O budúcnosť olympiád mám vážne obavy

Chystá sa na svoje desiate letné olympijské hry, čo je na Slovensku výnimočná bilancia. Zúčastnil sa na nich ako tréner, rozhodca i šéf slovenskej misie.

"O budúcnosť olympijských hier mám vážne obavy,“ vraví skúsený športový funkcionár, významný predstaviteľ slovenského i svetového moderného päťboja.

Tešíte sa na svoju desiatu olympiádu?

Niekedy sa vraví, že jedno oko sa smeje a druhé plače. To je teraz môj prípad. Samozrejme, na olympiádu sa vždy teším, je to veľký sviatok nielen športu. Ale zároveň viem, čo ma v Tokiu čaká. Bude to olympiáda bez divákov, v úplne inej atmosfére, ako ju všetci poznáme. Budeme žiť v absolútnej bubline.

Čo to znamená v praxi?

Množstvo obmedzení. V Tokiu budem v úlohe člena jury súťaží v modernom päťboji. Budem tráviť čas len v hoteli, odtiaľ ma privezú na športovisko a potom späť. Nemôžem vyjsť do mesta, ísť sa niekam pozrieť, sledovať iné súťaže, stretávať sa s inými ľuďmi. Kontroly sa začali už v Bratislave.

Čo všetko musíte podstupovať?

Mám v mobile aplikáciu a dva týždne pred odchodom som prostredníctvom nej začal posielať do dejiska rôzne informácie – denne si meriame teplotu, nahlasujeme ju, musíme ihneď informovať o každej zmene zdravotného stavu, aj o najmenšej, aj o drobnom zranení.

Foto: ARCHÍV VLADIMÍRA MILLERA

Vladimír Miller Vladimír Miller.

Budete sa neustále testovať podobne ako športovci?

Kým vstúpim na olympijskú pôdu, musím mať tri testy – dva pred odletom, tretí hneď na letisku v Tokiu. Aj v priebehu súťaží sa budem podrobovať testom. So všetkým je spojená veľká administratíva, byrokracia. Prvé skúsenosti ukazujú, že po prílete do dejiska všetko neuveriteľne dlho trvá, aj takej počítačovej veľmoci, akou je Japonsko. Akreditačný proces je komplikovaný, som pripravený, že po príchode strávim na letisku asi štyri hodiny. Mimochodom, mám už tretiu letenku do Tokia a späť, stále sa čosi menilo.

Má olympiáda bez divákov vôbec zmysel?

Ak to berieme z pohľadu širokej verejnosti – nemá. Ale sú tu aj športovci, pre ktorých je to vrchol dlhodobého úsilia. Už aj tak majú smolu, lebo olympiáda mala byť pred rokom a museli všetko meniť. Spomeniem nášho chodca Mateja Tótha, ktorý chcel skončiť úspešnú kariéru pred rokom v Tokiu. Nakoniec sa rozhodol, že to ešte rok potiahne. Alebo Zuzka Štefečeková, skvelá strelkyňa, mama dvoch detí, práve materské povinnosti jej neumožnili štart v Riu. Na olympiádu čaká už deväť rokov… Sú však aj známe prípady športovcov, ktorí odmietli účasť v Tokiu práve preto, že v hľadisku nebudú diváci.

Aj vám ako funkcionárovi a rozhodcovi budú diváci chýbať?

Jednoznačne. V Londýne 2012 sledovalo záver súťaže v modernom päťboji neuveriteľných 25-tisíc divákov. V tomto športe je to niečo výnimočné. To nie sú typické súťaže s veľkou kulisou, s masami fanúšikov. Je iróniou, že napriek tomu náš šport na prísne opatrenia takisto mimoriadne doplatí.

V čom?

Jeho disciplíny sa doteraz nikdy nekonali na jednom mieste. V Tokiu prvý raz vybudovali štadión, kde sa uskutočnia všetky súťaže. Chválili sme sa, že divák za jeden lístok môže vidieť všetko. Výnimočná šanca, bola to veľká sláva. Teraz máme obrovský štadión, ktorý bude prázdny…

Čítajte viac Koronavírus v slovenskom tíme? Dvaja členovia výpravy sú v karanténe

Ste vášnivý zberateľ odznakov, tejto záľube ste sa venovali aj na olympiádach…

Pravidelne som chodieval na olympijské burzy, kde sme si ich vymieňali. Teraz na niečo podobné môžem zabudnúť.

Koľko máte v zbierke odznakov?

Veľmi veľa. Špecializujem sa na zbieranie odznakov národných olympijských výborov. Tých mám už 158, národných olympijských výborov je niečo vyše dvesto. Už zbierku asi nikdy neskompletizujem. Ale sú u nás iní, ktorí majú unikátne zbierky. Najviac odznakov má lekár výpravy Branislav Delej. Ale zberateľmi boli aj známi športovci – napríklad olympijský víťaz Miloš Mečíř či ďalší tenista Dominik Hrbatý. Peknú historku mám so slávnou tenistkou Venus Williamsovou.

