Slzy i smiech. Legendu zvierala choroba, kráľovnú padák

Netrpezlivo naň čakali davy. Sledovali ho milióny. V každom kúte sveta. Za sebou ho má už aj Rio de Janeiro. Tak, ako všetky predošlé, aj brazílsky otvárací ceremoniál na slávnej Maracane bol jedinečný.

05.08.2016 21:34
OH, ceremoniál 23 Foto:
Olympijský oheň v Pekingu.
debata (5)

Napokon, v minulosti zakaždým núkali jeho tvorcovia veľkolepé divadlo. Plné hudby, tanca, spevu, silných odkazov. A najmä nezabudnuteľných okamihov, na ktoré spomínajú mnohé generácie. Práve také vám ponúkame. Ponorte sa do dávnej či menej vzdialenej minulosti a pripomeňte si pamätné momenty z predošlých otváracích ceremoniálov na olympijských hrách.

Atlanta 1996: srdcervúci Ali

Hrdlá zovrelo aj najtvrdším chlapom. Oči sa zaleskli tisícom. Máloktoré zostali suché. Aj v hrudi toho najchladnejšieho pragmatika sa srdce razom rozbúchalo poriadne divoko.

Keď sa pred dvadsiatimi rokmi rozhorel olympijský oheň v rukách Muhammada Aliho, neubránil sa zimomriavkam a dojatiu hádam nik. Legendárny boxer stál na mieste, tvár mal ako z kameňa. Ruky sa mu triasli – pre Parkinsonovu chorobu. Davy burácali. Vedeli, že sú svedkami jedného z najdojemnejších momentov v dejinách olympizmu.

„Pre mnohých ľudí to bol záblesk konca obrovskej športovej legendy. Ali tam stál odetý v bielom a fanúšikom lámal srdcia. Napriek tomu, že nič neurobil. Stačilo, aby bolo jasné, že je v silnom zovretí zákernej choroby,“ napísal portál the24.ie.

Ali (zomrel pred mesiacom) podľa mnohých prevýšil aj tie najlepšie športové výkony z atlantskej olympiády. Stal sa jej symbolom.

Soul 1988: uškvarené holubice

Mal to byť moment, ktorý bude symbolizovať mier, ľudskosť, toleranciu. Zmenil sa na okamih zdesenia a pobúrenia.

Keď sa v juhokórejskej metropole rozhorel olympijský oheň, desaťtisíce ľudí na štadióne zostali v šoku. Rovnako ako miliarda pri televíznych obrazovkách. Organizátori vypustili podľa tradície do vzduchu desiatky bielych holubíc. Mnohé z nich si zasadli na obrovskú pochodeň. Nepohli sa z nej ani v okamihu, keď sa k nim priblížila trojica športovcov prinášajúca olympijský oheň.

Keď sa čaša rozhorela, sledoval svet kruté divadlo. Holubice zhoreli zaživa. „Nasledovalo veľa emócií. Najmä od zástupcov Svetového fondu na ochranu prírody. Medzinárodný olympijský výbor vtedy rozhodol, že na žiadnom ďalšom ceremoniáli už organizátori nebudú holubice vypúšťať do vzduchu,“ spomína si Jacques Rogge, niekdajší šéf MOV.

Londýn 2012: Bond a kráľovná

Prišiel si po ňu do Buckinghamského paláca. V čiernom obleku a s tradične drsným výrazom na tvári. Nastúpili do vrtuľníka, zamávali nadšeným davom a odviezli sa nad legendárne londýnske Wembley. Navliekli si padáky a za tónov slávnej zvučky vyskočili. Nad hlavami im viali britské vlajky.

Najslávnejší agent planéty James Bond (herec Daniel Craig) a anglická kráľovná Alžbeta II. (taktiež v hereckom zastúpení).

Pred štyrmi rokmi hlavní hrdinovia otváracieho ceremoniálu londýnskych Hier. O geniálnom kúsku z hlavy režiséra Dannyho Boyla tušil len málokto.

„Tajili ho dokonca aj pred rodinou kráľovnej. O tom, čo sa chystá, nevedel jej syn, ani vnukovia William s Harrym. Keď potom zazreli kráľovnú na veľkoplošnej obrazovke, svorne kričali: Poďme, babi,“ spomína si na mimoriadne vtipné okamihy vo svojej autobiografii Sebastian Coe, vtedajší šéf organizačného výboru.

Tokio 1964: dieťa Hirošimy

Žiadny slávny športovec. Žiadny politik. Žiadna legenda zo sveta kultúry. Len obyčajný chlapec.

Hrdinom tokijského otváracieho ceremoniálu v roku 1964 sa stal Jošinori Sakaj. Keď amatérsky bežec stúpal hore schodmi s ohňom v ruke, milióny Japoncov vzlykali. A svet s nimi.

Sakaj sa totiž narodil v deň, keď na jeho rodné mesto Hirošimu dopadla americká atómová bomba. Pre hrdý ázijský národ sa stal v okamihu symbolom japonskej prosperity, odolnosti, odvahy čeliť nepriazni osudu.

Vtedy dospievajúceho chlapca, ktorý zomrel predvlani, médiá nazvali veľmi príznačne: dieťa Hirošimy.

Barcelona 1992: roboticky presný

Na prvý pohľad sa zdalo, že to nie je možné. Z hľadiska zneli znepokojivé hlasy: Nie je to príliš nebezpečné? Čo je to za bláznovstvo?

Napokon z toho bolo najsenzačnejšie zapálenie olympijského ohňa všetkých čias. Antonio Rebollo rozžiaril obrovskú čašu napriek tomu, že bol od nej vzdialený viac ako šesťdesiat metrov. Španielsky paralympijský lukostrelec si zapálil šíp a s ohromnou presnosťou ho poslal na vopred určené miesto.

„Nemal som žiadne obavy. Cítil som sa ako robot. Zameral som sa len na dosiahnutie cieľa a splnil ho. Keď som počul a videl, čo sa deje na štadióne, ovládli ma krásne pocity. Pri tom kriku a emóciách som si uvedomil, čo tento okamih pre mňa znamená,“ hovoril s odstupom času Rebollo.

Sydney 2000: sila spájať

Držali sa za ruky. Pevne a svorne. Ako rodina.

V momente, keď vpochodovali na štadión v Sydney juhokórejskí a severokórejskí športovci, stali sa symbolom nádeje. Kráčali pod spoločnou vlajkou, ruky zdvíhali nad hlavu, držali sa za ne. Mnohí si ihneď mysleli: olympijské hry majú silu spájať ľudí i krajiny dohromady.

Hoci sa oba národy dosiaľ nedali dokopy, ponúkli svetu (nielen športovému) návod, ako vniesť do spoločnosti plnej nenávisti, obáv a neprajnosti aj kúsok natoľko vzácnej ľudskosti.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #Rio 2016
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy