Avšak človek mieni, koronavírus mení – Erik Vlček (38) bude musieť vydržať ďalší rok.
„Je vo mne akási beznádej, všetko musím absolvovať odznova a v mojom veku to už nie je také jednoduché ako pred desiatimi rokmi,“ vraví najskúsenejší člen slovenskej K4.
Japonci po dlhom otáľaní súhlasili s odkladom Hier. Je to dobrá správa pre športový svet?
Jediná priechodná. Toto rozhodnutie museli urobiť – národné olympijské výbory vyvinuli taký veľký tlak, že usporiadatelia nemali na výber. Najprv sa ozvali Kanaďania, potom americkí plavci a to sú také silné zväzy, že bez nich by bola olympiáda doslova o ničom. Japonci do toho napumpovali obrovské prostriedky, aj preto z toho nechceli mať polovičné podujatie.
Ako bola na tom vaša loď? Boli ste jednotní v názore?
Tešili sme sa, chceli sme tam ísť a ak by sa Japonci rozhodli, že Hry napriek všetkému zorganizujú, zrejme by sme podstúpili riziko a vybrali sa tam. Ale musela by to byť olympiáda so všetkým, čo k tomu patrí – žiadne vyselektované podujatie. Napokon, takéto rozhodnutie sme v kútiku duše očakávali.
Odľahlo vám po ňom, alebo nasledoval skôr pocit sklamania?
Je to zvláštna situácia – sme na začiatku sezóny, do OH malo všetko rýchlo ubiehať, ale v jednej chvíli sa to zmenilo. Po ťažkej, nudnej a monotónnej zimnej príprave sme sa už tešili na vodu, že si sadneme do štvorkajaku a porovnáme sa s ostatnými loďami. Všetko sa však pribrzdilo. Je vo mne akási beznádej, teraz to musím absolvovať odznova a v mojom veku to už nie je také jednoduché ako pred desiatimi rokmi.
Kedy ste si prvýkrát pomysleli, že Tokio tento rok nebude?
Tak ako všetci, aj my sme poctivo sledovali situáciu s koronavírusom. Celý športový svet je v marci na rôznych sústredeniach a keď sme sa kvôli pandémii z neho museli všetci vrátiť, trklo mi, že s olympiádou to v lete len tak nebude. Keď nám zrušili všetky májové preteky, mal som v tom jasno.
Na budúci rok oslávite štyridsiatku, v kajaku však sedíte s čerstvými dvadsiatnikmi, prijali vaši kolegovia túto správu inak ako vy?
Berú to tak, že na budúci rok budú ešte lepší a rýchlejší – makajú na sebe a motivácia im nechýba. Nevšimol som si, že by ich to zlomilo. Pre mňa to je však komplikovanejšia situácia – neviem, či sa vo svojom veku dokážem ešte zlepšovať. Chlapci ma však povzbudzujú, vravia, že rok spolu ešte potiahneme a na olympiádu ma dostanú. Nuž, budem musieť zamakať, nerád by som s nimi v lodi iba sedel a viezol sa (úsmev).
Rozlúčku s kariérou teda odsúvate…
Isteže. Mám jeden veľký nesplnený sen, šesť účastí na olympijských hrách. Je to obrovská motivácia zaťať zuby a ešte rok na sebe makať. Takto veru neskončím. Obzvlášť za takýchto podmienok.
Japonci vyčíslili, že presun olympiády ich bude stáť 5,7 miliardy eur. Spôsobila táto situácia aj vám finančné škody?
Určite áno. Situácia vo svete zasiahla aj našich sponzorov. Nevedia, ako bude fungovať ekonomika, možno to v budúcnosti pocítime. Napokon, príprava na olympijskú sezónu je drahšia ako iné, my ju budeme musieť absolvovať dvakrát. Sústredenia sú dlhšie, odchádza sa na ne skôr. Ide na nich o doladenie detailov a to aj niečo stojí. Ale na rovinu – dnes sú témou dňa dôležitejšie veci ako šport. Peniaze majú kam tiecť.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ako znášate karanténu?
Nesťažujem sa. V komárňanskej lodenici máme výborný komplex, každý má svoju izbu, veľkú jedáleň, kuchyňu, k dispozícii máme aj posilňovňu. Keď bolo dobré počasie, zahrali sme si vonku nohejbal. Myslím si, že sme celkom dobre pochodili (smiech).
Ale nepribrali ste…
Nosia nám sem jedlo, občas ho je aj veľa, ale snažíme sa stravovať striedmo. Je dôležité, aby sme teraz nenabrali kilá, tie by potom šli veľmi ťažko dole. V tejto chvíli nevieme, čo bude, keď sa dostaneme z karantény von – možno ani nebudeme môcť trénovať, lebo všetky podobné areály sú dnes zatvorené.
Ponorka vám nehrozí?
Ani nie. Je to celkom veľký komplex, vždy sa to dá zariadiť tak, aby sme nedýchali jeden vzduch. Alebo zaliezť do vlastnej izby. Navyše, s chlapcami tvoríme fajn partiu, každý pozná svoju úlohu a konflikty nehrozia.
Kedy budete môcť vyjsť von?
V pondelok ráno.
Už viete, kam zamierite?
V každom prípade pôjdem domov. Dosiaľ to bolo divné, vrátil som sa z dlhého sústredenia a do karantény za mnou chodila manželka a dve dcéry. Rozprávame sa spolu cez plot na vzdialenosť piatich metrov. Nie je to ideálne.