Aj s ňou ste si vymieňali odznaky?

Bol som v olympijskej dedine so Zdenom Krížom. Zastavila nás, pýtala sa, odkiaľ sme a že chce náš odznak, že sa jej veľmi páči. Ponúkala nám na výmenu tenisový USA. My nechceme tenisový, my chceme odznak národného olympijského výboru, vraveli sme. Takto sme sa handrkovali, až sa objavil Dominik Hrbatý. Poznáš ich? pýtala sa ho. Predstav nás, povedz im, kto som… Smiali sme sa, samozrejme sme to dobre vedeli a nakoniec od nás odznaky dostala.

Ktorá z doterajších olympiád bola pre vás najpríťažlivejšia?

Začínal som v Montreale 1976 ako mladý asistent trénera legendárneho Karla Bártu. Boli sme úspešní, hoci s nami nik nerátal, moderný päťboj získal dve medaily, to ešte umocňovalo moje zážitky. Ale najsilnejší dojem vo mne zanechala olympiáda v Aténach v roku 2004. Svojou výnimočnosťou, prepojením na tradície, úžasnou atmosférou, skvelými ľuďmi. Bol som na nej a potom aj o štyri roky neskôr v Pekingu vedúcim slovenskej výpravy. Na oboch sme získali po šesť medailí, čo sa neskôr už nepodarilo zopakovať. To všetko bolo spojené aj s množstvom povinností od rána do večera. Mnohé boli aj kuriózne.

Čítajte viac Hry o starosti, nie radosti. Japonci nevylúčili ich zrušenie na poslednú chvíľu

Napríklad?

V Pekingu prišiel večer pred súťažou tréner zápasníkov Rodion Kertanti s nepríjemnou správou, že nám neschválili dresy. Prečo? pýtali sme sa ho. Iba krčil ramenami. Keď nám ich ukázal, všetko bolo jasné. Na boku mali tri adidasové pásy, olympijské pravidlá takú reklamu nepovoľujú. Bola už noc, našťastie otvorené obchody, poslali sme tlmočníka, aby kúpil hrubé čierne fixky. Nimi sme dva pásy zamazali, zostal len jeden biely. Prešlo to, dodnes sa smejem, keď vidím fotografie zo súťaže zápasníkov a naše vylepšené dresy. David Museľbes v ňom získal bronz.

Slovensko získava medaily na významných podujatiach čoraz ťažšie. V Pekingu 2008 ich bolo šesť, ale na ďalších olympiádach menej. Vy ste pôsobili 23 rokov ako riaditeľ športového gymnázia, máte skúsenosti s prácou s mládežou. Máme dosť talentov?

Je ich čoraz menej, ale najmä neustále padá fyzická zdatnosť mladých ľudí. Aj v Aténach aj v Pekingu sme získali po šesť medailí a už po návrate z Číny som v hodnotení konštatoval, že podobné výsledky v budúcnosti budeme ťažko opakovať, končila sa pomerne silná éra. To sa v ďalších rokoch potvrdzovalo. Občas niekto vyskočil, ale to nie je systémové, na tom sa nedá stavať. Z nášho gymnázia vyšli mnohí olympionici, aj úspešní – džudista Krnáč, vodný slalomár Beňuš, gymnastka Mokošová, lyžiarka Zuzulová… Ale výsledky sú teraz alarmujúce.

Foto: Pravda, Lubos Pilc

Tokio odchod slováci Richard Nagy, Martina Hrašnová, Barbora Mokošová, Danka Barteková, Gabriela Gajanová, Emma Zapletalová a Juraj Tužinský pred odchodom do Tokia.

Opierate sa aj o fakty?

V rámci projektu Olympijského odznaku všestrannosti sme testovali túto jar, v máji a júni, na základných školách takmer 4-tisíc detí na 152 školách a výsledky sme porovnali s testami spred dvoch rokov. Zdatnosť poklesla asi o desať percent. A už pred prvým testovaním boli hodnoty zlé, výrazne horšie ako pred niekoľkými rokmi. Deti sa čoraz menej hýbu, ich telesná zdatnosť padá. Mnohé sa začína v rodinách. Rodičia nechápu význam pohybu, deti k nemu nevedú. Čísla sú už naozaj alarmujúce, zvyšuje sa chorobnosť detí, ich obezita, na to by sme sa mali v podpore športu sústrediť.

Ako ste sa vy dostali k modernému päťboju? To nebol príliš rozšírený šport…

Začínal som s plávaním a od neho som prešiel k päťboju, predtým som sa venoval aj vodnému pólu. Plávanie a šerm sú dve disciplíny, ktoré sú v rámci päťboja technicky najnáročnejšie. Ak niekto dobre plával, mal dobrý základ. Páčila sa mi jazda na koni, získala si ma všestrannosť a pestrosť päťboja, len plávanie, v ktorom som bol dobrý, ma začínalo už ubíjať, nudiť. Veľmi skoro mi ponúkli prácu trénera, bolo to na jeseň 1968, študoval som vo štvrtom ročníku FTVŠ. Mama bola veľmi proti tomu…

Prečo?

