Vlani získali slovenskí rýchlostní kanoisti v K4 zlato na majstrovstvách sveta v Miláne, tento rok triumfovali na európskom šampionáte v Moskve a aj v Riu sa od nich čaká medaila.
Nápad skĺbiť skúsenosti a mladícku výbušnosť sa zrodil v hlave Vlčekovho a Tarrovho dobrého kamaráta a bývalého kajakára Štefana Viszlaya z Komárna. Po nie práve najvydarenejších vlaňajších ME v Račiciach navrhol borcom z kádvojky (rok predtým zvíťazili na MS v Moskve na 1000 aj 500 m), aby si ako doplnkovú disciplínu pre májové podujatie Svetového pohára v Duisbugu zvolili káštvorku s mladučkými, ale silovo i vôľovo perfektne vybavenými chlapcami.
Spolupráca nabrala takmer ihneď rozprávkový priebeh. V Duisburgu brala novozložená posádka Myšák, Vlček, Tarr, Linka bronz a za sebou nechala i osvedčenú štvoricu s olympijskými ambíciami Krajčovič, Michálek, Jakubík, Demin. Vlček s Tarrom si stále neboli istí, či v experimente pokračovať, ale po víťazstve v domácich kvalifikačných pretekoch si vybojovali účasť na MS v Miláne, kde sa rozdeľovali miestenky do Ria. Ostatné už ani netreba pripomínať. Prvý spoločný štart na MS – zlato. Prvý štart na ME – zlato a ako bonus striebro na neolympijskej 500 m trati.
Vlčekovi chýba už len zlato
Suverénne najúspešnejší zo štvorice Vlček už získal 10 zlatých medailí na MS, má bronz a striebro z olympiády. Hoci má 34 rokov, stále sa cíti na vrchole síl.
„Stále ma to baví, vládzem s mladšími a zdravie ma poslúcha. Zranenia sa mi našťastie vyhýbajú a dosahujeme aj dobré výsledky. Nie je konkrétny dôvod končiť. Samozrejme, vek cítim a môže sa mi stať, že jeden rok sa mi jazdí výborne a vládzem, ale v ďalšom príde kríza, z ktorej sa už nedostanem. Som opatrnejší a sám neviem odhadnúť, dokedy ešte budem jazdiť. Veľa bude záležať aj od výsledku v Riu,“ vysvetľuje sympaťák z Komárna.
Olympiáda v Brazílii bude už jeho piata. Premiéru zažil pred šestnástimi rokmi v Sydney. Štvorica R. Riszdorfer, Vlček, Tarr a Erban obsadila nečakane výborné štvrté miesto. V Aténach 2004 už bola K4 v zložení R. Riszdorfer, M. Riszdorfer, Vlček, Bača veľkým ašpirantom na zlato, no musela sa uspokojiť s bronzom. Vytúženého zlata sa nedočkala pozmenená zostava (Baču nahradil Tarr) ani o štyri roky v Pekingu. Striebro vtedy vnímala ako jasnú prehru.
„Spokojní sme veru neboli v Aténach ani Pekingu, ale s odstupom času sa už na to pozerám inak. Bronzovej ani striebornej medaile som sa vtedy príliš netešil, nič iné ako zlato nás vtedy nezaujímalo. Spätne uznávam, že získať ľubovoľný cenný kov na olympiáde je obrovský úspech,“ priznáva.
V Londýne 2012 sa Vlček rozhodol pre dvojboj. Okrem K4 sa po prvý raz predstavil aj v kádvojke, v ktorej rok predtým v Szegede s Petrom Gellem vybojovali zlato na MS. Na poslednú chvíľu zmenená zostava v K4 – bratov Riszdorferovcov nahradili Gelle a Jankovec – obsadila len šieste miesto a dvojkajak skončil až ôsmy.
„Hoci sme nestihli v tom zložení absolvovať potrebný počet spoločných tréningov, štvorkajak išiel fantasticky. Chýbalo trošku, aby sme sa vrátili s medailou. Bolo to ozaj bolestivé. Problémom nebol tlak, jednoducho sa stala chybička, a tá nás z medailovej pozície odsunula na šieste miesto,“ dodáva Vlček.
Olympiáda je pre neho najväčší športový sviatok. Pre rýchlostných kanoistov je to azda jediná možnosť za štyri roky dostať sa do centra pozornosti širokej športovej fanúšikovskej obce.
„Pod piatimi kruhmi nás sledujú aj ľudia, ktorých náš šport bežne nezaujíma. Tlak je neporovnateľne väčší. Zlatá olympijská medaila je to jediné, čo mi v kariére ešte chýba, ale do Ria nejdem s tým, že beriem len najcennejší kov. Budem sa tešiť z každej medaily,“ vraví presvedčivo.
Každodenná drina ho nebolí viac ako za mlada. Skôr naopak. Vo všetkom hľadá pozitíva a snaží sa vychutnať si aj tréningy, ktoré bolia.
„Vrcholový šport je o tom, aby ním človek žil 24 hodín denne, najmä keď sa pripravuje na súťaž roka. Vtedy treba obetovať každú hodinu počas dňa. Na tréningu treba kvalitne trénovať a počas voľna oddychovať a regenerova. Počas kariéry zbierate skúsenosti a zistíte, ako reaguje telo na námahu a na čo si treba dávať pozor. Nikdy sme neboli typy, ktoré by niečo odflákli či ofrflali, skôr nás bolo treba brzdiť. Aj teraz sa s Ďurom občas tvárime, akoby sme mali dvadsať (smiech). Pritom máme odtrénované také kvantá, že už sa nemusíme zameriavať až tak na objemy, ale skôr intenzitu,“ dodáva.
