Andrej Štefeček pravidelne nabíja zbraň už 51. sezónu a lietajúce „čudá“ premieňa na prach. Uplynulých 25 rokov pozorne sleduje, ako sa s puškou darí jeho dcére Zuzane. Od minulého týždňa zlatej olympijskej medailistke z Tokia.
Prischla mu
Keď máte niečo veľmi radi, kúsok nadšenia prenesiete aj na toho, koho máte najradšej. Aj takto sa začal príbeh športovej strelkyne Zuzany Rehák Štefečekovej. Mala jedenásť rokov, v rodine bola najmenšia a tak s otcom pravidelne chodila po súťažiach. „Jednoducho mi prischla,“ vraví hrdý tato.
Zapáčilo sa jej to. Stačí vraj pár sto výstrelov a skúsené oko strelca rozpozná, kto má talent. Ak máte doma hyperaktívne dieťa, hľadajte mu iný šport, streľba je pre hĺbavé typy. Pokojné, nad vecou. Ako 37-ročná rodáčka z Nitry.
„Aj fyzicky bola výborne stavaná. Manekýnka by z nej v živote nebola,“ uškŕňa sa otec Andrej. Streľba to nie je len pif-paf, je to drina. Bez poriadnej kondičky ste stratený. „Ono sa to nezdá, ale počas 125-holubových pretekov neustále dávate do pohybu štyri a pol kilogramovú zbraň. V sumáre to je akoby ste vyložili 4,7 tony materiálu. Na to musí byť človek poriadne pripravený,“ pripomína.
Zuzana všetko mala. Myseľ. Postavu. Záujem, ktorý plynul zo silného DNA po otcovi. „Dievčatko moje, z teba niečo môže byť,“ si povedal ešte keď bola malá. „V jeden deň – bolo to na sústredení vo Zvolene – za mnou prišiel tréner Braňo Slamka a sľúbil mi, že si ju vezme a dá mi na ňu pozor. Tam ju presvedčili, aby skeet, ktorému sa ja venujem dodnes, vymenila za trap,“ spomína si.
Čítajte viac Šampiónka dospela. Niečo z teba bude, pochválil som ju
Tri dni vykoľajená
Jeho dcéra rástla a strelecky dozrievala. V živote športovcov však rodiča často musia pritlačiť. „Na strelnicu som ju nasilu nikdy neťahal. No aj ona mala pubertálne muchy. Prišlo to na ňu o dva roky neskôr, ako na jej rovesníčky. Ale keďže bola naše tretie dieťa, vedeli sme, čo máme robiť. Veď má o šesť a sedem rokov starších súrodencov,“ povie otec Andrej.
Nie, seknúť s puškou vraj určite nechcela. Do tínedžerského obdobia však patrí aj partia kamarátov. Tú so streľbou len ťažko skĺbite. „Keď sa vydávala, mala tridsať a chodila na tanečnú s osemnástkami, ktoré sa pripravovali na maturitný večierok. Chcela sa naučiť základné kroky, predtým na to nemala čas,“ prezradí.
Problémy s dospievajúcim dievčaťom inak neboli. Už vtedy sa prejavovala jej pokojná povaha. A rozvaha. Nielen na strelnici, ale aj v civilnom živote. „Zuzka je úplne v pohode, sú veci, ktoré mňa vytočia a ona zostane chladná. To, čo jej život prinesie, prijme a vyrovná sa s tým,“ hodnotí.
Žeby flegmatička?
„To určite nie. Čo sa týka rodiny, domácnosti, prípravy na šport, v tom je veľká detailistka,“ dodá.
„Ale ak ide o deti, stane sa, že stratí hlavu. Keď bola na sústredení v Taliansku, vnuk si pristúpil šľapku na nohe a skončilo sa to štyrmi stehmi na brade. Tri dni bola vykoľajená,“ prezradí.
