Uniforma mala na olympiáde veľký rešpekt

Byť dobrovoľníčkou počas najväčšieho športového sviatku bol pre mňa veľký zážitok, na ktorý len tak rýchlo nezabudnem. Úsmevy a spokojnosť návštevníkov i športovcov boli tou nakrajšou odmenou za hodiny námahy.

Presvedčili ma kolegovia

Nad prácou dobrovoľníčky som začala intenzívnejšie premýšľať potom, čo som začula výzvu v rádiu. Pracujem v školstve, takže mám v lete šesť týždňov prázdnin. Pozrela som si informácie na internete, ale pomyslenie na dopravné zápchy a davy ľudí, ktoré nemám rada, ma odpudili. Keď som to spomenula v práci, moji kolegovia ma začali prehovárať, aby som sa prihlásila, že to bude zážitok na celý život.

Jedného dňa som si teda sadla k počítaču a začala cez internet vypĺňať prihlášku. Presedela som nad tým večnosť. Trpezlivosť mi došla vtedy, keď som po niekoľkýkrát musela vypisovať dôvody, prečo sa hlásim ako dobrovoľníčka a prečo chcem robiť tlmočníčku. Vzdala som to, zrušila internetovú stránku a prihlášku neodoslala.

Po nejakom čase som dostala od organizačnej skupiny e-mail, že prijali moju nevyplnenú prihlášku a majú veľký záujem, aby som prihlášku vyplnila a odoslala. Znova som si teda sadla za počítač a tentoraz som prihlášku vyplnila a odoslala. Prejavila som záujem o prácu tlmočníčky. Vysvetlila som, že mojím materinským jazykom je slovenčina a tri roky som pracovala ako tlmočníčka pre emigračné oddelenia na Ministerstve vnútra, na letiskách, pre políciu či vo väzení. Tiež by to bola pre mňa cesta, ako informovať turistov z mojej krajiny, ktorí sa prídu nadchnúť krásou tunajšieho okolia a povzbudiť športovcov súťažiacich v jachtingu. Hoci som vtedy netušila, že žiadny slovenský športovec v jachtingu súťažiť nebude.

Na pohovore stačil jeden príklad

Koncom minulého roka ma pozvali na pohovor. Bol seriózny. Jedna z otázok mi zostala v pamäti. Spýtali sa ma, či si spomeniem na nejakú stresovú chvíľu, v ktorej som musela rýchlo reagovať. Hneď mi prišla na rozum situácia, keď som bola sama v miestnosti s jedným z mojich študentov. Na hlave mal motorkársku prilbu a začal si sťahovať zapínanie tak silno, až sa začal dusiť. Snažila som sa mu to zapínanie uvoľniť, ale nemala som na to dosť síl. On bol veľký, silný 16-ročný chalan. Musela som ho nechať samého, rýchlo som zutekala o poschodie nižšie a zavolala na pomoc kolegu.

Zuzana Radovičová Aukett 2 Z olympiády zostalo dobrovoľníkom oblečenie a množstvo zážitkov.

Keď som dohovorila, len vtedy som si uvedomila, že ten pán, ktorý so mnou robil pohovor, na mňa pozeral s vytreštenými očami a otvorenými ústami. Tak som sa mu ospravedlnila a ponúkla inú situáciu. On mi na to povedal, že keď som sa vyrovnala s touto situáciou, akú som mu opísala, nepotrebuje už žiadny iný argument, či dokážem zvládnuť stresovú situáciu, kde treba okamžite reagovať.

Po niekoľkých týždňoch mi oznámili, že som dostala miesto tlmočníčky v meste Weymouth, kde sa konajú olympijské súťaže v jachtingu. Hoci je od môjho bydliska vzdialené asi 40 minút autom, rozhodla som sa, že tam radšej budem cestovať autobusom.

Nasledovali dve trojhodinové školenia. Dozvedeli sme sa aké budú od nás očakávania a požiadavky, ako komunikovať s ľudmi, ako reagovať v určitých situáciách, ako spolupracovať s políciou, zdravotníkmi, hasičmi a inými profesionálmi. Naučili sme sa ovládať vysielačky, museli sme sa naučiť fonetickú abecedu a vyhláskovať ,,Vitajte” symbolmi pre hluchonemých.

Počas olympijských hier pracovalo vo Weymouthe 550 dobrovoľníkov počas 46 dní, na desiatich pozíciách. Každý deň si podelili tri zmeny od ôsmej ráno do jedenástej večer. Každá pracovala 6 hodín a mala polhodinovú prestávku na obed a večeru. Prijali dovedna 82 prekladateľov na 19 rozličných jazykov. Niektorí dobrovoľníci pricestovali zo zahraničia, niektorí si vzali neplatené voľno, študenti dali výpovede v zamestnaniach, aby sa mohli stať súčasťou tohto výnimočného podujatia.

Našla som zatúlané dieťa

Počas dvoch týždnov som odpracovala spolu sedem dní. Hneď v prvý deň si ma všimol zástupca riaditeľa organizačnej skupiny a vybral ma, aby som urobila rozhovor pre rozhlasovú stanicu. Pochválil ma, že sa stále usmievam a že sama pristupujem k turistom a ponúkam informácie.

Väčšinu dní som strávila na železničnej stanici. Rozdávala som mapy Weymouthu a poukazovala na všetky miesta, kde sa konali akcie. Tiež som podávala informácie o súťažiach v jachtingu a odkiaľ sa dali sledovať bez vstupenky, ktoré sa museli zakúpiť vopred cez internet. Komunikovala som s koordinátorom autobusov určených pre telesne postihnutých a tehotné ženy.

Raz som musela privolať prvú pomoc pre mladé dievča, ktoré sa zranilo, keď spadlo zo schodov pri vystupovaní z vlaku. Sanitka ju vzala do nemocnice. Inokedy som si zasa všimla ženu, ktorá nervózne pobehovala po stanici. Bola z USA a hľadala strateného 12-ročného syna. Nahlásila som to polícii a sama ho začala hľadať. Našla som ho na pláži o odviedla naspäť k rodine.

Atmosféra bola úplne fantastická! Všetci sa na nás usmievali, chválili nás, veľa ľudí sa s nami fotilo, deti nám mávali a zdravili sme sa so všetkými v uniformách (policajtmi, zdravotníkmi, hasičmi, bezpečnostnou službou, organizátormi i so športovcami). Naša uniforma dobrovoľníkov mala veľký rešpekt.

Hoci sú už olympijské hry minulosťou, dobrovoľníci majú služby až do konca paralympijských hier. Okrem spomienok mi na pamiatku zostala uniforma, ktorú som počas olympiády nosila.

Som veľmi rada, že som mala možnosť stať sa súčasťou olympijských hier. Rozprávala som sa so zaujímavými ľudmi, počula som fascinujúce príbehy turistov, dokonca som debatovala so zahraničnými turistami o ich návšteve Bratislavy. Pracovala som so skvelou skupinou ľudí, na ktorých budem vždy s úsmevom spomínať.