Olympiáda je bublina, vraví Lukáš Pollert. Muž, ktorý predal medaily

Máte vysvetlenie, prečo je vodný slalom taký úspešný šport v bývalom Československu?
Ja si nemyslím, že je taký veľmi úspešný. Otázka je, čím tú úspešnosť meriate. Medailami?

Napríklad.
Podľa mňa je úspech, keď človeka niečo baví, má z toho radosť. A kto je najlepší, to sa vždy strieda, prichádza to v takých vlnách. Jeden čas boli vo vodnom slalome dobrí Francúzi, potom zase vládli Američania, samozrejme, aj Čechoslováci. Ale pokiaľ viem, tí teraz nemajú všetky prvé miesta v každej kategórii.

Z olympijských hier pravidelne nosia medaily. Lenže: vy olympijské hry nemáte rád.
No, nemám. Nerobia sa pre športovcov, ale pre politikov a sponzorov, je to predovšetkým otázka peňazí. Nikdy som neuvažoval tak, že bernou mincou úspešnosti je olympijská medaila. Tá, o tom som presvedčený, nevypovedá o úspešnosti človeka v živote.

Čo pre vás znamená olympiáda?
Najmä sa z nej robí niečo viac, než v skutočnosti je. Je to bublina. Umelo vytvorená súťaž, ktorá sa oháňa tým, že sa na nej zúčastňuje celý svet. Ale zoberte si taký tenis či futbal, tam nehrá rolu, kto je olympijským víťazom. Veľké športové podujatia sú inde: sú to futbalové majstrovstvá sveta, grandslamové tenisové turnaje či NHL. To sú top podujatia. Aj vo vodnom slalome máme majstrovstvá sveta a svetové poháre, čo sú lepšie súťaže ako olympiáda. Tá je devalvovaná tým, že na nej štartuje obmedzená konkurencia, krajiny na ňu nemôžu poslať všetkých svojich najlepších pretekárov. Mne olympiáda pomohla akurát v tom, že som sa stal známym, dala mojim slovám zvláštnu váhu, pýtajú sa ma na názor. Ale inak? Medaily som predal. A preteky Zajazdil som v kariére oveľa lepšie.

Jazdili ste aj so Slovákmi. Zdali sa vám na vode v niečom výnimoční?
Nie, nepripadá mi to tak. Fakt nemám pocit, že by Slováci či Česi boli pri pádlovaní v niečom výnimoční.

V čom to teda je, že víťazia?
Ak vás niečo baví, robíte to s chuťou, tak máte veľmi vysokú pravdepodobnosť, že vyniknete. Ale to sú také náhody, že kde sa objaví niekto, kto bude dominovať. Kedysi v tenise vládli Navrátilová či Lendl, teraz zase dobre šliape na bicykli Sagan na Tour de France. Martikán na vode trávil strašne veľa času, čo je to podstatné a pre výsledky veľmi dôležité. Na vode bol denne štyri hodiny. Získal cit v pádle, výborne sa naučil vnímať vodu. To bolo vidieť. A to môžete získať len tak, že na vode veľa trénujete.

Koľko času by mal špičkový pretekár najazdiť na vode?
Tie štyri hodiny denne sú asi optimálne, ja som zvyčajne odjazdil len dve. Asi väčšina vrcholových športovcov sa venovala športu viac ako ja. Je to pre nich práca, preto jej venujú toľko času. Ale ja som študoval lekársku fakultu, rozdeľoval svoj deň na viac vecí. Aj môj pohľad je podfarbený medicínou, kde vidím život z druhej strany. Michal (Martikán), Elena (Kaliská), Štěpánka (Hilgertová) či Hochšíci (bratia Hochschornerovci) robia len vodný slalom. Je to vec výberu a takto sú spokojní. A časom ich čaká rozhodovanie, ich život sa bude lámať, čo v ňom budú robiť ďalej.

Keď ste súťažili, ako ste vychádzali so Slovákmi?
Zažil som aj spoločnú československú reprezentáciu. Ale ja som mal vždy taký pohľad, že sa nepretekám s ľuďmi z iných krajín, ale súťažím s kamošmi.

Lukáš Pollert Lukáš Pollert.

Z vašich skúseností: je nejaká typická vlastnosť, ktorá by Slovákov charakterizovala?
Najmä nechcem nič nacionalizovať. Veľmi nerád oddeľujem Čechov a Slovákov. Ja sa stále pýtam, prečo Slováci chceli vlastný štát. Na jednej strane to chápem, ale pripadá mi to zbytočné. Pripomína mi to, akoby niekde vyslali reprezentáciu zvlášť Česi a zvlášť Moraváci, čo je blbosť. So Slovákmi sme stále rovnakí kamaráti. Máme rovnaké zákony, právny systém, demokracia je rovnaká, prečo sa deliť? Ja tomu nerozumiem. Neviem, či sa takto cítia Slováci lepšie.

Slovo ktorého vodného slalomára malo pre vás najväčšiu váhu?
Vodný slalom je súčasť života, ale skôr taká infantilná, detská. Keď mi niečo zaujímavé povedal Michal Martikán či Juraj Ontko (majster sveta v hliadkach, účastník OH 1992), tak sa to nikdy nespájalo s vodným slalomom.

Aký zmysel pre humor majú vodní slalomári?
Myslím si, že ho nemajú.

S kým ste si ľudsky najlepšie rozumeli?
Vychádzal som so všetkými. Michal (Martikán) je z trochu iného cesta ako ja – a to nie preto, že nechodí do krčmy ako ja. Mali sme profesionálny vzťah. Občas sme si poradili, pomohli. Fajn je aj Elena, mal som ju rád. Ale ja som už dvanásť rokov mimo, so slovenskými vodákmi nie som v kontakte, nevídame sa. Skôr s Francúzmi alebo so Slovincami.

Napadá vám nejaká príhoda spojená so Slovákmi?
Hm… Len taká smutná, ktorá ma zasiahla. Roman Štrba (jazdil vo dvojici s Romanom Vajsom, stali sa juniorskými majstrami sveta, vyhrali aj finále Svetového pohára), ktorý mal úraz a je apalik. Poznáte ten príbeh?

Áno, pred jedenástimi rokmi v Liptovskom Mikuláši po páde z komína, z výšky 36 metrov, upadol do bdelej kómy.
To ma ranilo.

Ešte raz k olympiáde: do Londýna ste mohli cestovať, ale odmietli ste. Prečo?
Mohol som byť pri tom, ponuku som dostal, pozval ma olympijský výbor. Mňa však olympiáda nezaujíma. Bolo by však fajn, keby to videli moje deti – nie olympiádu, ale Londýn. Je to naozaj krásne mesto, ktoré by som deťom chcel ukázať. Zostávam však doma a ideme radšej na Vltavu.

Kto má zo Slovákov najväčšie šance uspieť v Londýne?
Vodný slalom už roky nesledujem, už som z iného sveta. Veď ja by som teraz ani nevedel povedať, kto sú poslední majstri sveta… Šance na medaily však Slováci určite majú, Hochschornerovci by mohli aj vyhrať.