Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Keď mám upratané osobné veci, strieľam lepšie, tvrdí Barteková

Na olympiádu v Londýne 2012 nikdy nezabudne. Získala na nej vytúženú medailu pod piatimi kruhmi - v skeete si vystrieľala bronz, zvolili ju do komisie športovcov Medzinárodného olympijského výboru (MOV) a našla si tam i spriaznenú dušu. Športová strelkyňa Danka Barteková (31) odcestovala vo štvrtok do Ria ako jedna z medailových nádejí. Navyše sa jej dostalo cti niesť na piatkovom otváracom ceremoniáli slovenskú vlajku.

05.08.2016 14:00
Danka Barteková Foto: ,
Danka Barteková.
debata

Ako sa vám zmenil život po Londýne?
Veľmi (so smiechom). Ziskom bronzovej medaily som si splnila obrovský športový sen a zároveň to bol veľký zlom v mojej kariére. Dovtedy som tiež dosahovala úspechy, ale nikdy ma ľudia na Slovensku nereflektovali toľko ako po olympiáde. Podarilo sa mi naplniť ambície, ktoré som v sebe nosila od prvých dobrých výsledkov na začiatku kariéry. Popri medaile a zaradení sa medzi slovenskú športovú elitu som sa stala i členkou MOV, čím sa mi celý svet obrátil hore nohami. Jednoznačne žijem krajší život ako predtým. Som naplnená, čo sa týka športu, pracovne aj súkromne. Je mi fajn. Od záveru minulého roka sme opäť spolu s Peťom Likérom (tréner rýchlostných kanoistov), mali sme rok a pol pauzu. Veľmi sme si teraz pomáhali aj v tréningoch na začiatku roka, veľa času som strávila s chalanmi zo štvorkajaka. Keď má človek upratané osobné veci a je psychicky vyrovnaný, tak sa mu aj lepšie strieľa.

Mnohí športovci sa snažia obmedziť všetko okrem svojej prípravy. Ako dokážete skĺbiť prácu v komisii športovcov so streľbou?
Vždy som popri streľbe niečo robila. Vyštudovala som Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Hoci som mala mnohé úľavy a v škole mi pomáhali, vždy som mala nejaké povinnosti a nerobilo mi problém manažovať si svoj čas. Som na to zvyknutá. V mnohých momentoch ma práca odľahčuje. Streľba je môj šport i živobytie, ale venujem sa aj niečo inému. Keby sa mi v športe čokoľvek stalo – pokles formy, vážnejšie zranenie alebo by som už jednoducho nechcela pokračovať – tak mám otvorené zadné vrátka. Vďaka tomu cítim istotu, ktorú mnohí iní športovci nemajú. Práve to im možno čiastočne zväzuje ruky.

Takže vám vyhovuje občas na tréningové povinnosti úplne zabudnúť a myslieť na niečo iné?
Je to pre mňa forma odreagovania. Športom totiž žijem celý deň. Vstávam s myšlienkou na streľbu a zaspávam s tým, čo som robila na tréningu a ako sa môžem zlepšiť. Býva to náročné na psychiku a potrebujete si občas aj odskočiť. Pred olympiádou som však výrazne obmedzila všetko okrem streľby a osobného života – komunikáciu s médiami aj prácu pre MOV. Od februárového zasadania v Lillehammeri som všetky ostatné vynechala. Aj do Ria som mala ísť skôr a venovať sa niektorým veciam z pozície členky komisie športovcov, ale ospravedlnila som sa. Potrebujem sa plne sústreďovať na svoje preteky. Aby som si po nich mohla povedať, že som urobila všetko a viac sa už nedalo. Samozrejme, pre dopingovú kauzu ruských športovcov sme absolvovali zopár konferenčných hovorov, ale to ma nevyrušovalo. Vyvetrala som si pri tom trošku hlavu a ostala v obraze.

Aký je postoj komisie športovcov ku kauze?
Komunikujeme so športovcami a najmä ostatnými komisiami športovcov pri jednotlivých športových zväzoch. Našou úlohou je chrániť športovcov, ktorí sú čistí a nedopujú. Preto sme boli za to, aby sa v Riu mohli predstaviť len čistí športovci a tí, ktorí boli pod riadnym antidopingovým programom. Aby sa tam nedostali športovci, ktorým niekto pomohol nedovolenú podporu zakryť. Bojovali sme za to, aby sa vrátila integrita športu, aby sa nik nemohol sťažovať, že súťažil proti niekomu s nepovolenou výhodou. Komisia zastupuje aj športovcov, ktorí boli za doping potrestaní a trest im už vypršal. No netajíme sa tým, že podporujeme doživotný zákaz účasti na olympiáde pre každého vedome dopujúceho športovca.

