Premiéru si predstavoval inak. „Určite to bol veľký zážitok, ale najmä ponaučenie, že by som mal robiť atletiku viac s úsmevom,“ priznáva člen klubu Naša atletika.
Vaša premiéra na olympiáde trvala čistým časom 31,61 sekundy. Uplynuli asi rýchlo a veľa si z nich nepamätáte…
To sedí. Celkový dojem z olympiády je dobrý. Strašili nás, že to bude hrozné väzenie, ale bolo to fajn. Prekonalo to moje očakávania. No a keď sa bavíme o výkone, čakal som od seba viac.
Na stovke či dvojstovke?
Na stovke som zabehol 10,40 sekundy, čo bol reálny obraz mojej výkonnosti. Viac som nemohol urobiť. Z takej stovky by však mal na dvojstovke prísť čas okolo 20,80, najhoršie 20,90. Ja som však išiel 21,21, čo je zlé.
Čítajte viac Dva behy a odchod domov. Volkovi nevyšla ani dvojstovka
Kde sa stala chyba?
Je to moje zlyhanie. Verím, že ma posunie ďalej.
Čo ste si z Tokia odniesli domov?
Určite veľký zážitok, ale najmä ponaučenie, že by som mal robiť atletiku viac s úsmevom. Zdalo sa mi, že v poslednej dobe som riešil len výkonnosť.
Pýtal som sa sám seba, aký čas zabehnem na tréningu či pretekoch. To nie je správne nastavenie. Tokio bolo dobrým impulzom k tomu, aby som to zmenil. Rád by som sa atletikou znovu bavil.
Foto: TASR, Michal Svítok
Splnili ste si sen a dostali sa na olympiádu. Pre slovenského šprintéra je to úspech. Iste sú tam aj nejaké pozitíva, či nie?
Samozrejme, že som nešiel na olympiádu s negatívnymi myšlienkami. Užil som si ju. Zranenie však spôsobilo obavy z výkonnosti, prebilo to radosť zo splneného sna a možno sa odrazilo aj na výkone.
Nahnevalo vás to?
Stáva sa to, je to životná lekcia. Nič hrozné sa nedeje, ideme ďalej. Samozrejme, mrzí ma to. Roky som po olympiáde túžil. Chcel som na nej podať lepší výkon, ale pribrzdili ma zranenia.
Sezóna sa začala výborne, bronzom na halových majstrovstvách Európy v Toruni. Päť rokov idem v kuse zima – leto bez prestávky a nemal som vážnejšie problémy.
Raz sa záťaž musela prejaviť. Zrejme už prichádza. Nie je to o tom, že by som nezniesol záťaž, ale zranenia postupne prichádzajú. Taký je život. Možno musíme pracovať rozumnejšie.
Na spomínaných HME ste v šprinte na 60 metrov získali bronz. Zlato – rovnako ako v Tokiu na stovke – získal Marcell Jacobs. Ste kamaráti, stihli ste mu zablahoželať?
Áno. Keď robil víťazné kolečko, bol som za ním. Zagratuloval som mu. Vážim si, že môžem poznať takýchto športovcov.
Navyše, Marcell sa na nič nehrá. Je otvorený a pritom sa koncentruje na výkony. Fantastické divadlo, aj v štafete.
To bol veľký taliansky šok. Ako vnímate, že najrýchlejšiu štafetu vyhrala európska krajina?
Prekvapilo ma to. Je pekné, že aj európska krajina konkuruje v niektorých disciplínach veľmociam mimo starého kontinentu. Poznám sa aj s Filippom Tortuom, skvelý výkon aj od neho. Prajem im to. Sú to dobrí chalani.
Čítajte viac Zlato na stovke pre Európana po dlhých rokoch. Berie ho Talian Jacobs
Nedávno sa zverejnili limity na ME 2022. Svetová i Európska atletika pokračujú v trende drastického sprísňovania časov. Čo si o tom myslíte?
Neviem, či môj komentár bude publikovateľný… Rozhodne to nie je správny smer. Chápem, že sa sprísňujú limity. Na druhej strane, nemuselo by to byť také radikálne.
Nepáči sa mi ani to, že sa znižuje počet účastníkov a teda aj behov. Nechcem sa v tom rýpať, ale absolútne tomu nerozumiem. Bude to totálna deštrukcia pre slovenskú atletiku.
Prečo?
V podmienkach, v akých robíme, sme sa boli schopní dostať na kontinentálny šampionát približne pätnásti. Pri tomto trende nás bude podstatne menej.
Myslíte aj na olympiádu v Paríži 2024?
Iste. Verím, že to budú Hry aj s divákmi a pravou olympijskou atmosférou. Mám tri roky na to, aby som spravil niečo lepšie a behal rýchlejšie ako v Tokiu. Dám do toho maximum. Azda budú vtedy aj pre mňa reálne limity. Pri tomto trende to nie je isté (smiech).