Mala obavy, že nedokončím školu. Musel som ju ubezpečovať, že to nehrozí, že už som skoro na konci štúdia a školu neobetujem.

Vaša mama bola intelektuálka, pracovala ako redaktorka. Viedla vás k športu?

Ani nie, vzťah k nemu som si budoval cez kamarátov. Mama pracovala ako redaktorka v Pravde, v päťdesiatych rokoch musela túto prácu opustiť a venovala sa prekladateľstvu, z nemčiny a francúzštiny. Preložila veľa známych románov popredných autorov – Saganovej, Dumasa, Simenona a jeho Maigreta a podobne. Veľmi rada plávala, v športe ma podporovala, nikdy mi ho nezakazovala, ani keď som mal zlé známky v škole, dobrý som bol len v slovenčine či dejepise. Mali sme chatu v Senci, tam sme trávili veľa času, mama prakticky každú dovolenku.

Čítajte viac Nie som Sagan, som Kubiš. Ešte o mne budete počuť

Stala sa druhou manželkou Gustáva Husáka, tragicky zahynula pri známom páde vrtuľníka v roku 1977. Aký vzťah ste mali s nevlastným otcom?

Už som bol takmer dospelý chalan. Oslovoval som ho ujo, netrávili sme spolu veľa času, bývali sme v Bratislave. Keď som bol vysokoškolák, mama ho požiadala, aby sme sa stretli a porozprávali sa, to ešte pôsobil na Slovensku. Dlho sme debatovali aj o mojom športovaní, trénerskej práci a potom Gustáv Husák mame povedal, že môže pokojne spávať, že je presvedčený, že školu dokončím.

Vzťah k olympijským myšlienkam vo vás pestoval aj váš učiteľ, profesor Vladimír Černušák, ktorý neskôr pôsobil dlho ako člen Medzinárodného olympijského výboru…

Veľmi ma ovplyvnil, mali sme úzky, priateľský vzťah. Vybral si ma už ako druháka na FTVŠ na katedru, bol som jeho pomocná vedecká sila, tak sa to vtedy volalo. Poznal ma z plávania, potom sme až do konca jeho života spolupracovali.

S olympiádami sa dlhodobo spájajú aj mnohé problémy, finančné, politické, už teraz sa objavujú hlasy na bojkot zimnej olympiády v Pekingu, podujatia kritizujú pre megalomanstvo. Objavil sa nový fenomén – zdravotné riziká. Ako vidíte budúcnosť olympiád?

Mám vážne obavy. Tých nástrah je veľmi veľa. Na rôzne hrozby, politické zasahovanie, bojkoty sme si už pomaly zvykli, naučili sme sa s tým nejako žiť. Ale zabúdame aj na iné úskalia, ktoré nás ešte čakajú. Mám na mysli predovšetkým úsilie nových športov a dokonca aj rôznych počítačových hier, ktoré sa tlačia do programu.

Myslíte, že je to reálne?

Aj šéf MOV Bach už naznačil, že by mohli byť jeho súčasťou. Za tým sú obrovské peniaze. Vypadávajú kultúrne podujatia, ktoré organizovali už za baróna Coubertina. V Tokiu bude päť nových odvetví, napríklad skejbording. Chápem, že chceme pritiahnuť mladých, ale mám pocit, že sa nám to vymyká z rúk, olympiády sa nafukujú a ohrozené sú mnohé klasické olympijské športy, tento tlak cítim už dlhšie aj v súvislosti s moderným päťbojom. Šach sa do olympijského programu nikdy nedostal, s argumentáciou, že to nie je tradičná športová aktivita…

Čítajte viac Slovensko je na ústupe. Reči o malej športovej krajine sú mýtus

Najbližší piatok sa rozbehnú olympijské súťaže. Slovensko vysiela do Tokia najmenšiu výpravu v histórii. Koľko medailí získajú slovenskí športovci?

Tipujem, že vybojujú štyri medaily. To je rovnaký počet, aký sme získali v Londýne 2012 a v Riu 2016. Podľa mňa sa budeme z nich tešiť najmä preto, že máme silnú generáciu športových strelcov, pre ktorých to môže byť posledná olympijská šanca na veľký úspech. Tým verím asi najviac. Ale treba dodať, že ak niekto splní kritériá medzinárodnej federácie na účasť na olympiáde, zaslúži si uznanie. V mnohých športoch sú veľmi tvrdé.

Trúfate si predpovedať, kto môže získať slovenské medaily?

Strelci by sa mohli postarať možno aj o dve medaily, kandidátmi na ne sú Zuzka Štefečeková, Danka Barteková, Erik Varga. V tomto športe je aj nová disciplína – mix, v nej máme tiež šancu. Verím, že medailu privezie štvorkajak, ďalšiu pridajú vodní slalomári – Matej Benuš, prípadne Jakub Grigar. Peknú rozlúčku s kariérou by som doprial chodcovi Matejovi Tóthovi. Ak by bola s medailou, bolo by to skvelé.