Mesiac či dva pred štartom olympiády sa hovorilo len o dopingových hriešnikoch, víruse Zika a problémoch usporiadateľov. Nie je to zlá reklama pre šport ako taký?
Neprežívame šťastné obdobie. Zistiť pár mesiacov pred olympiádou, že v krajine, ktorá dosahovala vynikajúce športové výsledky, bol systematický a štátom podporovaný doping, nepridáva na pohode pred olympiádou. Veľmi ma mrzí, že ešte stále treba bojovať proti organizovanému dopingovému systému. Dúfala som, že po ére amerického cyklistu Lancea Armstronga sa takéto správanie zo športu vytratí. Bohužiaľ, je stále prítomné a je to vážna téma, ktorá sa nás týka. Preto musíme dať jasnú výstrahu a signál, že sa dopovať neoplatí.

Viete si predstaviť, že by štátom podporovaný doping fungoval len v jedinej krajine na svete – v Rusku?
Neviem sa k tomu teraz vyjadriť. Celá ruská kauza zatriasla aj mojimi predstavami, ako šport funguje. Samozrejme, sú v ňom veľké peniaze a ide aj o obrovskú prestíž. Pre krajiny je šport veľká reklama, každá chce dosahovať čo najlepšie výsledky. Niekto šport podporuje finančne a materiálovo, iný asi dopingom. Odsudzujem to. Je možné, že sa to deje aj inde, ale veľmi by som si priala, aby to bolo ojedinelé.

Je doping aj v streľbe?
Aj u nás sa objavil prípad, keď zmizli tri odobrané dopingové vzorky strelcov, čo malo za následok, že boli vyhodnotené ako pozitívne. Veľmi ma mrzí, že sa to udialo aj v streľbe. Vrhá to tieň na náš šport aj antidopingový systém. Strelci by teoreticky mohli siahnuť po preparátoch, ktoré utlmujú rôzne telesné prejavy, ale pomáhajú sa sústrediť. Napríklad niektoré lieky proti chrípke, ktoré utlmujú a môžu pomôcť znížiť tep pri zachovaní rovnakých reakcií. Skôr si to však viem predstaviť u pištoliarov a puškárov než u nás brokárov.

Prečo sú napriek obrovskej dopingovej kauze šport a olympiáda potrebné pre svet?
Aj v starovekom Ríme platilo známe chlieb a hry. Ľudia potrebujú zábavu, odreagovanie sa a svojich hrdinov, športové vzory. Sú radi, keď sa môžu po návrate z práce posadiť k televízii a sledovať futbal, formulu 1, či akýkoľvek iný šport. Vždy to budú potrebovať. Šport má v živote svoje dôležité miesto. Akurát ho treba očistiť a vrátiť sa k tomu, že to nie je len o peniazoch a snahe vyhrať za každú cenu, ale aj o princípoch fair play.

Športujú Slováci dostatočne? Majú na to vytvorené podmienky?
Myslím si, že nie. Investujeme veľmi veľa do zdravotníctva, ale nie dostatočne do rekreačného a dostupného športu pre mládež a rodiny. Šport je pre zdravie veľmi osožný a potrebný ako prevencia pred chorobami. Deti máme vychovávať k pohybu. Všetko si uľahčujeme, ale športu by sme sa nemali vyhýbať. Žijeme v dobe, keď je šport vo výraznej miere aj otázkou peňazí. No zároveň je problém aj v tom, že len máloktoré rodiny sa s deťmi vyberú do prírody, zabehať si či na bicykel. Pritom, osobne by som dieťa na bicykel, ak nie sú vybudované cyklotrasy, tiež nezobrala. Základ je utvoriť pre šport podmienky, potom nie je ani finančne taký náročný. Úspešné športy na Slovensku momentálne trpia na úzku základňu. No zodpovednosť za to majú všetci – štát musí utvárať podmienky a rodina viesť deti k športu.

