Philippe Rozier má parkúr v krvi. S jazdením začal v desiatich rokoch na popud svojho otca Jeana-Marcela, dvojnásobného olympijského medailistu. Premiéru pod piatimi kruhmi zažil Philippe už v roku 1984 (20. priečka medzi jednotlivcami, 6. v tímovej súťaži) a na olympiádu sa vrátil v Sydney 2000 (21., resp. 4. miesto).
Až pri svojej tretej účasti – teraz v Riu – sa však dočkal prenikavého úspechu. Spolu s Kevinom Stautom, Rogerom Yvesom Bostom a Pénélope Leprevostovou ovládli súťaž družstiev a vrátili Francúzsko na trón po dlhých štyroch desaťročiach. Potvrdilo sa tak, že priezvisko Rozier priťahuje úspech. Práve pred 40 rokmi bol totiž súčasťou zlatého tímu v Montreale Jean-Marcel Rozier (s ním i Philippov strýko Hubert Parot). Osem rokov predtým v Mexiku získal aj striebro.
Rozier mladší pritom pôvodne v Brazílii ani nemal štartovať. Do družstva sa dostal na poslednú chvíľu – štyri dni pred štartom súťaže, keď sa pre zdravotné problémy svojho koňa musela odhlásiť tímová dvojka Simon Delestre.
„Dve zlaté medaily v rodine. Neuveriteľné,“ tešil sa mladší z Rozierovcov. Na vlastné oči videl jeho úspech aj otec, ktorý je v Riu v pozícii trénera marockého jazdca Abdelkebira Ouaddara.
„Vždy som bol nesmierne hrdý na to, že som syn olympijského víťaza. A teraz som získal zlato aj ja,“ len sťažka skrýval dojatie 53-ročný člen úspešného družstva. „Nikdy nezabudnem na to, ako som sa pozeral na jeho zlatú medailu vystavenú v obývačke. Splnil sa mi sen a mám vlastnú,“ zdupľoval Rozier, ktorý si rád oddýchne pri lyžovaní, tenise či sledovaní pretekov F1.
Vo francúzskom družstve bol prvým jazdcom na trati. „Vždy je dôležité dobre odštartovať, preto som chcel ísť prvý. Viem, že v tejto pozícii sa ostatní necítia najpohodlnejšie, no na môj výkon to nemá žiaden vplyv. Navyše, nerád čakám,“ usmieval sa v rozhovore pre chevalmag.com a k vlastnému výkonu dodal: „Môj kôň šiel výborne. Užíval som si to. V našom športe je dôležité plne sa sústreďovať, ale vďaka výbornému výkonu koňa to bola ozajstná zábava.“