Vysokú známku asi nedostanú a prezidenta Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Thomasa Bacha čaká neľahká úloha vymyslieť im priliehavý prívlastok. Pred štyrmi rokmi jeho predchodca Jacques Rogge označil londýnske hry za šťastné a úžasné.
Vysoko ocenil nielen organizátorov a športovcov, ale aj dobrovoľníkov. Prvé olympijské hry na juhoamerickom kontinente sa takýchto superlatív asi nedočkajú. Vyplýva to z čiastkových hodnotení odborníkov aj samotných funkcionárov.
Načasovanie poduajtia nebolo pre Brazíliu priaznivé. Hry ju zastihli uprostred hlbokej ekonomickej aj politickej krízy, ktorá sa zákonite musela odraziť na organizácii. K tomu pribudli starosti s vírusom zika, nezvládnutá a korupciou nasiaknutá príprava, slabý záujem o vstupenky.
Hostitelia a azda aj predstavtelia olympijského hnutia tajne dúfali, že všetko prekryjú výnimočné výkony športovcov, medailová žatva brazílskej výpravy a karnevalová atmosféra na tribúnach. Televízny divák sa pri sledovaní súťaží nemal na čo sťažovať.
Nevidel za oponu. Nevidel prázdne miesta v hľadiskách, fiasko s predajom vstupeniek, organizačné prešľapy, nekonečné cesty z jedného športoviska na druhé, zelenú vodu v bazénoch, kriminalitu na uliciach, dopravný chaos, márne čakanie na pravého olympijského ducha.
Pamätníkom sa vynorila paralela s olympijskými hrami 1996 v Atlante, kde sa veľké športové výkony rodili v ostrom kontraste s nezvládnutou autobusovou dopravou či technologickými zlyhaniami.
Olympijský historik David Wallechinsky bol v Riu už na svojich 17. hrách a môže porovnávať. V Brazílii ho najviac zaskočili nízky počet dobrovoľníkov, slabé značenie a logistické nedostatky. Hostitelia to podľa neho nahrádzali vcelku plynulým priebehom súťaží a srdečnosťou obyvateľstva.
„Tieto hry považujem za pokračovanie línie Atlanty s Aténami, kde tiež veľa vecí nefungovalo. Človek by si povedal, že sa organizátori dokážu poučiť z chýb predchodcov,“ zhrnul Wallechinsky.
Pravda, OH 2016 treba vnímať aj z miestopisnej perspektívy. Cariocas, teda obyvatelia Ria de Janeiro, budú na ne hrdí bez ohľadu na chyby krásy. Navyše keď konečne vyhrali futbalový turnaj mužov… Radnica zase vníma hry ako katalyzátor pre významné projekty, ako sú nové linky metra a verejnej dopravy ako takej či obnova prístavu. Žiadne športovisko vraj nevyjde nazmar a nestane sa odstrašujúcou pripomienkou zbytočne vyhodených peňazí.
„Naše latinskoamerické chápanie sveta mnohých členov MOV privádza do zúfalstva. Keď však chcete byť k Riu spravodliví, nemali by ste ho porovnávať s Tokiom, Chicagom či Madridom. To sú vyspelé mestá s lepšou infraštruktúrou. Rio musíte porovnávať s Riom,“ odpovedal starosta mesta Eduardo Paes kritikom, ktorí tvrdia, lepšou voľbou by bol niektorý zo súperov Ria v súboji o OH 2016 spred siedmich
Členovia MOV sa však 2. októbra 2009 na 121. zasadnutí v Kodani rozhodli podstúpiť riziko a právo pridelili prvý raz mestu z Južnej Ameriky. S Brazíliou to odvtedy išlo dolu vodou. Rastúca ekonomika sa ocitla v najhoršej kríze za uplynulých 80 rokov a strhla so sebou aj politikov, ktorí v Brazílii nikdy nemali ďaleko ku korupcii.
Aj preto musel Thomas Bach tesne pred záverom OH trefne konštatovať: „Žiadna bublina, tieto hry sa konajú uprostred reality. Nachádzame sa v meste s obrovskými sociálnymi problémami a spoločenskými rozdielmi. MOV však dokázal, že olympijské hry je možné zorganizovať aj v krajinách, ktoré nie sú v popredí na rebríčku podľa hrubého domáceho produktu.“
Skúsenosť s Riom je v každom prípade poučná. Olympijské hnutie si nepochybne začne dávať väčší pozor na kapacity a schopnosti organizátorov plniť dané slovo. Kanadský člen MOV Dick Pound hovorí o potrebe „forenznej analýzy“ všetkého, čo nefungovalo.
„Do budúcnosti sa musíme z tejto lekcie poučiť. Či naozaj chceme situovať hry mimo bohatých kozmopolitných centier. Mestá by sme mali lepšie pripraviť na ich úlohy a podať im pomocnú ruku,“ zakončil Pound.