Po zvládnutí náročných pretekov po dlhých 34 hodinách predstúpil v brazílskom Riu de Janeiro pred slovenských novinárov a trpezlivo odpovedal na množstvo otázok.
„Je to tak, od zisku medaily som ešte nespal. Užívam si to, striedajú sa vo mne návaly eufórie a úsmevov s únavou a vyčerpaním. Patrí to k tomu, päťdesiatka je náročná disciplína. Organizmus tam ide vždy na hranu. Eufória prevyšuje, sú to krásne chvíle,“ poznamenal 33-ročný rodák z Nitry.
K obrovskému úspechu Matejovi Tóthovi v piatok gratulovalo množstvo ľudí. „Boli to trojciferné počty odkazov v telefóne či na sociálnych sieťach. Nemám to presne spočítané, ale môj odhad je päťsto gratulácií, vybavil som ich zatiaľ približne tristo. Mne to nedá a musím sa poďakovať všetkým ľuďom za gratulácie. V noci som vybavoval asi dve hodiny tieto náležitosti a potom som si povedal, že sa mi už neoplatí ísť spať. Chcel som totiž povzbudiť ‚káštvorku‘. Podobné to bolo aj minulý rok v Pekingu na majstrovstvách sveta. Vtedy som aj chcel zaspať, ale nepodarilo sa. Teraz som bol múdrejší a tú polhodinu, ktorú som vtedy prebdel v posteli nečinne, som využil na odpisovanie,“ poznamenal s úsmevom skromný športovec.
Matej Tóth si detailne spomína na každý okamih od fenomenálneho triumfu v piatkovej chodeckej päťdesiatke. „Prvá úloha bola získať zlatú olympijskú medailu. Bolo mi ľúto, že kvôli protestom sa nekonal kvetinový ceremoniál. Ľudia, ktorí boli na trati, si zaslúžili vidieť ocenenie priamo na mieste. Nasledovali povinnosti v mix zóne, tlačovka a dopingový test. Síce to bola horúca päťdesiatka, celkom rýchlo som však zvládol odber krvi aj vzorku moču. Ponáhľal som sa na ženskú dvadsiatku, tam som meškal len pár minút. Snažil som sa povzbudiť naše baby,“ začal Tóth výpočet toho, čo sa stalo za ostatných približne 34 hodín.
„Potom som utekal do olympijskej dediny, dal som si rýchlu sprchu a cestoval som na Olympijský štadión na udeľovanie medailí. Bolo to krásne a cením si, že mi zlato odovzdala Danka Barteková. Nikdy nezabudnem, kto mi ju dal. Na štadióne som si vyskúšal komentovanie v televízii. Popritom prebiehala súťaž kladivárov, ktorú som si nechcel nechať ujsť. Na posledné tri pokusy som sa premiestnil k našej výprave, boli sme tam asi všetci atléti. Všetci sme fandili Marcelovi Lomnickému. Nasledovala krkolomná cesta do Slovenského domu, kam som prišiel po polnoci. Pripravili mi krásne privítanie, ktoré si veľmi cením. Bolo to pre mňa niečo výnimočné, čo som doteraz videl iba v televízii pri úspechoch iných športovcov. Neboli to bujaré oslavy, dal som si halušky a pirohy. Odobral som sa potom do dediny, kam sme prišli pred treťou. Rýchlo som zavolal domov, porozprávali sme sa. Po sprche som si prečítal pár správ a zrazu bolo pol piatej. Po trištvrte na sedem som sa rozhodol ísť radšej na raňajky. Trochu som ešte uvoľnil nohy a bežali sme na rýchlostnú kanoistiku. Po ‚káštvorke‘ nasledoval rýchly obedík, asi sedem a pol minúty som bol v izbe a utekal do Slovenského domu. Celkom zaujímavý čas, nemal som sa kedy nudiť,“ doplnil Matej Tóth.