Foto: Stanislav Benčat
Priamo pred seba
Rodičia poznajú svoje deti priam dokonale. Tie pred nimi nič len tak nezakryjú. Podľa Andreja Štefečeka ani cez televíznu obrazovku. Keď ju sledoval minulý štvrtok, vedel, že je v pohode. „Existujú znaky, ktoré ju prezradia. Okrem mimiky tváre aj pohyb ruky. Ale do detailov vám o tom nepoviem,“ usmieva sa.
No my naliehame, aspoň jedno gesto, ktorým jeho Zuzana na strelnici v Tokiu vysielala signál: „Oci, všetko je v poriadku!“ Nakoniec privolí. „Pri prechode z prvého stanovišťa na druhé sa pozerala iba priamo pred seba. Nesledovala nikoho iného. Vedel som, že to je dobré,“ povie.
A čo on? Hľadá na obrazovke ružový prach zo zostreleného holuba alebo mu to nervozita nedovolí? „Samozrejme, že to sledujem. Toto je šport, ktorý môžete vidieť na Slovensku len počas olympiády. Tu sa skôr dostanete k repríze futbalového zápasu Topoľčany – Handlová,“ premostí na chvíľu.
Sám je vraj pokojný a potom tu je jeho šiesty strelecký zmysel, o ktorom už hovoril. Aj vďaka nemu tuší, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Zlatá strelkyňa pred kamerami pripustila, že jej manžel i mama si azda aj poplakali. Je vari otec z iného cesta? „Ja neplačem. Niektorí ľudia si slzami uľavia, u mňa to akosi nefunguje,“ pripomenie.
Slzy však zadržala aj jeho dcéra. Akoby bola celá po ňom. „Ak poviem, že je po mne, tak to zasa nepadne dobre mojej bývalej manželke. Takže to nekomentujem,“ počujeme smiech na opačnej strane telefónnej linky.
Dávame do pozornosti OH Tokio 2020: pozrite si kompletný program
Úspechy nevystavuje
Rodina je základ. Hviezdna trapistka si ju založila už dávnejšie. Dnes má doma päťročného Nathana a rok a pol starého Noaha. Toto všetko skĺbiť s profesionálnym športom akiste nie je jednoduché. Nebál sa otec, že je po kariére?
„Vôbec. Doma mám fotografiu, vznikla 21 dní po Nathanovom narodení. Je z tréningu na strelnici. A keď mal šesť týždňov, sadla do auta a šla na európsky šampionát do 900 kilometrov vzdialeného Lonata. Vyhrala tam,“ pripomína.
Pochopiteľne, odvtedy sa jej život zmenil. Vraj si už nemôže dovoliť ísť po tréningu na kávu, odstrieľa, zbalí si veci a ide domov za rodinou. „Má však veľké šťastie – zlatého manžela, športovca, ktorý ju podporuje. A tri staré mamy, ktoré tiež priložia ruku. Keď sa dá, vždy pomôžeme,“ vraví.
Sám žije v Nitre, Zuzana v Bratislave. Tuší, kde si jeho dcéra odloží spomienku na najväčší úspech v kariére? „Nepotrpí si, nevystavuje veci. Keď pán Vlha niesol k pani prezidentke veľký glóbus za alpské lyžovanie a držal ho v bielych rukavičkách, pomyslel som si, že my máme doma takých sedem a poriadne ani netušíme, kde sú,“ porovnáva.
Aj on si myslí, že za úspech aj radosť, ktorú priniesla domov na Slovensko, si zaslúži odmenu. Vedieť tak, po čom jej srdce túži…
„Verte mi, ona je spokojná so životom. Nie je náročná. Ale ak by som jej niečo mohol dopriať, tak solídnu strelnicu doma na Slovensku, kde by sa mohla pripravovať. Nebyť vodákov a strelcov, nikto ani nevie, že sme na olympiáde. V našej mentalite nie je hravosť potrebná pre kolektívne športy, my máme individuality a tie potrebujeme podporovať,“ načne vážnu tému.
Sám však napokon uzná, že to je nadlho. Veď všetci vieme, že šport nemá na Slovensku ustlané. Aj preto si treba pripomínať úspešné príbehy, ktoré píše rodina.
Slovensko by zlato z Tokia bez Štefečekovcov a Rehákovcov zrejme nemalo.