Do Londýna 2012 ste šli s nemalými ambíciami. Ako ste zvládali tlak okolia?
Mala som šťastie, že som súťažila hneď na začiatku. Po otváracom ceremoniále som mala na druhý deň tréning a na ďalší preteky. Získala som medailu, a tak som mala vlastne ešte celú olympiádu pred sebou. Teda aj priestor a čas na to, aby som si ju užila. Pochodila som mesto aj športoviská, v dedine som sa stretávala so športovcami zo Slovenska i iných krajín. V Londýne bolo fantasticky.

zväčšiť S partnerom Petrom Likérom a moskovským... Foto: Pravda, Robert Hüttner
Danka Barteková, Peter Likér S partnerom Petrom Likérom a moskovským strážnym psom Delvinom.

Tešíte sa do Ria rovnako ako do Londýna?
Z pohľadu, že ide o olympijské hry, mám za sebou štyri roky poctivej práce a teraz to môžem ukázať, sa teším. Samozrejme, tentoraz budem v inej pozícii, idem obhajovať výborné umiestnenie a očakávania sú od ostatných aj mňa samotnej vyššie. Neteším sa, že je Rio tak ďaleko, a olympiáde predchádzalo množstvo problémov, ktoré kompetentní museli riešiť za pochodu a niektoré budem iste riešiť na mieste aj ja. Musím tam byť ako členka komisie aj pre športovcov a pomôcť im, keď to budú potrebovať. Verím, že problémov bude čo najmenej a s olympijskou dedinou to bude ako v Soči, kde deň pred otváracím ceremoniálom ešte robili cestu do dediny, ale na ďalší už bolo všetko hotové.

Ponesiete slovenskú vlajku na otváracom ceremoniáli. Čo to pre vás znamená?
Byť vlajkonosička je pre mňa úžasný bonus. Nerátala som s tým. Veľmi sa teším. Je to česť, že povediem našich športovcov na štadión. Prílet som meniť nemusela, hoci preteky ma čakajú až neskôr. Letenku som mala od októbra, na ceremoniál som chcela ísť, aby som sa postretávala s rôznymi ľuďmi. Zároveň je to dobré aj kvôli aklimatizácii. Optimum je prísť štyri dni pred prvým tréningom.

Vraj nebudete bývať v olympijskej dedine.
Zatiaľ to tak vyzerá. Mám možnosť bývať v oficiálnom hoteli pre členov MOV a pred pretekmi to asi využijem. Aby som mala pokoj. Určite sa pôjdem pozrieť do dediny a budem tam tráviť dosť času, keďže tam bude aj môj tréner a možno sa tam po pretekoch nakoniec aj presťahujem. Som rada, že mám viac možností, ako tam stráviť čas. Budem v Riu až do 22. augusta, takže to bude pestré.

Spomeniete si občas aj na prvú olympiádu v Pekingu?
Peking 2008 som si neužila vôbec, hoci Hry tam boli fantastické. Na otváracom ceremoniáli som zažila obrovské emócie, ale na olympiádu som vtedy šla celkovo veľmi vystresovaná. Zaplatila som nováčikovskú daň za neskúsenosť. Mesiac pred začiatkom som utvorila finálový svetový rekord v skeete a vyrovnala rekord základnej časti. Všetci odo mňa očakávali, že zažiarim. No ja som to v 23 rokoch psychicky nezvládla. Celú olympiádu som nevnímala ako šancu na úspech, bolo to o strese a tlaku. Po pretekoch som hneď šla domov, čo bolo aj dobre, lebo ôsme miesto som niesla ťažko. No nikdy nezabudnem na nádherné pekinské športoviská, atmosféru a tamojších dobrovoľníkov.

Teraz vás už tlak a očakávania nerozhádžu?
Do Londýna sa mi išlo po výborných výsledkoch ľahšie, mala som trošku vyššie sebavedomie. Práve od roku 2012 som ťahala sériu štyroch úspešných rokov, hoci vždy tam boli dobré aj zlé preteky. Tento rok to však bolo akési zakliate a len dvakrát som postúpila do finále, pričom som vždy skončila bez medaily. Dosť som sa trápila, ale v poslednom období som už presvedčená, že som na dobrej ceste. Keď ukážem to, čo mám natrénované, malo by to dobre dopadnúť.

