Ako trávite posledné dni pred odchodom do Londýna?
S trénerkou zdokonaľujeme ešte nejaké veci. Pripravujem sa doma, tam mám pokoj a najväčšiu pohodu. Do Londýna letím týždeň pred začiatkom gymnastickej súťaže.
Zbierali ste od niekoho informácie, čo vás na olympiáde čaká?
Stretla som sa s viacerými ľuďmi, ktorí už na olympiáde boli a vraveli mi, čo ma tam čaká. Som na to nachystaná, aj keď to určite nebude 100-percentné. Olympijská atmosféra sa totiž nedá opísať, musíte ju zažiť.
Ako ste na súťaž pripravená fyzicky a psychicky?
Výrazne ma pribrzdili zdravotné problémy s nohou. Pre ne som vynechala viacero dôležitých súťaží a nemohla ani trénovať. Psychicky som na tom však už dobre, vyrovnaná s problémami, ktoré som mala. Každým dňom sa na olympiádu teším viac a viac. Bude to vrchol mojej kariéry. Pokúsim sa v Londýne podať najlepší možný výkon.
Na čo by mohol stačiť?
Pred zranením sme spolu s trénerkou pomýšľali aj na 24-členné finále vo viacboji. Mala som rozrobené nejaké nové prvky, ktoré by mi zvýšili technickú obtiažnosť zostáv, ale po zranení sme tŕpli, či sa vôbec dám do olympiády dokopy. Našťastie sa to stále zlepšovalo. Teraz túžim skončiť v prvej polovici štartového poľa. To by bolo vynikajúce.
Foto: SITA
V ktorej disciplíne si najviac veríte?
Na bradlách a kladine. Na finále však nepomýšľam. Zo sto pretekárok tam postúpi len osem najlepších. Takmer istú pozíciu majú dve Rusky, dve Američanky a dve Rumunky, v každej disciplíne sú silné aj gymnastky z jednej alebo dvoch ďalších krajín. Prebojovať sa do finále je preto veľmi ťažké.
Kto vás bude v Londýne podporovať priamo v hľadisku?
Rodičia a dievčatá z klubu, ktoré so mnou trénujú.
Pred štyrmi rokmi ste rozmýšľali o konci kariéry. Čo vás vtedy presvedčilo, aby ste pokračovali?
Prežívala som ťažké chvíle. Mala som preťaženú nohu, no ďalej som trénovala, lebo som sa potrebovala prebojovať na majstrovstvá Európy. Na nominačných pretekoch nevydržala achilovka a roztrhla sa. Toto zranenie pre mňa znamenalo veľký krok späť a bola som na tom psychicky dosť zle. Podržali ma však kolegyne, rodičia aj tréneri. Odrazovým mostíkom bolo, keď som na liečení v Kováčovej videla chlapca, ktorého po havárii priviezli na vozíčku a nemohol pohnúť ani jedným prstom. Povedala som si, že s roztrhnutou achilovkou sa nemám na čo sťažovať, zabojujem a vrátim sa späť.
Popri športovej kariére študujete masmediálnu komunikáciu. Chceli by ste pracovať v médiách?
Áno, rada by som sa stala športovou redaktorkou. Čítam si články v novinách a sledujem aj prácu redaktorov v televíziách. Po skončení kariéry sa chcem v zahraničí zdokonaliť v jazykoch a potom uvidíme, akým smerom sa vyberiem.