Tarra provokuje neúnavný Denis
Vlčekov dlhoročný parťák Tarr má takmer o tri roky viac a jednu olympijskú medailu menej (nebol v Aténach). Pred troma rokmi zažíval krízu. Stále sa cítil dobre, no na dôležitých pretekoch nie a nie uspieť. Zvažoval koniec kariéry.
„Vravel som si, že by som už mohol pomaly robiť aj niečo užitočnejšie. No nechal som sa prehovoriť a vyplatilo sa. Neprešiel ani rok a s Erikom sme v Moskve vyhrali dve zlaté medaily. Konečne! Potrebujem vyhrávať, aby ma to bavilo. A to som do roku 2009 nemal žiadnu medailu,“ spomína večne usmiaty Komárňan.
Život ho naučil, že netreba premýšľať príliš dopredu. „Preto zatiaľ myslím len po olympiádu. Človek nevie, čo bude zajtra a nie o tri mesiace. Momentálne ma kanoistika veľmi baví. Vyhrávať ma nikdy neomrzí. Mám rád výzvy a ako každý správny športovec chcem zlato. Bude to však o tom jednom dni, troch minútach, keď musí všetko do seba zapadnúť. V tom je čaro olympiády,“ hovorí.
Do Ria sa teší. Vlani začiatkom septembra tam káštvorka absolvovala predolympijskú regatu. Zverenci Petra Likéra si zahrali futbal na slávnej Copacabane, odfotili sa pri soche Krista Spasiteľa a odskúšali podmienky na tamojšom kanále.
„Cítil som sa tam dobre. Neriešim veci okolo, či niečo chýba v dedine alebo nefungujú spoje či vírus zika. Zbytočne by som privolával problémy. Samozrejme, treba tam dodržať základné veci, piť vodu len z fľašiek a jesť v olympijskej dedine, aby nás neskolil nejaký vírus,“ myslí si Tarr. Spoluprácu s mladíkmi si pochvaľuje.
„Výborne k nám zapadli. Počúvajú a rýchlo sa učia. Zároveň sa nehanbia povedať ani svoj názor. Vypočujeme si ich a urobíme to, čo je najlepšie. Denis s Tiborom sú mladší a zákonite výbušnejší. Viac toho vydržia. Keď máme ťažší tréning, je to vidieť najmä v jeho závere. Vtedy sa snažím najmä o to, aby som za nimi príliš nezaostal. Najmä Denis ma vie nasrdiť, keď vidím, ako ešte aj posledný úsek stále vládze,“ usmieva sa a krúti hlavou.
Zvládneme to, nepochybuje Linka
Šamorínčan Linka je od Tarra o šestnásť rokov mladší, ale prístup „starých“ si pochvaľuje, „Od prvej chvíle sme si sadli – na vode aj na brehu. Porozumieme si vo všetkom. Vždy sa vieme dohodnúť. Navzájom si pomôžeme. Nedá sa na nich nič zlé povedať. V iných kolektívoch často býva, že sa starší po mladších vozia. U nás to neplatí v žiadnom prípade. Aj nosenie lode máme podelené rovnomerne. Na tréning ju nosia Denis s Ďurom a z vody ja s Erikom. Druhá dvojica sa vždy postará o pádla,“ prezradí.
Kanoistika mu učarovala v deviatich rokoch. Hrával aj basketbal, ale voda a okolitá príroda mu pasovala viac než uzavretá telocvičňa. S rovesníkom Myšákom spolu jazdia od pätnástich. Vlčeka s Tarrom poznal z videnia už dlhšie, keďže v minulosti chodili občas trénovať aj do Šamorína.
„Erika som začal registrovať asi pred desiatimi rokmi, Ďura azda o dva neskôr. Možno som sa ich aj na čosi ohľadom kajaka pýtal, ale už si na to nespomínam. No autogramy aj spoločné fotky niekde doma mám. Nedávno som našiel aj fotku s bratmi Riszdorferovcami,“ vraví.
Predošlú olympiádu v Londýne sledoval pozorne. Bol zvedavý, ako dopadne narýchlo zmenená zostava K4. Keby mu vtedy niekto povedal, že o štyri roky bude na najväčšom športovom sviatku reprezentovať Slovensko aj on, smial by sa.
„Mal som sedemnásť a v tom čase som ešte nemal medailu ani len z finále v juniorskej kategórii. Samozrejme, sníval som, že sa mi to raz podarí. Len som si nepredstavoval, že to bude už v Riu. Náš skok do seniorskej kategórie bol náhly a zatiaľ i veľmi úspešný. Plánovali sme jazdiť kategóriu do 23 rokov, no keď nás Erik a Ďurom oslovili, neváhali sme,“ usmeje sa. S čím bude v Riu spokojný?
„Každý chce vyhrať, ale hociktorá medaila by ma nesmierne potešila. Dúfam, že nám to tam pôjde a nejaký kov prinesieme. Hoci sme s Denisom stále mladí, verím, že to zvládneme. Aj vďaka starým vlkom, ktorí nás usmernia. V hlave máme obaja natoľko poriadok, že si vieme usporiadať veci a pripraviť sa psychicky aj fyzicky na náročné preteky,“ dodáva Linka.