„Keď si raz človek zvykne na Japoncov, Slováci sa mu zrazu zdajú veľmi neúctiví, vulgárni a bez rešpektu,“ vraví Marianna Hasegawaová, ktorá na opačnej strane zemegule žije od polovice 90-tych rokov.
Minulý týždeň sa rozhodlo o odklade olympijských hier v Tokiu. Ako sa dnes cíti japonská duša?
Sledujem kolegov vo svojom okolí a mám pocit, že každý reaguje inak. Sú takí, ktorí sa boja o biznis, iným robí vrásky na čele strach o zdravie alebo to, čo bude s ich deťmi. Povedala by som to asi takto: tie duše sú rôznorodé.
Ale nejaké sklamanie tam predsa len zrejme je…
Pochopiteľne. Celá krajina bola pripravená na obrovský nápor turistov či ekonomický boom. Japonci milujú šport a z tohto pohľadu nič viac ako olympiáda neexistuje. Nič sa nedá robiť, aspoň sa môžu ešte lepšie pripraviť. Na druhej strane – veľké množstvo ľudí bolo do olympiády zaangažovaných, očakávam okolo toho ešte veľa naťahovačiek a komplikácií. Ide o veľký biznis.
Foto: SITA/AP, Eugene Hoshiko
Vláda dlho odmietala akékoľvek špekulácie o preložení Hier. Bola spoločnosť na takéto rozhodnutie pripravená?
Samozrejme, bolo to tu niečo ako verejné tajomstvo. Minimálne 90 percent ľudí táto správa neprekvapila. Možno si mysleli, že organizátori sa s Medzinárodným olympijským výborom (MOV) dohodnú na dátume v závere tohto roka. Všetci sú však radi, že sa olympiáda nezrušila, ale iba presunula.
Pre každého Japonca je na prvom mieste dodržať sľub. Ako vnímajú, že niečo, čo bolo dlhodobo dohodnuté, zrazu nebude?
Vidia, že svet má problém a oni sami nijakým spôsobom nezlyhali. V živote sa neraz držia hesla: shitaka ga nai – nič sa nedá robiť, ide sa ďalej.
Ako o tom informujú televízie a denná tlač?
Správa zarezonovala predovšetkým prvé dva dni po oznámení odkladu Hier, teraz však mám pocit, že celá japonská spoločnosť sa začína zameriavať na boj s koronavírusom. Dosiaľ akoby si ho nechcela pripustiť, jej myšlienky smerovali najmä k olympiáde.
Krajina sa na ňu pripravovala viac ako sedem rokov, ako sa za ten čas zmenila?
Veľmi. Infraštruktúra tu bola vždy na úrovni – žiadna katastrofa ako cesty na Slovensku – ale aj v tomto smere nastal obrovský progres. Obnovili sa stanice, celé okolie Tokia opeknelo. Veru, domáci sa pripravovali zodpovedne.
Foto: Archív M. H.
Mnohé štáty by po takomto sklamaní stratili vietor z plachiet. Ako zareagujú Japonci?
Sú neskutočne húževnatí a očakávam, že ich to v konečnom dôsledku vzpruží. Verte, že nakoniec sa cez to prenesú.
Je to krajina s najväčším počtom prírodných katastrof spomedzi všetkých ekonomicky rozvinutých krajín. Zemetrasenia, vulkány, tajfúny – nechýba prakticky nič. Znamená to, že sa dokáže popasovať s každou nepriazňou osudu?
Túto tému som riešila aj s kolegami – aj keď všade vo svete šarapatí koronavírus, zhodli sme sa, že Japonci sú veľmi pokojní. To, čo sa dnes deje všade navôkol, vnímajú ako poriadne bizarný film. Asi je to tak aj preto, že sami sú zvyknutí na všakovaké katastrofy. Zemetrasenia, cunami, Fukušima, vulkány – koronavírus je pre nich niečo ako ďalšia prekážka.
Vnímajú ho ako hrozbu?
Možno vás prekvapím, ale nie. Do Japonska vírus dorazil 16. januára, spravila som si mesačné zásoby a teraz zisťujem, že sa vôbec nič nedeje. Ľudia chodia po vonku a vlaky sú plné. Až vo štvrtok vydala starostka Tokia odporúčanie, aby ľudia radšej nevychádzali a ministerstvo zahraničných vecí radí cestovať iba po dôkladnom zvážení.
Foto: M. H.
Nebola to teda z ich strany trošku falošná hra, keďže opatrenia zavádzajú až potom, ako presunuli olympiádu?
Samozrejme, tiež to tak vnímam. Mali aj kusisko šťastia, že sa im to nezvrhlo.
