Historicky najmenšia výprava priniesla štyri cenné kovy – zlatý, dva strieborné a bronzový. Aké to je, vie dobre aj vodný slalomár Ladislav Škantár (38). Olympijský šampión z Ria de Janeiro, kde spoločne s bratrancom Petrom vyhrali historicky posledné preteky v kategórii C2, vyjadril obavy z aktuálnej situácie.
„Mali sme výsledkovo aj osobnostne veľmi silné ročníky. Tie pomaličky končia. Určite však máme aj mladých nástupcov. Len čas ukáže, či budú schopní konkurovať svetovej špičke,“ tvrdí rodák z Pienin.
Štyri medaily – je to málo či veľa?
Môj tip bol, že ich získame päť. V ideálnom prípade ich mohlo byť aj sedem. Môžeme byť veľmi spokojní aj so štyrmi medailami. Vieme totiž, aké sú na Slovensku podmienky na trénovanie.
Slováci v Tokiu neprepadli, no ťažko sa zbaviť pocitu, že elita starne a mladší nedosahujú ich výsledky, česť výnimkám. Čo myslíte?
Je prirodzené, že dochádza ku generačnej výmene športovcov. Mali sme výsledkovo aj osobnostne veľmi silné ročníky. Tie pomaličky končia. Určite však máme aj mladých nástupcov. Len čas ukáže, či budú schopní konkurovať svetovej špičke ako ich predchodcovia. Svet sa posúva vpred, no ja mám pocit, že na Slovensku nefungujú niektoré základné veci.
Napríklad?
Ide o veci, ktoré by mali byť samozrejmosťou. Chýbajú športoviská. Adekvátna infraštruktúra i zázemie. Kvalitní a riadne zaplatení tréneri a tak ďalej…
Čítajte viac NÁZOR: Štyri sú falošný obraz. Športovci by vedeli rozprávať
Vodný slalom je jedným z mála športov na Slovensku, ktorý má solídne podmienky na prípravu. Máte pocit, že to slovenský šport nemá ľahké a ostatné športové odvetvia trpia na to, že nemajú adekvátne podmienky na tréning?
Do roku 1996 sme mali na Slovensku umelý kanál pre vodný slalom v Liptovskom Mikuláši. Patril medzi špičkové. Potom sa vybudovalo Čunovo. V tom čase najnáročnejší kanál na svete. Teda ideálne podmienky na to, aby vodný slalom napredoval. To sa aj stalo. Michal Martikán, Elena Kaliská, bratia Peter a Pavol Hoschornerovci udávali tempo medzi elitou. Dokonca by som povedal, že odskočili svetu.
Pomohli mladšej generácií, napríklad aj vám s bratrancom Petrom, aby ste sa vyšvihli hore?
Bez debaty. Vyrástli sme my, Alexander Slafkovský, Jana Dukátová a iní. Až doteraz sme ťažili z toho, že sme mali vynikajúce kanály a jeden dlhé roky ten najnáročnejší na svete. Konkurencia však nespala a vo výstavbe infraštruktúry sa posúvala rýchlejšie. Mali sme náskok, ale vo svete ho zmazali a ešte nás aj predbehli. Všade naokolo sa stavali vodnoslalomárske areály so špičkovými technológiami. Až tento rok sme sa dočkali opravy a inovácie oboch kanálov. S výnimkou zopár rekonštrukcií v Liptovskom Mikuláši a Žiline sa za ten čas nepostavilo nič. A to sme najúspešnejší šport pod piatimi kruhmi na Slovensku.
Nehovoriac o tom, že strelkyňa Rehák Štefečeková nemá na Slovensku adekvátnu strelnicu, štvorkajak môže trénovať len na Zemníku…
Je to problém viacerých odvetví. Nemajú športoviská a teda ani miesto, kde by vychovali ďalších reprezentantov. Rýchlostní kanoisti nosia medaily spod piatich kruhov pravidelne a doteraz nemajú vybudovanú umelú dráhu, kde by mohli trénovať.
Čítajte viac Arigato, Tokio. Štyri medaily sú úspechom i mementom
Aký je recept na zlepšenie nelichotivej situácie?
Je toho naozaj dosť. Bohužiaľ, pandémia výrazne zasiahla všetky odvetvia, vrátane športu. Ten musel bojovať o prežitie. Verím, že už je to za nami. Dúfam v lepšie časy pre športy aj plné tribúny.
Čo by slovenskému športu pomohlo?
Viaceré veci som už spomínal. Chýbajú nám športoviská. Na nich potrebujeme kvalitných trénerov s adekvátnou plácou. Treba robiť osvetu športu, vysvetliť jeho pozitíva. A používať slovenských športovcov ako vzory pre mládež. Takýchto osobností nemáme málo. Keď končia kariéru, aj keď môžu odovzdať skúsenosti novej generácii, nemajú záujem zostať pri športe, nakoľko vidia, aká je situácia a podmienky na Slovensku.