na prebiehajúcej paralympiáde.
"Narodil som sa s nohami, ale tie sa nevyformovali. Diagnóza znela Hemimelia fibularis. Lekári mojim rodičom povedali, že nebudem môcť chodiť.
Amputáciu oboch nôh v 11. mesiaci považovali za najlepšiu možnosť viesť normálny život. Po štyroch mesiacoch som dostal prvý pár protéz a odvtedy sú súčasťou môjho života," vraví dvojnásobný medailista z Ria Woodhall.
Začiatky s protézami neboli jednoduché. Fyzicky, ale najmä psychicky. Do triedy začal chodiť až v piatej triede, deti ho šikanovali.
"Niektoré deti si na mne ventilovali svoj hnev či frustráciu. Nebolo to ľahké, bol som iný, ako oni. Našťastie, našiel som si, ktorí sa venovali atletike. Nemusel som pri nej sedieť na lavičke ako pri americkom futbale, ktorý som skúšal ako dieťa.
Na začiatku som bol hrozný, ale postupne som sa zlepšoval. Až natoľko, že som si splnil sen o univerzite a aj olympiáde v Riu de Janeiro 2016," priznal absolvent univerzity v Arkansase.
Pred štyrmi rokmi sa spoznal s Davisovou, ktorá je pre neho životnou inšpiráciou. Platí to aj vzájomne, čo sa ukázalo pri zoznámení oboch zaľúbencov.
"Na jedných pretekoch dobehol do cieľa. Išla som k nemu a objala ho. Nemala som na to dôvod, iba som to urobila.
Potom sme si začali písať a sme spolu už štyri roky. Je to inśpiratívny muž a skvelý človek," usmieva sa 22-ročná Davisová.
Oboch mrzelo, že kvôli pandémii nemohli sledovať jeden druhého v Tokiu. Vzájomne si však držali palce a tešia sa o tri roky do Paríža.
„Môj život je ako jazda na horskej dráhe. Raz hore, raz dole. Trvalo mi, kým som zistil dve veci: kam sa chcem dostať a ako sa mi to môže podariť. Vďaka Tare som našiel viac, ako som hľadal,“ dopĺňa Woodhall.