Baví vás streľba rovnako ako keď ste v trinástich začínali?
Vtedy som sa extrémne tešila na všetko okolo streľby – na cestovanie, preteky, tréning a najmä atmosféru. Neznášala som, keď sme museli odniekiaľ ísť domov. Teraz to už tak neprežívam. Idem na preteky, snažím sa tam utvoriť si pohodu, dobre zastrieľať, vrátiť sa domov a potom si užívať život doma. To je najväčší rozdiel. Posledný polrok som zase chytila veľkú chuť pracovať na sebe. Nie že by som predtým prestala pracovať, ale neprinášalo mi to už takú radosť ako voľakedy. Teraz si zase užívam každý tréning.

Čo vám pomohlo?
Zmenila som prístup. Sama na seba som si utvárala priveľký tlak a brala to tak, že čím viac budem pracovať, tým skôr sa dostavia výborné výsledky. A nefungovalo to. Mnohé faktory mi bránili vydať zo seba v súťažiach, čo som mala natrénované. Až keď som si uvedomila, že je to len šport a hoci chcem vyhrávať, nestojí na tom život, sa to rozbehlo. Nemôžem si príliš pripúšťať neúspechy a dostať sa do depresie. Potom to začalo byť okej.

zväčšiť V objatí s trénerom Jurajom Sedlákom po zisku... Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Juraj Sedlák, Danka Barteková V objatí s trénerom Jurajom Sedlákom po zisku bronzu na OH 2012.

Dokážu vás zbabrané preteky ešte aj teraz rozplakať ako v detstve?
Rozplakať už asi nie, ale do zúfalstva som sa tento rok párkrát dostala (smiech). Keď vám to na tréningu naozaj ide a očakávate dobrý výsledok, ale na pretekoch máte zviazané ruky, tak to človeka rozhádže. Nikdy sa však nevzdávam. Som bojovníčka! Aj keď zle začnem, vždy posledné položky podoťahujem, aj keby som mala na strelnici dušu nechať. V takých chvíľach už nebojujete o medailu či finále, ale aspoň o svoju česť a hrdosť.

Čo pre vás vlastne znamená streľba?
Som športovkyňa telom aj dušou. Streľba je moja forma sebarealizácie. Teším sa z každého zlepšenia v tréningoch a toho, keď môžem na sebe pracovať. Napĺňa ma to stále, hoci už v tom nevidím najväčší zmysel života.

Čo je teda u vás teraz na prvom mieste?
Do dvanásteho augusta streľba (smiech). Čo bude potom, uvidíme.

Keď prehrala, odniesol si to klavír

Očami trénera Juraja Sedláka

Spolupráca s Dankou nie je vždy úplne jednoduchá, občas na seba musíme aj zvýšiť hlas. No aj vďaka tomu je tam, kde dnes je.

Vediem ju odmala. Keď začínala, mala trinásť rokov. Vždy bolo jasné, že má veľký talent, ale spočiatku sa so sestrou-dvojčaťom Lenkou navzájom predbiehali. Raz vyhrala jedna, inokedy druhá. Danka veľmi ťažko prežívala prehry, ale zároveň ju ťahali dopredu. Vždy vstala a išla ďalej. Prejavila sa jej víťazná povaha, pre úspech robila všetko. Keď bola menšia, vedela sa vyzúriť aj na klavíri. Keď som sa blížil k nim domov a triasli sa okná, vedel som, že prehrala a odniesol si to klavír.

Jej najväčšie prednosti sú cieľavedomosť, spomínaná chuť víťaziť a schopnosť zachovať si chladnú hlavu v rozhodujúcich okamihoch. Každý športovec chce vyhrať, takmer každý tvrdo pracuje. Raz však príde veľká kríza a ten, kto ju ustojí, môže naozaj víťaziť. Málokto to dokáže. Vždy jej nechávam priestor, aby si popri streľbe riešila svoje veci ohľadom komisie športovcov. Je to pre ňu stimul aj relax. Zatiaľ sme vždy dokázali zladiť šport a jej ostatné povinnosti. Výhoda je aj to, že streľba je sezónny šport. Počas zimy tak má viac priestoru na ostatné záležitosti. Dohodli sme sa, že pred olympiádou obmedzí všetko ostatné a bude sa plne koncentrovať na vystúpenie v Riu.

Pred Londýnom sme spolu začali aj s mentálnou prípravou. Mal som základné kurzy, no postupom času potrebovala profesionála, aby sa posunula ešte ďalej. Venuje sa jej Radek Šefčík, ktorý spolupracuje aj s inými špičkovými športovcami.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Danka Barteková #Rio 2016