Zatiaľ čo v Európe sa koronavírus šíri exponenciálne, Japonsko – krajina s veľkou hustotou obyvateľstva – ho má pod kontrolou. Ako sa jej to darí?
Koronavírus tu prežíva možno aj v státisícoch ľudských tiel. Ťažké priebehy však boli dosiaľ pod kontrolou. Japonci sú neskutočne hygienickí, celý rok nosia masky, nedotýkajú sa, zdravia sa jedine úklonom. Celkovo je to zdravý národ – v porovnaní so svetom je tu menej civilizačných chorôb. Síce tu žije veľa starých ľudí, sú však veľmi energickí. Azda aj preto nie je Japonsko pre koronavírus dobrou hostiteľskou krajinou.
O Číne sa vraví, že práve diktatúra jej pomohla zvládnuť túto krízu. Japonsko akoby túto teóriu popieralo…
Niečo na tom bude. Zvláda to svojským životným štýlom. Opakujem, hygiena tu je základ. Okrem toho, keď sa niečo povie, ľudia to dodržiavajú. Nie ako v Európe.
Mimochodom, vnímajú vôbec, čo sa dnes deje na starom kontinente?
Isteže. A nielen kvôli olympiáde. Je tu aj veľa globálnych firiem, ktoré sú previazané s Európou.
Sú v tomto prípade optimisti?
Veci zväčša nechávajú na osud. Akoby si vraveli: bude ako bude. Rozhodne nie sú pesimisti.
Foto: SITA/AP
Veľa sa začína rozprávať o ekonomických dopadoch svetovej pandémie. Majú strach?
A nie malý. Japonsko je vyspelá krajina, tretia najvýkonnejšia ekonomika na svete, veľká časť biznisu je naviazaná aj na okolitý svet a recesii sa zrejme nikto nevyhne. Veľmi to vnímajú.
V roku 2013 ste sa vrátili domov na Slovensko, ale po štyroch rokoch opäť odišli do Tokia. Prečo?
Lebo na Slovensku to nešlo (smiech). Jednoducho som si zvykla na tunajší životný štýl aj miestnych ľudí. Keď si raz človek zvykne na Japoncov, Slováci sa mu zrazu zdajú veľmi neúctiví, vulgárni a bez rešpektu. Okrem toho, keď človek v Japonsku tvrdo pracuje, vždy sa mu to aj vráti. Na Slovensku táto rovnica neplatí. Mohla som tam robiť, koľko som len chcela, nikdy som nemala pocit, že som dostala to, čo si zaslúžim. Nepozdávala sa mi ani politická situácia – korupcia, nespokojní ľudia, jednoducho ťažká atmosféra. A k tomu kotlebovci – počula som o nejednom prípade, keď ľudia inej rasy nemali so Slovenskom dobrú skúsenosť. Následne sa vzájomne vystríhali pred návštevou našej krajiny.
Aj to prispelo k tomu, že ste odišli?
Ani nie. Obe moje deti chodili do medzinárodnej školy, mladší navyše ani nevyzerá ako Japonec. Prekážala mi skôr celková situácia, v akej sa krajina nachádzala.
Nie sú však Japonci podobní? Vraví sa, že nikdy nedokážu plnohodnotne prijať cudzinca, dokonca ani vlastnú Naomi Osakovú, ktorá je polovičnou Haiťankou…
Strach z cudzieho máme v sebe asi všetci. Japonsko bolo niekoľko storočí krajinou uzavretou pred okolitým svetom. Koncom 19. storočia sa to začalo postupne meniť – po 2. svetovej vojne výrazne. Ale strach akoby zostával.
Foto: TASR/AP, Jae C. Hong
Ako vnímajú vás – modrookú blondínku?
To je zasa opačný rasizmus. Pre nich je to niečo exotické, akoby vraveli vau. Ale nielen ženy blondínky, všetci chlapi z Európy sa tu majú ako v raji (smiech).
Mali ste v pláne vyraziť na nejaké olympijské podujatie?
Ani nie. Chcela som sa vyhnúť chaosu – plánovala som návrat do Európy. Olympiádu by som si radšej pozrela v televízii.
Ktoré slovenské meno dnes najviac rezonuje v Japonsku?
Skôr československé – keď sa povie Věra Čáslavská, vedia, o koho ide. Napokon, v Japonsku zahviezdila na olympiáde 1964. Cveng tu má aj Jágr.
Tušia o Saganovi?
Zrejme iba ľudia, ktorí sa venujú cyklistike.
Poznačia podľa vás uplynulé dni Japonsko?
Olympiáda je v tejto chvíli sklamanie, ale nič mimoriadne sa nestane. Japonsko túto traumu rozchodí a pôjde ďalej.