Beztak nie je jeho nálada pri pohľade na prázdne dejisko olympijských hier v Tokiu či štadión najlepšia. „Budú to smutné Hry, ale lepšie, ako keby ich zrušili,“ tvrdí rodák zo Želiezoviec.
V Tokiu ste už skoro týždeň. Koľko kontrol či testov máte za sebou?
Dosť. Najviac toho bolo na letisku, ale dá sa to vydržať. Testujú nás každý deň. Ráno napľujeme do skúmaviek a vypisujeme dotazník o zdravotnom stave.
Nejde vám to na nervy?
Nedá sa nič robiť. Sám som túto pliagu prekonal. Bolo to nepríjemné a otravné, ovplyvnilo to aj moju formu. Je to svinstvo. Nechcem si ani predstaviť tých, ktorí trpeli či dokonca zomierali… Opatreniam rozumiem. Radšej budem nosiť rúško a športovať, ako zasa sedieť doma na zadku.
Čo vás v Tokiu najviac prekvapilo?
Asi kartónové postele. Bol som na rôznych vrcholných podujatiach či olympiáde v Riu 2016. A musím povedať, že sa mi na nich spí výborne. Matrac je fantastický. Skvelá posteľ za pár korún.
V Riu to bolo horšie?
No a nielen s posteľami. Je pravda, že Japonci mali na prípravu Hier o rok viac času, ale oni by to stihli aj tak včas. V Riu nebola dokončená dedina. Netiekla nám voda, prípadne išla smradľavá. Túto v Tokiu môžeme piť. Okrem toho mám aj funkčnú klimatizáciu, skriňu, nočný stolík a skvelú partiu. Bývam s tenistami.
Ako si krátite čas?
Chodíme trénovať a jesť. Kým sa tým všetkým prekotúľame, tak je večer a ideme spať. Väčšinu čas trávime v horizontálnom stave a zvyšok buď jeme alebo trénujeme.
Ako detailne vyzerá váš deň?
Po raňajkách idem o deviatej na autobus, za polhodinu sme na plaveckom štadióne. Po tréningu sa vrátim na izbu. Prezlečiem si tretie tričko, lebo je tu asi 40 stupňov Celzia, idem na obed a pospať si. Keď sa zobudím, nasleduje to isté – tréning, večera a spánok.
Jedáleň je rozdelená do malých boxov. Ako sa vám to pozdáva?
Každý máme svoju trestnú lavicu s vlhčenými antibakteriálnymi utierkami, kde si vychutnávame naozaj chutné jedlo. Je to ako dobrá táckareň s papierovými taniermi. Varia veľmi dobre.
V mnohých veciach však bude olympiáda v Japonsku iná. Čo vám chýba najviac?
Diváci a sloboda. Je smutné, že priaznivci ani my neuvidíme iné športy. Po pretekoch ideme okamžite na izbu, do 48 hodín po pretekoch musíme olympijskú dedinu opustiť. Je to iné, ale aj svet je iný. Berie nám to zážitok, ale dáva bezpečie i nádej, že sa to čoskoro skončí.
Zrušením celých Hier?
Presne tak. Museli by sme čakať až do Paríža 2024. V tom čase budem mať 31 rokov a to by bolo pre mňa pridlho. V takom veku už pláva málokto, v NHL by som ešte dostal šesťročnú zmluvu.
Čítajte viac Koronavírus v slovenskom tíme? Dvaja členovia výpravy sú v karanténe
Aký je tamojší olympijský bazén?
Fantastický komplex. Kým taký budeme mať na Slovensku, bude sa do vesmíru lietať pravidelnou linkou… Škoda toho smutného pohľadu na prázdne sedačky.
Čakajú vás dvoje preteky – 400 m polohové a 200 m motýlik. S čím budete spokojný?
Vždy som chodil na vrcholné podujatia s nejakým cieľom a obrazom, ako na tom na polohovke som. Teraz nemám ani jedno ani druhé. Za dva roky som trénoval poriadne azda len ostatné tri mesiace pred olympiádou. Skočím do bazéna a nechám tam aj dušu. A potom sa uvidí, na čo to stačilo.
A čo dvojstovka motýlik?
To je ako keby ma nechali hádzať oštepom. Chcem prekonať sám seba. Veľké oči nemám.
Nie ste v takej forme, ako pred piatimi rokmi v Riu. Rozmýšľate niekedy nad tým, ako vám na finále dlhej polohovky chýbalo 33 stotín?
Nahnevá to aj po piatich rokoch, ale nie je čas lamentovať. Odchádzal som nahnevaný, ale deviate miesto na olympiáde je skvelý výkon. Ukázalo sa, že je to môj strop. Škoda, že to nevyšlo na finále.